Čo s náboženským fanatizmom a predsudkami?

Svetová verejnosť je nútená, aby sa čoraz serióznejšie zaoberala fenoménom náboženského fanatizmu a z neho v niektorých prípadoch plynúceho terorizmu. Práve preto tisícky predstaviteľov rozličných náboženstiev po celom svete, teda aj na Slovensku, dostali v roku 2003 posolstvo od najvyššieho orgánu bahájskeho spočenstva, v ktorom je vyslovené presvedčenie, že „Boh je jeden a že bez ohľadu na všetku rôznorodosť kultúrneho vyjadrenia a ľudskej interpretácie je i náboženská viera jedna“. Posolstvo rovnako upozorňuje i na nebezpečenstvo náboženských predsudkov a na to, že „s každým… dňom narastá nebezpečie, že šľahajúce ohne náboženských predsudkov zapália celosvetovú hranicu, ktorej následky sú nepredstaviteľné“.

Mnohí svetoví náboženskí predstavitelia vtedy dokument hodnotili vysoko kladne ako posolstvo, ktoré je veľmi potrebné a prichádza v pravý čas. „Príhodné posolstvo. Príhodný čas,“ povedal profesor Jonathan Sacks, hlavný rabín kongregácií vo Veľkej Británii a Spoločenstve národov. „Stojíme pred najzložitejšou skúškou, ktorú nám Boh dal, a presne toto posolstvo potrebujeme.“ George Carey, Arcibiskup z Canterbury a hlava Anglikánskej cirkvi, v odpovedi na posolstvo, napísal: „Veľmi súhlasím s Vaším názorom, že sa musíme zaoberať otázkou, ako sa rozličné vierovyznania môžu stať hnacím motorom mieru a spravodlivosti. Vyžiada si to veľa úprimných diskusií medzi jednotlivými náboženskými obcami, kým tento cieľ dosiahneme.“ Biharilal Keshavji Tanna, hlava hinduistov v Tanzánii, napísal: „Dokument som si s veľkým záujmom prečítal a myslím si, že obsahuje nesmierne dôležité posolstvo nielen pre vysokých predstaviteľov náboženských skupín, ale aj pre všetkých premýšľajúcich ľudí, na ktorých spočíva povinnosť a zodpovednosť odstraňovania bariér medzi rozličnými skupinami.“

Na Slovensku bolo posolstvo, okrem iných, vtedy doručené napríklad arcibiskupovi Mons. Jánovi Sokolovi či generálnemu biskupovi ECAV doc. Dr. Júliusovi Filovi ako i všetkým ďalším predstaviteľom cirkví a náboženských spoločností. Text posolstva je rozhodne zaujímavý aj pre širokú verejnosť, pretože „predstava, že všetky veľké svetové náboženstvá majú vo svojej podstate a pôvode rovnakú platnosť, je vnímaná inak než procesy zjednocovania, ktoré menia … sociálne vzťahy ľudstva. Tvrdohlavo jej totiž oponujú hlboko zakotvené vzory bigotného myslenia. …“ Nielen „náboženskí vodcovia nie sú schopní takto zásadne preorientovať. … [Náboženstvo] spútavajú … práve tie dogmy a tvrdenia o privilegovanom prístupe k pravde zodpovedné za vznik niektorých z najtrpkejších konfliktov rozdeľujúcich obyvateľov zeme.“

Náboženským vodcom sveta

Trvalé dedičstvo dvadsiateho storočia spočíva v tom, že primälo národy sveta, aby o sebe začali uvažovať ako o členoch jedného ľudského rodu a o zemi ako o svojej spoločnej domovine. Konflikty a násilie síce i naďalej začierňujú obzor, avšak predsudky, ktoré sa predtým zdali byť pre ľudí prirodzené, sa všade poddávajú. Spolu s nimi sa rúcajú i bariéry, ktoré dlho rozdeľovali ľudskú rodinu na babylon nesúrodej kultúrnej, národnostnej či národnej príslušnosti. Skutočnosť, že sa táto zásadná zmena odohrala za natoľko krátke obdobie – z hľadiska historického času doslova zo dňa na deň – poukazuje na záľahu budúcich možností.

