Bahájsky článok o výchove detí k viere v časopise DIEŤA

Tentokrát vám prinášame článok z časopisu DIEŤA nielen pre rodičov (Júl – August 2004) s názvom Deti a viera pojednávajúci o výchove detí k duchovnu z bahájskej perspektívy.

Deti a viera

Mám skoro trojročnú dcérku. Vyrastala som v úplne ateistickej rodine, ale neskôr som prijala bahájsku vieru, a preto vedenie detí k viere u mňa nie je otázkou zažitých návykov, ale skôr zložitým hľadím a úsilím.

Začala som ešte v tehotenstve, keď som sa za dcérku modlila a spievala som jej rozličné piesne, o ktorým som vedela, že ju ich chcem naučiť, keď sa narodí. Aj bezprostredne po narodení, patrili prvé okamihy modlitbičke za naše maličké bábätko. Tým sa skončila „romantická“ časť našej duchovnej výchovy a začala sa „tvrdá práca“, ktorá ma donútila, aby som sa hlbšie zamyslela nad tým, ako dieťa viesť k náboženskej viere.

Pôvodne som si totiž predstavovala, že večer o siedmej bábätko vykúpeme, uložíme do postieľky, ono bude krásne ležkať, dívať sa na nás očkami, my sa spolu s manželom pri ňom budeme modliť a rozprávať mu rôzne príbehy. A ono potom zavrie očká a celú noc sa mu budú snívať všetky tie krásne veci, čo počulo. Takáto romantika sa premenila na realitu toho, že sa nám podarilo (aj to nie vždy) uskutočniť len prvý bod: Bábätko sme o siedmej vykúpali. No a potom nasledoval plač, dojčenie, nosenie vo vaku, dojčenie, opäť nosenie a dojčenie až do dvanástej v noci, keď sme všetci traja odpadli do postele a ja som vedela, že mám možno hodinu na to, aby som zaspala (čo je po tých všetkých prerušovaných nociach celom veľké umenie) a vyspala sa.

To ma donútilo, aby som sa nad celou vecou zamyslela úplne inak. Začali sme sa preto s dcérkou modliť v čase, keď mala svoje najpokojnejšie obdobie dňa – väčšinou ráno – a uvedomila som si, že od nej nemôžem očakávať, že s nami vydrží potichu viac ako malú chvíľočku, preto sme modlitbičku s ňou obmedzili na túto kratučkú, ale krásnu modlitbu:

„Ó Bože, veď ma, ochraňuj ma, učiň ma žiariacou lampičkou a trblietavou hviezdičkou! Ty si Mocný a Silný.“ (Teraz ju dcérka už vie naspamäť a je jednou z jej najobľúbenejších.)

Postupne sme chceli zaviesť systém modlitieb ráno a večer, ale museli sme sa prepracovať dcérkiným ráznym: „Molibičky (tak moja dvojročná dcérka nazývala modlitby) NIÉÉÉ.“ To sa o mesiac neskôr zmenilo na filozofické: „Prečo musia byť modlitbičky?“ Uvedomili sme si, že ani v náboženských veciach nesmie byť nátlak, že tak, ako dieťa dorastie do veku, keď sa naučí chodiť na nočník (a my mu pri tom môžeme podať pomocnú ruku), podobne je to aj s výchovou k duchovnu. Veľmi dôležitý je príklad rodičov – neskôr totiž dcérka prišla do obdobia, kedy ma budila výzvou: „Mami, nespi, poď sa modliť.“ (A často sa mi vtedy veru nechcelo…) Veľmi dobré je vstať skôr ako dieťa a nechať sa „prichytiť“ pri modlitbách. No a samozrejme, že deti sú motivované vtedy, keď vidia, ako sa iné, staršie deti modlia.

Výchova k duchovnu navyše zahŕňa ďaleko viac než len modlitby: Veľa sa s dcérkou rozprávame o Bohu, o tom, ako sa náš vzťah k Nemu premieta do našich vzťahov s ľuďmi. Snažíme sa, aby si uvedomila, aké dobré vlastnosti si deti musia osvojiť (zdvorilosť, láskavosť, čestnosť, štedrosť, pohostinnosť atď.). Je isté, že rodičia sa musia usilovať, aby deti boli nábožensky založené, pretože v konečnom dôsledku sa od toho odvíja ich poslušnosť (voči rodičom samotným a aj voči vyššej autorite). Na prechádzkach si vysvetľujeme, aké krásne kvety a zvieratká Boh stvoril. Okrem toho dcérku učíme naspamäť krátke vetičky, ktoré jej, dúfam, zostanú ako drahokamy na celý život. Napríklad: „Ľudské šťastie závisí od duchovného správania.“ Alebo: „Láskavý jazyk je pre ľudské srdcia magnetom.“ Tak, ako pri všetkých iných veciach vo výchove, aj tu platí „donekonečna opakovať a vysvetľovať“. Iným slovami, výchova k náboženstvu nie je jednorazová záležitosť – ide o celkový životný štýl, ktorý zahŕňa vedenie k láske k Bohu, k vysokým morálnym a etickým hodnotám, k službe ostatným, k nesebeckosti, k schopnosti niesť svoj diel zodpovednosti v rodine i v spoločnosti, k radosti zo života, k láske a k oceňovaniu ľudí každej kultúry, farby pleti a vierovyznania.