Baháji: neznáma genocída (Andrej Bán, .týždeň)

Prinášame vám plné znenie reportáže Andreja Bána o prenasledovaní bahájskeho spoločenstva v Iráne s názvom Baháji: neznáma genocída:

„Nevymením svoju vieru za nič na svete,“ povedala 23-ročná študentka Ruya Išraki tesne pred popravou. Nevyužila tak „veľkorysú“ ponuku sudcu zachrániť si život. Stačilo povedať tri slová – nie som Bahájka. Stredovek? Scéna z filmu? Kdeže. Skupinu desiatich iránskych učiteliek vo veku od 17 do 57 rokov odsúdil iránsky režim na smrť obesením za údajný zločin výučby náboženstva v duchu zásad bahájskej viery.

Verejnou popravou desiatich statočných žien v Širaze 18. júna 1983, z ktorých ani jedna nevyužila možnosť zachrániť si život tým, že poprú svoju vieru, vrcholila genocída príslušníkov najmladšieho a najdynamickejšieho svetového náboženstva. Perzekúcie voči Bahájom v Iráne sa síce neskôr zmiernili, OSN vydala s väčším ako nulovým výsledkom viac ako 20 rezolúcií, svoje stanovisko opakovane vydáva EÚ aj Biely dom… represálie však pokračujú. Popri utajovanom nukleárnom programe, ktorý už dlhšiu dobu „zamestnáva“ svetové spoločenstvo, tak režim prezidenta Ahmedínedžáda ukazuje druhú, nemenej hanebnú tvár. Tvár štvrť storočia pokračujúcej náboženskej intolerancie a nenávisti, aká nemá azda s výnimkou Talibanu v Afganistane v novodobých svetových dejinách obdobu.

(Zatiaľ) posledný Spasiteľ

Nech už si myslíme o idealizme všeobjímajúcich zásad bahájskej viery, ktorá proklamuje jednotu náboženstiev a ľudstva, ako aj nastolenie celosvetového mieru čokoľvek, faktom je, že nejde o sektu, ako sa mnohí mylne nazdávajú. Na Slovensku vydaná príručka Zoznámte sa s bahájskou vierou… uvádza takmer rozprávkový príbeh o zakladateľovi Bahá’u’lláhovi (1817-1892), narodenom v Teheráne, ktorý už údajne ako malé dieťa vynikal svojou „podmanivou osobnosťou, hlbokou múdrosťou, logikou a rozvahou“, pričom svoje nesmierne znalosti nezískal v žiadnej škole. Ako sedemročný zastupoval svojho otca v súdnom spore s perzským šachom – a vyhral. Absolvoval niekoľko väzení a vyhnanstiev, až napokon skončil v Akke (dnešný Izrael), kde ho navštevovali zástupy. Jeho učenie po smrti šíril najstarší syn ‘Abdu’l-Bahá. Toľko v stručnosti príbeh o súčasníkovi našich Štúrovcov, ktorý v neľahkej konkurencii (Budha, Krišna, Mojžiš, Ježiš, Zoroaster a Mohamed) nielenže obstál, ale, povedané športovou terminológiou, postúpil zo základnej skupiny do finále. Aj skeptika fascinuje, že celosvetovo rozšírené náboženstvo vzniklo neskôr ako trebárs parný stroj.

Encyklopedia Britannica z roku 1992 uvádza, že pôsobením v 205 krajinách tvorí päť miliónov Bahájov druhé územne najrozšírenejšie náboženstvo na svete: po kresťanstve. Príchod Posla božieho zvestoval v noci z 22. na 23.mája 1844 perzský mladík menom Báb, ktorého o šesť rokov neskôr verejne popravili, pričom 20-tisíc nasledovníkov nového náboženstva v priebehu 19.storočia v Perzii umučili a popravili. Podobnosť s iným príbehom – tým o Jánovi Krstiteľovi ohlasujúcom príchod Spasiteľa – nie je vôbec náhodná. Baháji uctievajú spoločného Stvoriteľa a za prostredníkov medzi ním a ľuďmi považujú už spomínaných zakladateľov všetkých veľkých náboženstiev. S takýmto výkladom majú však moslimovia problém. Nielenže ich prorok Mohamed nie je posledným v rade, bahájske učenie navyše priznáva plnú rovnosť ženám a nepozná kňazov ani duchovenstvo, ale volené inštitúcie. Na takú mieru demokracie nie sú zvyknutí.