Samotným dôvodom existencie organizovaného náboženstva je služba veci bratstva a mieru, a preto je tragédiou, že práve ono až príliš často tvorí jednu z najhrozivejších prekážok vývoja – uveďme obzvlášť bolestnú skutočnosť: dlhodobo zastrešuje fanatizmus. Ako správny orgán jedného zo svetových náboženstiev si považujeme za povinnosť vyzvať k serióznemu zváženiu úlohy, ktorú uvedená problematika pre náboženských vodcov predstavuje. Tento problém, ako i okolnosti z neho vyplývajúce si vyžadujú, aby sme sa vyjadrili otvorene. Sme presvedčení, že spoločná služba Božej vôli zaistí, že naše slová budú prijaté v tom istom duchu dobrej vôle, v akom boli predložené.

Spomínaná záležitosť sa výrazne ozrejmí, keď uvážime, čo sa dosiahlo na inom poli. V minulosti boli ženy až na pár osamotených výnimiek považované za podradné bytosti, ich podstata bola opradená poverami, bola im upieraná možnosť prejavovať potenciál ľudskej duše a boli odsúdené na úlohu slúžiť potrebám mužov. Určite existujú spoločnosti, kde takéto podmienky pretrvávajú a kde sú dokonca fanaticky obraňované. Z globálneho pohľadu si už však myšlienka rovnoprávnosti pohlaví vo všetkých praktických záležitostiach získala silu všeobecne prijímaného princípu. Má podobnú autoritu vo väčšine akademickej obce i informačných médií. Tento obrat bol natoľko zásadný, že predstavitelia mužskej nadradenosti musia hľadať podporu na okraji politického myslenia.

Obliehané šíky nacionalizmu čelia podobnému osudu. S každou zažehnanou krízou vo svetovom dianí je pre občana jednoduchšie odlíšiť lásku k vlasti, ktorá život obohacuje, od podrobenia sa zapálenej rétorike zameranej na plodenie nenávisti a zastrašenie ostatných. Dokonca aj tam, kde je výhodou zúčastňovať sa na známych nacionalistických obradoch, často poznamenávajú odozvu verejnosti rozpačité pocity, kým v minulosti išlo o silné presvedčenie a odhodlané nadšenie. Nech sú nedostatky Organizácie spojených národov v jej súčasnej podobe akékoľvek a nech je jej schopnosť organizovať kolektívne vojenské operácie proti agresii akokoľvek obmedzená, nikto si nemôže zmýliť skutočnosť, že fetiš absolútnej národnej zvrchovanosti nastúpil na cestu zániku.

Rasovým a národnostným predsudkom sa dostalo podobne nelichotivého zaobchádzania zo strany historických procesov. Dejiny už s takýmito zámermi nemajú veľa trpezlivosti. V tejto oblasti bolo odmietnutie minulosti obzvlášť rozhodné. Rasizmus je už v súčasnosti do takej miery poškvrnený spojením s hrôzami dvadsiateho storočia, že nadobudol povahu duchovnej choroby. Hoci v mnohých častiach sveta prežíva ako spoločenský postoj – ako nádor na životoch významného segmentu ľudstva – rasové predsudky sú v zásade tak veľmi všeobecne odsudzované, že žiadne zoskupenie ľudí sa s ním už nemôže bezpečne stotožňovať.

Netvrdíme, že temná minulosť pominula a že sa zrazu zrodil nový svet svetla. Obrovské počty ľudí i naďalej znášajú dôsledky hlboko zakorenených predsudkov týkajúcich sa národnosti, pohlavia, národa, kasty a triedy. Všetko poukazuje na to, že takéto neprávosti budú dlhodobo pretrvávať, nakoľko inštitúcie a štandardy, ktoré ľudstvo vytvára, začínajú len pomaly pôsobiť na vytváranie nového poriadku vo vzťahoch a na uľahčovanie situácie utláčaných. Skôr ide o to, že sme prekročili prah, spoza ktorého sa už nedá dosť dobre vrátiť. Základné princípy sa už identifikovali, vyslovili, dostalo sa im značnej publicity a postupne sa stávajú súčasťou inštitúcií schopných zavádzať ich do správania verejnosti. Niet pochýb, že nech je tento zápas akokoľvek zdĺhavý a bolestivý, jeho výsledok prinesie prevrat do vzťahov medzi všetkých národmi, a to na úrovni jednotlivcov.

