Russell Garcia

Prečítajte si článok o hollywoodskom držiteľovi Oscara, Russovi Garciovi v časopise TV OKO. Russ Garcia na otázku, či je vo svojich 91 rokoch optimistom ohľadne budúcnosti ľudstva odpovedal:

„Som jednoznačne optimistom. Viete, s manželkou sme celý svoj život venovali tomu, aby sme vybudovali lepší svet pre všetkých ľudí, pre každú rasu, náboženstvo, lepší svet pre každú krajinu. To je aj celý môj motív pre to, čo som v živote robil a čo mi prinieslo úspech.“

Russ Garcia po prežití 2. svetovej vojny pátral po tom, prečo sa ľudia tak veľmi nenávidia a na otázku, na čo prišiel, vysvetlil:

„Hneď po skončení vojny som začal hľadať odpovede a trvalo mi to dlho, celých desať rokov, kým som neobjavil bahájsku vieru. Prišiel som na to, že celý proces mieru sa začína už v myslení ľudí, v tom, aké máme ideály, či im skutočne veríme. Je úplne rozhodujúce, či si myslíte, že mier a jednota sú možné. Lebo ak tomu veríte, tak sa to môže stať realitou, môže pracovať na ich budovaní. Ak tomu ani len neveríte, tak niet čo budovať. Negatívne myslenie človeka predurčuje k negatívnemu konaniu. A Bahá´u´lláha ako zakladateľ bahájskej viery ma oslovil Svojím výrokom o tom, že „svetový mier je nielen možný, ale aj nevyhnutný“. Pre mňa to znamená, že mierové spolužitie je to jediná vec, na ktorú sa musíme sústrediť, aby ľudstvo malo šancu na lepšiu budúcnosť. Viete, ľudia si často myslia, že vojny vždy boli, a preto vždy budú. Nestotožňujem sa s takou logikou. Je to, ako povedať, že keď dvojročné dieťa bije všetky deti okolo, nedá sa s tým nič robiť – musí z neho vyrásť bitkár. Nie. Úlohou rodiča je vychovať to dieťa tak, aby si uvedomilo, že konflikty sa dajú riešiť aj inak, a to dieťa môže vyrásť v láskyplného dospelého človeka. Rovnako môže vyrásť aj ľudstvo. Nemusí byť stále zúrivým dvojročným batoľaťom.“

Russell Garcia: Chaplin ma zavolal ku klavíru

Na chvíľu vás ovládne pocit, že sedíte s hollywoodskym hercom Jasonom Robardsom, s mystickým Cheyenom z filmu Vtedy na západe. Jeho podoba s americkým skladateľom filmovej hudby, aranžérom a dirigentom veľkých džezových orchestrov je v istých okamihoch taká presvedčivá, že máte nutkanie skontrolovať jeho doklady. Tento čiperný muž, dávny priateľ Charlieho Chaplina, Orsona Wellesa, Louisa Armstronga a ďalších veličín z prostredia amerického entertaimentu, ohromuje nielen svojimi životnými skúsenosťami, šokujúci je aj jeho vek. Deväťdesiatjeden rokov! Po rozhovore odlieta do Číny dirigovať symfonický orchester, odtiaľ na Nový Zéland za džezovým ansámblom, práca na neho čaká v Mníchove a v Prahe. Nemyslí na plynúci čas, nepozná tvorivú krízu. Russell Garcia.

Vo filme Misia, ktorého dej sa odohráva v roku 1750 v španielskych a portugalských kolóniách Južnej Ameriky, je scéna, keď Jeremy Irons v postave jezuitu prenikne ku kmeňu Indiánov, zahrá im na flaute melodický motív a oni ho nezabijú, lebo nemôžu zabiť človeka, ktorý tak pekne hrá. Prečo nás hudba robí lepšími, prečo nás poľudšťuje?

Hudba má jednoducho taký dar, takú schopnosť. Je to dokázané, už od narodenia. Keď je dieťa v tele matky a hrajú mu peknú hudbu, a nemyslím tým heavy metal, ale naozaj dobrú hudbu, má naň veľmi pozitívny vplyv. Študentom, ktorí počúvajú hudbu, sa zlepšuje schopnosť učiť sa, poznám to zo školy, kde pomocou pesničiek dosahujeme, aby boli deti ľudskejšími a osvojili si aj morálne hodnoty.

