Bahájska teológia

Základnou tézou, od ktorej sa obraz Boha v bahájskej viere odvíja, je monoteizmus. Ide teda o jediného Boha, ktorého v prvom rade charakterizuje transcendentálnosť a absolútnosť. Pojem Boh pre bahájov vymedzuje Sväté Písmo bahájskej viery pozostávajúce z Bahá’u’lláhových spisov. Boh pre bahájov nie je „len myšlienkou“ (Kant) ani „užitočnou fikciou“ (Vaihinger). Bahájske učenie hovorí o Bohu ako o „nepoznateľnej Podstate … nesmierne povýšenej nad každý ľudský prívlastok“, o „neviditeľnom, a predsa rozumovom Bohu“, ktorý je „nekonečný a nepoznateľný“. Táto predstava sa teda nezhoduje s gnosticizmom ani panteistickou či antropomorfickou predstavou Boha. Okrem nekonečnosti a nepoznateľnosti ho charakterizuje množstvo vlastností: večnosť, všemohúcnosť, milosrdenstvo, milosť a súcit, spravodlivosť, láska, múdrosť, štedrosť, odpustenie atď.

Podobne ako iné svetové náboženstvá i bahájska viera popisuje Boha ako stvoriteľa, prapríčinu príčin: „Veď slovom Jeho príkazu vzniklo všetko, čo je v nebesiach i na zemi.“

Boh predstavuje „nepreniknuteľné tajomstvo“ a preto nie je objektom myslenia, vnímania, empirického či racionálneho skúmania: „Predstavy najoddanejších mystikov, znalosti najvzdelanejších ľudí i najväčšia chvála, ktorú ľudský jazyk … dokáže vysloviť, to všetko sú len výtvory obmedzenej ľudskej mysle…“ Z tohto dôvodu je predstava o Bohu, ktorú si človek vytvorí, predstavou „jeho vlastnej mysle. … to, čo je pomíňajúce, nemôže pochopiť nepomíňajúce … To, čo si človek v mysli vytvorí, to i chápe. To, čo chápe, nepredstavuje Boha. Tá predstava o Bohu, ktorú si človek pre seba utvorí, je len fantáziou, ilúziou… Medzi takouto predstavou a Zvrchovanou Bytosťou niet vôbec žiadnej súvislosti.“ V tomto zmysle Bahá’u’lláh hovorí o „skrytom Bohu“ podobne ako islam, judaizmus či kresťanstvo (Deus absconditus): „Ó Ty, ktorý si najprejavenejší z prejaveného a najskrytejší zo skrytého!“

Zároveň však bahájska viera učí o nutnosti spoznávať Boha a o dôležitosti osobného vzťahu s Bohom. V tejto súvislosti tiež tvrdí, že Boh zasahuje do dejín a pôsobí na svet. Ako teda rieši tento zdanlivý protiklad: spoznávanie „nepoznateľného Boha“?

Tvrdením, že Boha možno poznávať prostredníctvom Jeho zástupcov na zemi, ktorí sa označujú ako „Prejavy Božie“, pretože „prejavujú“ vlastnosti Boha a prichádzajú, aby ľudstvu priniesli náboženské učenie. Podobný koncept nachádzame aj v iných náboženstvách: napríklad Korán v tomto zmysle používa pojem rasul = posol.

Pojmom „zuhúr“ sa v bahájskej viere pomenúvajú zakladatelia veľkých svetových náboženstiev, ktorých ľudstvu poslal Boh. Patrí medzi nich Mojžiš, Krišna, Zaratustra, Budha, Ježiš Kristus, Mohamed alebo samotný Bahá’u’lláh. Podľa Bahá’u’lláha je „poznanie týchto posvätených Bytostí [t.j. Prejavov Božích] … totožné s poznaním Jeho [t.j. Boha] samotného“. Z toho vyplýva, že poznanie Boha je možné len vďaka Prejavom a že nejestvuje nezávislé poznanie Boha v zmysle unio mystica. Bahá’u’lláh ďalej uvádza, že: „Tieto posvätené Zrkadlá [t.j. Prejavy Božie] … predstavujú na zemi všetky do jedného Zástupcov Toho, kto je Stredobodom vesmíru [t.j. Boha] … Ich poznanie a sila pochádza od Neho … Krása ich obličaja je len odleskom Jeho obrazu a ich zjavenie znamením Jeho nesmrteľnej slávy. Sú Pokladmi božského poznania a Studnicou nebeskej múdrosti.“

Bahájske učenie hovorí o tom, že Prejavy Božie majú dvojakú prirodzenosťduchovnú, „ktorá sa zrodila z podstaty samotného Boha“, a ľudskú, ktorá sa týka „hmotného sveta“: „V tom prvom [postavení], ktoré sa vzťahuje na [ich] … najvnútornejšiu podstatu, predstavujú Toho, koho hlas je hlasom samotného Boha. … Druhé postavenie je postavenie človeka, ktorého príkladom sú tieto verše: ,Som len človek ako vy.‘“