*

Na začiatku dvadsiateho storočia sa zdalo, že predsudky, ktoré asi najpravdepodobnejšie podľahnú sile zmeny, sú predsudky náboženské. Na Západe vedecký pokrok už predtým zasadil ranu niektorým ústredným pilierom bigotnej výlučnosti. V kontexte transformácie toho, ako ľudský rod vníma sám seba, sa najsľubnejšou novou náboženskou udalosťou javilo medzináboženské hnutie. V roku 1893 Svetová kolumbijská výstava prekvapila dokonca aj jej ambicióznych organizátorov tým, že dala podnet k zrodu známeho Parlamentu náboženstiev – predstavy duchovného a morálneho konsenzu, ktorá uchvátila predstavivosť ľudí na všetkých kontinentoch a dokonca sa jej podarilo zatieniť vedecké, technické a obchodné zázraky, ktoré expozícia oslavovala.

V krátkosti sa zdalo, že pradávne bariéry spadli. Pre vplyvných mysliteľov na poli náboženstva bolo toto zhromaždenie jedinečným, „nevídaným v dejinách sveta“. Význačný hlavný organizátor povedal, že parlament „oslobodil svet od bigotnosti“. S istotou sa predpovedalo, že tvoriví vodcovia sa chopia príležitosti a prebudia v dlhodobo rozdelených náboženských spoločenstvách na zemi ducha bratstva, ktorý by mohol poskytnúť potrebnú morálnu podporu novému svetu blahobytu a pokroku. Na základe takéhoto povzbudenia sa zakorenili a prekvitali medzináboženské hnutia každého druhu. Rozsiahla literatúra v mnohých jazykoch predstavila omnoho širšej verejnosti, veriacim i neveriacim, učenie všetkých hlavných náboženstiev, pričom tohto záujmu sa postupne zhostili rozhlas, televízia, film a neskôr i internet. Vysoké školy zaviedli magisterské štúdium komparatívnej religionistiky. Na konci storočia sa bežnými stávali medzináboženské bohoslužby, ktoré boli len pred pár desaťročiami nemysliteľné.

Nanešťastie však je jasné, že týmto iniciatívam chýba aj intelektuálna spojitosť, aj duchovná zaangažovanosť. Predstava, že všetky veľké svetové náboženstvá majú vo svojej podstate a pôvode rovnakú platnosť, je vnímaná inak než procesy zjednocovania, ktoré menia zostávajúce sociálne vzťahy ľudstva. Tvrdohlavo jej totiž oponujú hlboko zakotvené vzory bigotného myslenia. Pokrok v postupe rasovej integrácie nie je len výrazom sentimentality či stratégie, ale vyvstáva z uznania toho, že národy na zemi tvoria jediný druh, ktorého rozmanité variácie jednotlivým členom rodu nedávajú žiadnu výhodu, ale nie sú pre nich ani žiadnym nedostatkom. Emancipácia žien si podobne vyžiadala ochotu zo strany spoločenských inštitúcií a všeobecnej mienky uznať, že niet prijateľných dôvodov – biologických, spoločenských či morálnych – ospravedlňujúcich nepriznanie plnej rovnoprávnosti žien s mužmi a neposkytnutie rovnakých možností na vzdelanie chlapcom aj dievčatám. Ani docenenie príspevku určitých národov k formovaniu vyvíjajúcej sa globálnej civilizácie nepodporuje zdedenú ilúziu, že niektoré národy nemajú veľmi čím k tomuto úsiliu prispieť.

Vo väčšine prípadov sa náboženskí vodcovia nie sú schopní takto zásadne preorientovať. Iné segmenty spoločnosti prijímajú dôsledky jednoty ľudstva nielen ako nevyhnutný ďalší krok v napredovaní civilizácie, ale ako koniec príslušnosti k niečomu inému než ľudstvu. A toto naša generácia vnáša do tohto kritického okamihu našej spoločnej histórie. A predsa je organizované náboženstvo z väčšej časti na prahu budúcnosti paralyzované. Spútavajú ho práve tie dogmy a tvrdenia o privilegovanom prístupe k pravde zodpovedné za vznik niektorých z najtrpkejších konfliktov rozdeľujúcich obyvateľov zeme.

Z hľadiska prosperity ľudstva mali zničujúce dôsledky. Istotne netreba podrobne uvádzať hrôzy, ktoré dnes zaplavujú nešťastné obyvateľstvo výbuchmi fanatizmu zahanbujúceho meno náboženstva. Pritom tento fenomén nie je ničím novým. Jedným z mnohých príkladov sú náboženské vojny v Európe v 16. storočí. Na tomto kontinente si vyžiadali životy tridsiatich percent celej populácie. Ťažko povedať, aká bola z dlhodobejšieho hľadiska žatva zo semien zasadených do povedomia ľudí slepými silami bigotného dogmatizmu podnecujúceho spomínané konflikty.