V roku 1921 ste mali päť rokov a každú nedeľu ste vraj čakali s uchom pri rádiu na vysielanie newyorskej filharmónie. Bola to súčasť vašej výchovy?

Bože, tak to veru bolo. Každé nedeľné ráno som zapínal rádio a počúval som. Sám od seba, nik ma nenútil. Rodičia si to všimli a rozhodli sa, že mi pomôžu s hudobným vzdelaním.

Bavila vás v detstve vážna hudba?

Bavila a stále ma baví. Vážna hudba bola vždy základom môjho muzikantského života, veľmi dlho som študoval, ako písať symfónie. Vyrastal som však v džezovej oblasti Spojených štátov, preto som sa zaoberal aj džezom.

Ak chcete byť dobrým džezmenom, ak chcete improvizovať, je lepšie, ak máte osvojené základy z klasickej hudby?

Niektorí z nás to tak majú zariadené, iní nie. Viete, kto bol najväčší džezový klavirista všetkých čias? Johann Sebastian Bach! Mohli ste mu dať kratučký úryvok z akejkoľvek hudby a on vám k tomu vytvoril rôzne improvizácie. A celá Bachova hudba má v sebe swing, hm… ak to nehráte ako metronóm.

Vy ste sa priatelili s iným velikánom vážnej hudby – s Igorom Stravinským. Aký bol?

V Hollywoode sme mali práve skúšku orchestra, keď som končil štúdium orchestrálnej hudby a on tam predniesol svoju Cirkusovú polku. Zážitok! Bol to fantastický chlapík s neuveriteľným zmyslom pre humor. Spomínam si, že sme raz sedeli v nahrávacom štúdiu, kde dirigent pri rytmickej skladbe neposkytoval veľa času na to, aby si hráč na lesnom rohu mohol nasadzovať a zasa odstraňovať tlmič. Technicky to vyriešili tak, že pri lesnom rohu stál ďalší človek, a ten mu pomáhal. Stravinský s napätím sledoval ich spoluprácu, potom vytiahol tri doláre a povedal: „Tento dolár staviam na to, že tlmič nestihnú včas odstrániť.” A po chvíli: „Tieto dva doláre staviam na to, že tlmič nenasadia na lesný roh.” Mal z toho zážitok, stále sa smial.

Ktorý obor kráča najčastejšie vašou džezovou pamäťou?

Klavirista Oscar Peterson. Stále sme dobrí priatelia, píšeme si e-maily, mal porážku, ľavá ruka mu už veľmi nefunguje, ale ešte stále hrá. Spomínam si, ako sme raz nahrávali džezovú skladbu, Oscar hral ľavačkou sólo, a vtedy do štúdia vstúpil náš priateľ, klavirista Nat King Cole. Oscar síce pokračoval v sóle, ale naplno sa sústredil na nečakanú návštevu a podal Natovi pravú ruku. Keď skladbu dokončil, orchester mu zatlieskal a Peterson sa čudoval. Prečo tlieskajú? Keď mu vysvetlili, že pri sóle celkom zabudol na to, že vôbec hral a vnímal len to, že Coleovi podáva ruku, neveriacky zmraštil tvár. Nepamätal si to. Hral totiž tak geniálne, že mu to šlo samo.

A Louis Armstrong s Ellou Fitzgerald? Akí boli pri nahrávaní albumu Porgy a Bess?

Bolo to v roku 1957, a ten album sme nazvali: Šľahačka a šmirgľový papier. Ella bola nežná a jemná a Satchmo zasa… hm, veď viete aký (Garcia napodobňuje Armstrongov praskavý hlas)… Bol to šťastný muž, nevedel nič o predsudkoch medzi ľuďmi, nahrával od desiatej rána do piatej večer, a potom šiel do černošskej štvrte, a tam do hlbokej noci jamoval. A ráno prišiel, začal hrať na trúbku, z nástroja však nič nevyšlo, ale potom to rozbehol. Nosil si so sebou obrovský kufor s rôznymi balzmamami na pery a kloktadlami, povedal som mu, či nemá v úmysle zájsť s tým kufríkom do lekárne a ponúknuť im niektorú zo svojich medicín. Tak veľa ich mal. Smiali sme sa, až nás bruchá boleli. S Louisom som robil tri albumy a v Hollywood Bowl som dirigoval orchester, v ktorom vystupoval.