Aký je vzťah medzi jednotlivými Prejavmi Božími? Bahá’u’lláh vraví, že nakoľko všetci zjavujú „Krásu Boha“ a prejavujú Jeho vlastnosti, existuje medzi nimi v duchovnom zmysle „zásadná jednota“ a niet teda medzi nimi rozdielu: „Vyvarujte sa, … aby vás nelákalo činiť rozdiely medzi niektorými Prejavmi Jeho Veci či rozlične posudzovať znamenia, ktoré sprevádzali a oznamovali ich zjavenie. … Boh prikázal skutky a činy každého jedného Prejavu Božieho … Každý, kto bude čo i v najmenšom rozlišovať … ich slová [a] ich posolstvá … neuveril v Boha …“

Zároveň je však nepopierateľné, že sa v mnohom líšia. Bahá’u’lláh objasňuje, že majú dvojaké postavenie, pričom „druhým je postavenie odlišnosti … V tomto ohľade má každý Prejav Boží vlastnú osobitosť, presne predpísané poslanie, predurčené zjavenie a jasne stanovené ohraničenie. Každý z nich je známy pod iným menom, každému prislúcha určitý prídomok, každý plní stanovené poslanie a každému je zverené isté zjavenie. … Práve kvôli tejto rôznosti v ich postavení a poslaní sa zdá, že slová a prehovory plynúce z týchto Zdrojov božského poznania sa rozchádzajú a líšia. …“

Inými slovami, každý z Prejavov Božích mal v histórii náboženstva jedinečnú úlohu rovnako ako i jedinečné pomenovanie: Napríklad Mohamed bol Apoštol Boží, Kristus bol Syn Boží a Bahá’u’lláh bol Sláva Božia. Všetky tieto Božie Prejavy sú si rovné v tom zmysle, že rovnako dobre odrážajú vlastnosti Boha. Líšia sa v intenzite svojho zjavenia, ktorá však nezávisí od ich schopností, ale od schopností a od úrovne poznania ľudí tej doby, v ktorej žili: „Miera zjavenia … [Prejavov Božích] v tomto svete sa však musí líšiť. Každý z nich bol Nositeľom určitého posolstva a bol poverený, aby sa zjavil skrze určité skutky. Z tohto dôvodu sa zdá, že sa vo svojom význame líšia. … každá zdanlivá odlišnosť v sile ich svetla nepochádza zo samotného svetla, ale ju treba pripísať rozličnej vnímavosti neustále sa meniaceho sveta. Každému … [Prejavu] zveril posolstvo a uložil Mu, aby konal spôsobom, ktorý by najlepšie splnil požiadavky veku, v ktorom sa objaví.“ Podľa Bahá’u’lláha bolo náboženské učenie zjavované ľuďom v každej dobe v závislosti od ich duchovných možností. Preto ľudia rozlične vnímali význam jednotlivých Prejavov. A hoci sú všetci dokonalým odrazom Boha, nemusia sa všetky ich vlastnosti prejavovať, čo však neznamená, že ich nemajú.

Myšlienka toho, že Prejavy prinášajú náboženské učenie takým spôsobom, aby čo najlepšie spĺňalo požiadavky daného veku[, sa v bahájskej viere nazýva „postupným zjavovaním“. Znamená to, že Boh posiela Prejavy Božie na to, aby v rôznych dobách a na rôznych miestach mohli napomôcť ľuďom v ich duchovnom, ale aj spoločenskom rozvoji. Bahájske učenie hovorí totiž o tom, že každé náboženstvo má aj spoločenskú funkciu: Veľké civilizácie vznikajú na základe určitého náboženského učenia, pričom náboženstvo predstavuje integrujúci a stabilizujúci prvok spoločnosti. Bahájske Písmo Prejavy Božie často prirovnáva k božským lekárom, ktorí vo svojej múdrosti vyšetria choré telo ľudstva, určia chorobu a predpíšu primeraný liek. Táto dvojdimenzionálna povaha zjavenia nie je výsledkom zložitej exegézy – bahájske Písmo ju jasne definuje: „Boh posiela Svojich Prorokov z dvoch dôvodov. Prvým zámerom je oslobodiť deti ľudí z temnoty nevedomosti a doviesť ich ku svetlu pravého porozumenia. Druhým je zabezpečiť pre ľudstvo mier a pokoj a poskytnúť na ich ustanovenie všetky prostriedky.“

Čo sa týka prvého zámeru, t.j. duchovnej zložky náboženstva, ide o nemenný prvok každého náboženstva, pričom sa podľa Bahá’u’lláha týka „zákona lásky, … ktorý nikdy nepostihnú zmeny“. Termín láska sa v tomto kontexte samozrejme používa ako pars pro toto a zastupuje nemenné duchovné jadro zjavenia: „Prvotným cieľom podnecujúcim Božiu vieru … je … posilňovať ducha lásky a bratstva medzi ľuďmi.“ Do tejto kategórie patrí učenie spoločné pre všetky náboženstvá – učenie o jedinosti Boha, láske k blížnemu, láske k Bohu, dôležitosti modlitby a zbožnosti, morálnom zmysle pozemského života atď.