K tomuto výpočtu treba pridať odňatie života mysle, ktoré viac než akýkoľvek iný faktor obralo náboženstvo o schopnosť jemu vlastnú – hrať rozhodujúcu úlohu pri formovaní svetového diania. Náboženské inštitúcie zabrané do agendy, ktorá rozptyľuje a znižuje ľudskú energiu, boli príliš často hlavnými činiteľmi odradzujúcimi skúmanie reality a využívanie význačných ľudských intelektuálnych schopností. Odsúdenie materializmu alebo terorizmu nie je v skutočnosti žiadnou pomocou pri prekonávaní súčasnej morálnej krízy, pokiaľ sa náboženské inštitúcie nezačú otvorene zaoberať prevzatím zodpovednosti. Táto skutočnosť ponechala zraniteľné veriace masy napospas týmto vplyvom.

Hoci sú takéto úvahy bolestivé, nie sú ani tak odsúdením organizovaného náboženstva, ako skôr pripomenutím jedinečnej sily, ktorú predstavuje. Ako všetci vieme, náboženstvo siaha ku koreňom motivácie. Keď dostálo duchu a príkladu nadpozemských Bytostí, ktoré svetu dali jeho významné náboženské systémy, v celých populáciách sa prebudila schopnosť milovať, odpúšťať, tvoriť, odvážne sa rozhodovať, prekonávať predsudky, obetovať sa za spoločné dobro a regulovať živočíšne pudy. Niet pochýb, že zárodočnou silou pri zušľachťovaní ľudskej povahy bol vplyv postupného príchodu týchto Prejavov Božstva, ktorý sa tiahne od úsvitu zaznamenanej histórie.

Táto istá sila, ktorá pôsobila s takým účinkom v minulých dobách, zostáva neuhasiteľnou črtou ľudského povedomia. Napriek všetkým prekážkam a bez rozumného povzbudzovania i naďalej podporuje boj nespočetných miliónov ľudí o prežitie a vo všetkých krajinách dala povstať hrdinom a svätcom, ktorých životy sú najpresvedčivejším dôkazom zásad obsiahnutých v písme jednotlivých náboženstiev. Ako ukazujú dejiny civilizácie, náboženstvo je tiež schopné zásadne ovplyvniť štruktúru spoločenských vzťahov. Dokonca by si bolo ťažké predstaviť akékoľvek zásadné napredovanie civilizácie bez toho, aby sa morálny náboj neodvodzoval od tohto večného zdroja. Je teda predstaviteľné, že prechod k etape vyvrcholenia tisícročného procesu usporadúvania planéty sa dá uskutočniť v duchovnom vákuu? Ak zvrátené ideológie minulého storočia neprispeli ničím iným, minimálne jasne ukázali, že túto potrebu nemožno naplniť alternatívami, ktoré je schopná vymyslieť sila ľudskej vynaliezavosti.

*

Dôsledky pre dnešok zhrnul Bahá’u’lláh slovami napísanými pred vyše storočím a v neskorších desaťročiach veľmi rozšírenými:

Vôbec niet pochýb o tom, že národy sveta bez ohľadu na rasu či náboženstvo získavajú vnuknutie z jedného nebeského Zdroja a podliehajú jednému Bohu. Rozdiely medzi nariadeniami, ktoré dodržiavajú, treba pripísať rôzniacim sa požiadavkám a podmienkam veku, v ktorom boli zjavené. Všetky z nich prikázal Boh a všetky odrážajú Jeho vôľu a zámer, okrem tých niekoľkých, ktoré sú výsledkom ľudskej zvrátenosti. Povstaňte a vyzbrojení silou viery na kúsky rozbite bohov svojich márnych predstáv, ktoré medzi vami rozosievajú svár. Ľnite k tomu, čo vás spája a zjednocuje.

Takáto výzva nepožaduje zavrhnutie viery v základné pravdy niektorého z veľkých náboženských systémov sveta. Naopak. Viera má vlastný imperatív a vlastný dôvod existencie. To, čomu iní veria – či neveria – nemôže tvoriť autoritu vo vedomí žiadneho jednotlivca, ak sa má nazývať vedomím. Uvedené slová jednoznačne vyzývajú na zrieknutie sa nároku na výlučnosť či konečnosť. Takéto nároky ovíjajú svoje korene okolo života ducha a doposiaľ predstavovali najvýznamnejší faktor udusenia podnetov k jednote a podporovali nenávisť a násilie.