Nemyslíte si, že keď má Boh zlú náladu, pustí si Armstrongov It is wonderfull world?

Ó, áno, to súhlasím, je to perfektná skladba, ktorá vznikla na motívy anglickej piesne Twinkle twinkle little star.

Po štúdiách ste sa stali skladateľom a dirigentom v rozhlasovej šou This is America, ktorej riaditeľom bol Ronald Reagan. Chcel od vás niečo konkrétne z hudobnej stránky?

Ronie? Nie, myslím, že do hudby veľmi nevidel. Staral sa o organizáciu programu a o hostí, ktorých šou uvádzala. Pôsobil priateľsky, šťastne a neznášal komunistov. Vôbec by som vtedy nebol povedal, že sa raz stane prezidentom Spojených štátov. Bol ženatý s Jane Wymanovou, krásnou herečkou, vďaka jej referenciám som po dvoch rokoch, keď sa šou skončila, dostal miesto aranžéra a skladateľa v NBC.

Čo vás zlákalo, aby ste pätnásť rokov komponovali hudbu v Hollywoode pre Universal Studio?

Súviselo to so skladateľom Henrym Mancinim. Pracoval práve na nejakom filme s hudobným aranžérom Glenom Millerom. Takmer všetko už mali hotové, zostávalo ešte aranžovať päť skladieb. A keď sa Mancini spýtal, kto by to vedel dokončiť podľa jeho predstáv, povedali mu: „Zavolajte Russella.” Asi som to urobil dobre, lebo odvtedy som pracoval s Mancinim pravidelne.

Ide o obdobie, v ktorom ste sa stretli a spolupracovali s Charliem Chaplinom…

Bože, to bol senzačný človek. Génius! Robil som s ním na filme Svetlá rámp, ktorý nielenže sám napísal, ale bol aj režisérom, producentom, hercom, vedel, z akého uhla majú snímať kamery a poznal aj všetky tanečné kroky baletiek, ktoré tam vystupovali. V istú chvíľu si ma zavolal ku klavíru a jedným prstom na ňom vyťukal hlavnú melódiu k filmu. Nevedel ju, samozrejme, rozpísať pre 65-členný orchester – to bola úloha pre mňa. O niekoľko rokov neskôr, keď už Chaplin žil vo Švajčiarsku, chcela mu filmová akadémia udeliť Oscara za hudbu k filmu Svetlá rámp. Bol už dosť starý, na vozíčku, a povedal: „Na tej hudbe pracoval Russ, to on by mal dostať Oscara…” Žil som vtedy už na Novom Zélande a o ničom som nevedel. Ľudia z akadémie ma hľadali, pátrali po iných hudobníkoch z tých čias s podobným menom, našli akéhosi Larryho Russella, ten však krátko pred ich návštevou zomrel. Nakoniec ma vypátrali. V Aucklande mi celý deň zvonil telefón: oznámili mi, že mám Oscara.

Najpopulárnejším z viac ako stovky hudobných kompozícií k filmom sa však stal váš soundtrack k filmu Georgea Pala Stroj času. Čím si to vysvetľujete?

Stalo sa čosi zvláštne. Film sa divákom aj kritike veľmi páčil, začali vznikať fankluby a dokonca na internete nájdete plán, ako si stroj času zostrojiť. Neviem, či vám bude fungovať, ale za pokus to stojí, nie?

Predstavte si, že by sa to vám podarilo. Kam by ste vycestovali?

Ja som rád tu a teraz, nerád by som sa niekam vracal. Najmenej by ma to ťahalo k môjmu prvému manželstvu, tiež by som sa nechcel dostať späť do druhej svetovej vojny, hoci tá bola ešte celkom pokojná oproti môjmu prvému manželstvu.