„Naša viera nepopiera, ale zahŕňa ostatné vierovyznania. Predtým som bola neveriaca a vieru v Krista som teda dostala ako bonus, darček,“ uvádza tlačová tajomníčka slovenských Bahájov.

V rokoch 1978 až 1998 bolo v Iráne popravených približne dvesto Bahájov a viac ako tisíc ich uväznili. V auguste 1980 bez akejkoľvek stopy zmizla kompletná 9-členná Národná duchovná rada. Následne síce Rada zvolila nových členov, došlo však opäť k únosu a poprave ôsmich z nich. V roku 1980 bolo v krajine zabitých 24 Bahájov, o rok neskôr dvakrát toľko. V priebehu 80-tych rokov prišlo o prácu vo vládnych a vzdelávacích inštitúciách odhadom až desaťtisíc členov tohto náboženstva. Tisícky stratili prácu, ich majetok bol konfiškovaný. Pustošeniu Revolučných gárd neodolali mnohé pamiatky vrátane domu zvestovateľa Bába v Širaze, a dokonca ani cintoríny. V Iráne sa pritom k tejto viere hlási približne 350-tisíc ľudí.

Vražda ako dobrý skutok

V roku 1982 v iránskej dedine Rahimkhani vtrhli ozbrojení útočníci do domu Askara Muhammadiho a zastrelili ho. Keď vrahovia z miesta činu odchádzali, jeho bratovi jednoducho vysvetlili: „Bol to baháj a zabiť bahája je pre pravoverného moslima dobrý skutok.“ Od iránskej revolúcie v roku 1979 bolo mučenie Bahájov v iránskych väzniciach bežné a systematické; so snahou prinútiť ich vzdať sa svojej viery. Zahŕňalo vytrvalé bitie, bičovanie, údery po chodidlách, vytrhávanie nechtov a zubov a niekoľkodenné vyhladovanie. Často sa tomu museli prizerať členovia rodiny a priatelia. Za vrchol cynizmu možno považovať to, keď od roku 1980 iránski úradníci často po rodinách obetí požadovali zaplatenie ceny guliek použitých pri poprave.

Vláda v Teheráne roku 1991 vydala tajný dokument nazvaný Bahájska otázka, podpísaný Najvyšším vodcom Alí Chameneím, ktorý zdôvodňuje sériu reštrikcií proti Bahájom v oblasti školstva a životných podmienok. Príznačná je výslovná formulácia, že „rozvoj a pokrok Bahájskej komunity bude zastavený“. Medzinárodné spoločenstvo sa o tomto šokujúcom dokumente dozvedelo o dva roky neskôr, keď ho zverejnil zvláštny spravodajca OSN Reynaldo Galindo Pohl vo Výročnej správe o Iráne, ktorú vydala Komisia pre ľudské práva. Je to prvý jasný dôkaz toho, že represálie voči Bahájom centrálne koordinuje priamo vláda v Teheráne. Ako jeden z výslovne menovaných cieľov sa napríklad spomína snaha vlády znemožniť Bahájom prístup ku vzdelaniu a umožniť im existenciu iba na najnižšej možnej úrovni, pričom akékoľvek ich snahy vymaniť sa z kruhu represálií sa budú trestať „väzením alebo ešte tvrdšie“. Pre pokrytecké zachovanie dojmu spravodlivosti sa v dokumente Bahájska otázka uvádza, že nesmú byť väznení či vyhostení z Iránu bezdôvodne. Dôvod sa však vždy nájde. Je ním rozpor s učením Koránu.

Tajné školy a nové represálie

Podobne ako v iných totalitných krajinách, aj v Iráne vzniká začiatkom 80-tych rokov paralelné, tajné školstvo. Ani jeden z kvalifikovaných bahájskych učiteľov nebol za svoju prácu platený: pracovali ako dobrovoľníci. Často išlo pritom o absolventov prominentných západných univerzít v USA, Veľkej Británii či Francúzsku. Súkromné školy a univerzity pôsobia v bytoch a rodinných domoch, pričom žiaci a študenti nepoznajú skutočné meno učiteľa; aby nedošlo k jeho odhaleniu a ohrozeniu na živote. Študenti do týchto škôl prichádzali a odchádzali z nich v malých skupinách, aby nevzbudili pozornosť bezpečnostných zložiek. Aj napriek tomu iránske úrady v roku 1998 objavili a zrušili až 500 takýchto škôl, zatkli 30 učiteľov a konfiškovali majetok (učebnice, nábytok a vyučovacie pomôcky) v hodnote státisícov dolárov.