Domnievame sa, že práve na túto historickú výzvu musia náboženskí vodcovia zareagovať, ak náboženské vodcovstvo má mať zmysel v globálnej spoločnosti vynárajúcej sa z transformatívnych skúseností dvadsiateho storočia. Je zrejmé, že rastúce počty ľudí si začínajú uvedomovať, že pravda obsiahnutá vo všetkých náboženstvách je vo svojej podstate jedna. Toto povedomie nepochádza z vyriešenia teologických škriepok, ale ako intuitívne povedomie zrodené z neustále sa rozširujúcich skúseností ostatných a z vynárajúceho sa prijatia jednotnosti samotnej ľudskej rodiny. Zo zmätku náboženských doktrín, rituálov a právnych kódexov zdedených zo zmiznutých svetov sa vynára pocit, že duchovný život, podobne ako jednota prejavujúca sa v rozličných národnostiach, rasách a kultúrach, predstavuje jedinú nespútanú realitu rovnako prístupnú pre všetkých. Na to, aby sa táto difúzna a neistá predstava stmelila a efektívne prispievala k budovaniu mierového sveta, musí mať oduševnenú podporu tých, ku ktorým sa masy svetovej populácie obracajú dokonca aj v tejto neskorej hodine.

Rozhodne medzi hlavnými svetovými náboženskými tradíciami existujú značné rozdiely ohľadom spoločenských prikázaní a spôsobov uctievania. Vzhľadom na tisícky rokov, počas ktorých jednotlivé božské zjavenia reagovali na meniace sa potreby neustále sa vyvíjajúcej civilizácie, tomu sotva môže byť inak. Skutočne sa zdá, že vlastnou črtou písiem väčšiny hlavných náboženstiev je v tej či onej forme zásada evolučnej povahy náboženstva. Morálne sa však nedá ospravedlniť zneužívanie kultúrneho dedičstva, ktoré malo za úlohou obohatiť duchovné zážitky, ako prostriedku na vyvolávanie predsudkov a odcudzenia. Prvoradou úlohou duše vždy bude skúmať realitu, žiť v súlade s pravdami, o ktorých je presvedčená, a priznať plné právo úsiliu ostatných, aby ju skúmali taktiež.

Možno namietať, že ak by boli všetky veľké náboženstvá uznané ako rovnako Božské čo do pôvodu, malo by to za následok, či minimálne by to podnietilo, konverziu veľkého počtu ľudí z jedného náboženstva na druhé. Či to je pravda alebo nie, má istotne len okrajový význam z hľadiska možnosti, že dejiny sa konečne otvorili pre tých, ktorí sú si vedomí sveta, ktorý prevyšuje tento pozemský svet – a z hľadiska povinnosti, ktorú si toto povedomie vynucuje. Každé z veľkých náboženstiev môže uviesť dojímavé a dôveryhodné svedectvá o svojej schopnosti pestovať mravnosť. Podobne nikto nemôže presvedčivo tvrdiť, že doktríny spojené s určitým konfesijným systémom priniesli viac či menej bigotnosti a povier než iné. V integrujúcom sa svete je prirodzené, že spôsoby reakcií a asociácií budú prechádzať neustálym procesom zmien a úlohou inštitúcií každého druhu je istotne zvážiť to, ako sa tento vývoj dá využiť na to, aby podporoval jednotu. Záruka toho, že výsledok bude nakoniec správny – z hľadiska duchovného, morálneho a spoločenského – spočíva v nezlomnom presvedčení nezaangažovaných más spomedzi obyvateľov zeme o tom, že vesmíru nevládnu ľudské rozmary, ale láskyplná a nepomíňajúca Prozreteľnosť.

Spolu s rúcaním bariér oddeľujúcich národy zažíva naša doba i rozdrvenie kedysi nepreniknuteľného múru, o ktorom sa ľudia v minulosti domnievali, že bude navždy oddeľovať život v Nebi od života na Zemi. Spisy všetkých náboženstiev vždy učili, že veriaci má v službe ostatným vidieť nielen morálnu povinnosť, ale aj cestu duše k Bohu. Dnes postupne sa meniaca spoločnosť dáva tomuto známemu učeniu novú významovú dimenziu. S tým, ako dávny prísľub, že svet budú podnecovať princípy spravodlivosti, pomaly naberá povahu realistického cieľa, napĺňanie potrieb duše a napĺňanie potrieb spoločnosti budú stále viac vnímané ako recipročné aspekty zrelého duchovného života.

Svetový dom spravodlivosti