Úspech Stroja času spôsobil, že vás George Pal prizval robiť aj k ďalšiemu filmu: Atlantída, stratený kontinent. Bol vám blízky žáner science fiction?

Lákalo ma robiť to, čo som ešte nevyskúšal. Experimenty so zvukom. V tých časoch som vydal album s názvom Hudba z vesmíru, George Pal ju počul, preto si ma najal na spoluprácu na filmoch. Nemali sme počítače, aby sme si vyrobili hudbu, akú chceme, a tak sme si tie zvuky museli vymýšľať. Bubeník udieral v štúdiu na obrovský dvojmetrový gong, ja som sa k nemu približoval a zasa vzďaľoval s mikrofónom, mal som ľudí, ktorí slamkou fúkali do želatíny, iní škriabali nožom po drevenom stole… Potom som tieto efekty púšťal odzadu alebo v rôznych rýchlostiach. Keď sme to všetko zostrihávali a kompletizovali, použili sme pätnásť kotúčových magnetofónov. Vravím: „Teraz pustite sedmičku, ale iba na chvíľu, potom trinástku.” Dnes vám všetko urobia počítače. Satisfakciou za zvukové efekty bolo pre nás udelenie Oscara.

Mali ste v tomto žánri svoj idol? Bolo sa od koho učiť?

Učil som sa od známych skladateľov. Stravinský, Ravell, Debussy, aj od Antonína Dvořáka. A v rámci filmovej hudby som mal priateľov, ktorí sa venovali výlučne tomuto žánru, ale od nich som vzory nepreberal. Obmedzovalo by ma to.

Orson Welles, s ktorým ste spolupracovali na filme Dotyk zla, dokázal svojím rozhlasovým featurom Vojna svetov takmer evakuovať New York City. Bolo to vraj také autentické, že ľudia počúvajúci jeho rozhlasovú story uverili, že pristávajú mimozemšťania. Pamätáte sa na to?

Pravdaže, veď šlo o výnimočnú udalosť. Tá rozhlasová hra sa začínala ohlásením, že mimozemšťania bombardujú New York, v rádiu duneli bomby, kričali ľudia a chvíľu to vyzeralo tak, že mesto sa v panike vyľudní. Niektorí tomu tak uverili, že sa ocitli na pokraji šialenstva. Také sugestívne to bolo.

Vie sa o vás, že chodíte po svete s morálnym a charitatívnym posolstvom. Čo cítite, keď počujete správu, že izraelské vojská v konflikte s Hizballáhom vyvraždili civilistov v juholibanonskej dedine Kana, ženy, deti?

Bolesť, lebo to, o čom hovoríte, je strašné. Také strašné, že čoskoro tento stav musí dospieť do bodu, keď si ľudia uvedomia, že už viac nemôžu uniesť a povedia si, že sa musia dohodnúť a s problémami skoncovať, vyriešiť ich. Napokon, súhlasí so mnou aj Einstein, keď hovorí, že „nikto nedokáže vyhrať vojnu, je to vždy samovražda dvoch”. V januári tohto roka som tri týždne nemal žiadne zákazky na hudbu, tak som sa pustil do písania knihy. Štyridsať rokov som zbieral poznámky o tom, akým spôsobom by ľudia mohli vybudovať šťastný a mierový svet. Sú to také moje vízie na 68 stranách.

Na čo ste prišli?

Že najjednoduchšou ľudskou reakciou vo vzťahu k okoliu je ľahostajnosť. Nevšímavosť. To je akási základná platforma, z ktorej je rovnako ďaleko k nenávisti ako k prejavom spolupatričnosti.

Sme pri téme odvekého boja medzi dobrom a zlom. Tie dva fenomény musia zostať v rovnováhe, len vtedy môže nastať relatívny pokoj, nie?

Ja som zástanca dobra, v jeho mene žijem. Domnievam sa, že podstatné je robiť všetko pre dobro, pretože tam, kde sa oň nesnažíme, jeho miesto automaticky zaberie zlo. A ide mi o to, aby prejavy smerujúce od ľahostajnosti k spolupatričnosti boli vlastné aj ostatným.