Ten druhý zámer, podľa ktorého „boli všetci ľudia stvorení, aby napomáhali neustále sa rozvíjajúcej civilizácii“, predstavuje spoločenskú zložku: „…Boh určil, aby viera bola príčinou a prostriedkom spoločného úsilia a úspechov ľudstva.“

Spoločenskú zložku náboženstva tvoria zákony týkajúce sa napríklad manželstva, trestného práva ako i foriem uctievania atď., inými slovami učenie definujúce vzťah jednotlivca a spoločnosti a vzťahy medzi jednotlivcami. Bahá’u’lláhove „spoločenské zákony sú pozmenené tak, aby vyhovovali nadchádzajúcej dobe, a sú určené na to, aby ľudstvo priviedli k svetovej civilizácii, ktorej nádheru si teraz sotva dokážeme predstaviť“.

Oba tieto aspekty náboženského učenia vedú aj k ďalšiemu záveru: A síce k definovaniu účelu náboženstva. Náboženstvo totiž pre bahájov nie je otázkou kultúrnych tradícií, obyčají a zvykov určitého národa, ale otázkou prijatia, nasledovania a dodržiavania učenia Prejavov Božích, a to tak v súkromnom živote ako i vo vzťahu k spoločnosti:

„Pravá viera nepredstavuje len uznanie jedinosti Boha, ale žitie takého života, v ktorom sa budú prejavovať všetky cnosti a vlastnosti, ktoré si takéto presvedčenie vyžaduje.“

Taktiež to znamená, že v bahájskej viere nejde o koncepciu sola fide – so samotnou vierou a presvedčením ide ruka v ruke i žitie života podľa zásad, o ktorých je veriaci presvedčený. Tieto dve veci sú pre bahájov neodlučiteľné. Baháji zároveň veria, že zjavenie so sebou okrem zásad náboženského učenia prináša aj potrebnú novú duchovnú energiu na uskutočnenie premeny v živote človeka a ľudstva ako celku.

Vráťme sa však k Prejavom Božím. Vzhľadom na uvedené učenie o Prejavoch Božích je možné povedať, že v bahájskej viere na rozdiel od tradičnej dichotómie človek – Boh existuje trichotómia, obraz troch svetov:

1. večne nedosiahnuteľný svet Boha (arab. ‘álam al-haqq)

2. protikladom mu je svet stvorenia (arab. ‘álam al-khalq), čiže svet ľudí

3. svet, ktorý tieto dva svety spája – svet zjavenia (arab. ‘álam al-amr), čiže svet Prejavov Božích.

Z tohto dôvodu sa Prejavy Božie považujú za bytosti sui generis – bytosti, ktoré sú z ontologického hľadiska na vyššej úrovni, než je úroveň bežnej ľudskej existencie. Ich poznanie nie je poznaním nadobudnutým či empirickým, ide o poznanie božské. Sú to bytosti, ktoré sú ochránené pred omylom a ktoré sú preexistujúce.

V bahájskej teológii k vzťahu Boha a Prejavov Božích patrí ešte jedna entita, a tou je Duch Svätý. Jeho úlohu vysvetľuje táto nasledovná analógia: Boh sa v nej prirovnáva k slnku a Prejavy Božie k čistým dokonalým zrkadlám, ktoré ľudstvu odrážajú božské zjavenie, pričom Duch Svätý predstavuje lúče slnka.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti sa baháji na jednotlivé náboženstvá nedívajú ako na protikladné a vzájomne súperiace učenia, ale ako na kontinuum božského zjavenia, ktorého cieľom bolo vzdelávať a vychovávať ľudstvo: „To, že by rozličným obciam zeme a rozmanitým sústavám náboženského vyznania nemalo byť nikdy dovolené posilňovať medzi ľuďmi pocity nepriateľstva, predstavuje v tento deň podstatu viery v Boha a v Jeho náboženstvo. Tieto zásady a zákony, tieto pevne ustanovené a mocné sústavy vyšli z jedného Zdroja a predstavujú lúče jedného Svetla. To, že sa od seba odlišujú, treba pripisovať rôzniacim sa požiadavkám vekov, v ktorých boli hlásané.“ Zmieňované kontinuum tiež odmieta tvrdenia o ukončení zjavenia: „Boh po Mojžišovi a Ježišovi zoslal poslov a bude tak činiť až do konca, ktorý nemá konca.“ A ďalej: „ … cieľom všetkých predchádzajúcich zriadení [t.j. náboženstiev], bolo vydláždiť cestu pre Mohamedov príchod… Účelom tohto zjavenia a tých, ktoré mu predchádzali, podobným spôsobom bolo oznámiť príchod viery Toho, koho Boh prejaví [t.j. Bahá’u’lláha]. A … viera Toho, koho Boh prejaví, spolu so všetkými predchádzajúcimi zjaveniami, mala za cieľ Prejav, ktorý bude po nej nasledovať.“