Predvlani – v reakcii na tlak medzinárodného spoločenstva – iránska vláda sľúbila zmenu zákazu štúdia Bahájov na univerzitách, na základe čoho sa viac tisíc bahájskych študentov zúčastnilo prijímacích pohovorov. Čakala však na nich pasca: na formulároch mali v kolónke náboženstvo predtlačené slovo islam. Veľká väčšina z nich ho prečiarkla, pretože princípy ich viery im zakazujú klamať. 800 uchádzačov sa tak napriek dobrým výsledkom prijímacích skúšok nedostalo na školu, a to kvôli jednému jedinému slovu. Alebo, ak chcete, kvôli princípu, ktorí ctia a rešpektujú. Ak by na túto hru pristúpili, Teherán by oficiálne zdôvodňoval, že žiadni Baháji v krajine neexistujú, sú to predsa moslimovia. Korán za Ľudí Knihy považuje a vládnuci režim uznáva iba štyri náboženstvá: islamské, kresťanské, židovské a s niektorými výnimkami aj zaraostriánske.

V dôsledku mnohých rezolúcií OSN vláda islamskej republiky znížila počet väznených Bahájov, represálie však pokračujú. Na jar 2005 bolo bezdôvodne zatknutých 35 Bahájov z rôznych oblastí Iránu; niektorých prepustili po týždni, iných držali aj tri mesiace na samotke na neznámych miestach. Revolučné súdy zdôvodňovali legitimitu represálií tvrdením, že Iránec, ktorý zabije alebo zraní Bahája nespácha trestný čin, pretože obeťou je „nechránený bezverec“. Podnetom pre najnovšie znepokojenie bolo vyhlásenie osobitnej spravodajkyne OSN pre ľudské práva a náboženskú slobodu Asma Jahangirová, ktorá sa v marci tohto roku odvolala na dôverný list zaslaný dňa 29. októbra 2005 predsedom Veliteľských jednotiek ozbrojených síl Iránu. Uvádza sa v ňom, že najvyšší vodca ajatolláh Alí Hosejní Chameneí žiada identifikovať všetky osoby hlásiace sa k bahájskej viere, vrátane ich zamestnania, a monitorovať ich aktivity. Mimoriadna spravodajkyňa to (oprávnene) považuje za neprípustné a neprijateľné porušovanie práv príslušníkov náboženských menšín a predzvesť možného zosilnenia prenasledovania a diskriminácie.

Baháji na Slovensku

Na Slovensku žije približne dvesto členov bahájskeho spoločenstva. Keďže nespĺňajú zákonnú požiadavku minimálne dvadsiatich tisícov veriacich, nie sú registrovanou cirkvou. „To, že nemáme právnu formu, nám komplikuje život. Ak organizujeme podujatia, napríklad letné či zimné školy, koncerty alebo prednášky, hmotnú zodpovednosť nesie ten z nás, kto si priestor prenajal. Bahájske centrum v Bratislave vlastní jednotlivec, nie spoločenstvo, takže dediť náš spoločný majetok budú jeho najbližší príbuzní. Vnímame to ako nespravodlivé. V Rakúsku pritom na registrovanie cirkvi stačia traja, v Česku tristo a v Maďarsku desať veriacich.“ Na druhú stranu, náš rezort diplomacie sa aktívne zapája do iniciatív OSN a EÚ voči porušovaniu ľudských práv Bahájov v Iráne.

„Nemôžeme mlčať. Irán vždy počítal s tým, že medzitým, ako sa svet sústredí na jeden problém, napríklad jadrový program, potichu prenasledujú našich členov,“ hovorí aktívna členka bahájskeho spoločenstva na Slovensku Venus Jahanpour, ktorá emigrovala z Iránu v roku 1984, kde ostala žiť veľká časť jej rodiny, najmä matka a bratia. Najprv žila vo Švédsku, neskôr v Česku, dnes vedie medzinárodnú škôlku v Bratislave. Jej dedo bol moslimský kňaz a otec sa s bahájskym učením oboznámil už v mladosti. Po nástupe Chomejního v roku 1979 štát skonfiškoval celý rodinný majetok. Jednému bratovi sa podarilo ujsť do Švédska, druhý skončil vo väzení. „Bolo to strašné a bojím sa, aby sa to nezopakovalo,“ dodáva Venus Jahanpour.