Ako to možno docieliť?

Predstavte si anatómiu človeka: má množstvo rôznych telesných orgánov – mozog, pľúca, nervy, žalúdok… každý orgán je iný, svojbytný, individuálny, tak ako sú iní, svojbytní a individuálni aj rôzni ľudia. A teraz si predstavte, že si porežete prst. Čo sa v tej chvíli udeje? Myslíte iba na to, ako zastaviť krvácanie, nervy vyšlú do mozgu signál o ohrození a bolesti, mozog dá inštrukcie na záchranu. Nohy vás odnesú k lekárničke, oči v nej nájdu leukoplast, zdravá ruka ošetrí ranu. Všetko odrazu spolupracuje, všetko klape. Prečo by to v takomto zmysle nemohlo klapať aj medzi ľuďmi?

Ak sú ľudia v ohrození, pomáhajú si, lebo je to prirodzené. Problémom je pochopiť, prečo sa navzájom nenávidia, keď v ohrození nie sú.

Keď ľudia nie sú v ohrození, chýba im poznanie o tom, čo majú robiť. Chýba im konkrétny pozitívny program. A z nedostatku inej činnosti sa začnú zaoberať deštrukciou.

Náboženstvo nie je tým pozitívnym programom?

Je, ale, žiaľbohu, práve to, ako ľudia chápu „náboženstvo”, vedie k množstvu konfliktov. Nie je predsa normálne, aby náboženstvá medzi sebou súperili o to, ktoré z nich je lepšie. Máme si pomáhať, aby sme všetci boli lepší. Bahajské náboženstvo hovorí, že sa musíme celý život snažiť o vlastný duchovný rast a že tento rast sa má premietnuť v tom, že sa zaangažujeme do budovania lepšej civilizácie prostredníctvom dobrých skutkov. Žijem dlhé roky na Novom Zélande, kde sú okrem belochov aj pôvodní obyvatelia – Mauri. Pohľad belochov bol však dlhý čas voči Maurom nepriateľský. Pre nich boli Mauri veľká neznáma, vôbec ich nepoznali a nemali o to ani záujem. A práve strach z neznámeho často vedie ku konfliktom.

Bolo jednoduchšie vnímať iné etnikum z pohľadu civilizovanosti a bohatstva ako čosi menejcenné a zatrateniahodné?

Presne tak. Zložitejšie je prijať ich, otvoriť sa im, vytvoriť s nimi skvelý tím. A práve o to sa pokúšame na školách, medzi belošskými a maurskými deťmi. To je jediná šanca, ako docieliť, že v budúcnosti nebude medzi nimi dešpekt a nenávisť, ale úcta a spolupatričnosť. Obe etniká, belošské aj maurské, musia už v útlom detstve pochopiť, že patria k sebe, že beloch niečím obdarí Maura a Maur niečím iným zasa belocha. A inak ako vzdelávaním od malička to nepochopia.

RUSSELL GARCIA – narodil sa v kalifornskom Oaklande 12. apríla 1916 a už v útlom detstve inklinoval k hudbe. Študoval symfonickú tvorbu, popritom bol však neustále konfrontovaný s džezom. Osobne sa poznal a spolupracoval s legendami tohto hudobného žánru: Oscarom Petersonom, Charliem Parkerom, Dizzym Gillepsiem, Royom Eldridgom, Glenom Millerom a ďalšími. V tvorbe presiahol množstvo žánrových hraníc: od vážnej hudby cez džez až k westernovým melódiám či k popu. Komponoval, aranžoval a dirigoval hudobné predstavenia v šou Ronalda Reagana This is America, vytvoril hudbu k vyše stovke hollywoodskych filmov, spolupracoval s Ch. Chaplinom, O. Wellesom, G. Palom… Od roku 1955 pôsobí spolu s manželkou Ginou v rámci bahajského náboženstva, v rôznych častiach sveta sa zúčastňuje na prednáškach o morálke a potrebe charity. Žije v Kerikeri na Novom Zélande.

zdroj: sme.sk