Bahájska viera a otázka reinkarnácie

Učenie o posmrtnom živote je súčasťou každého náboženstva. Ak súhlasíme s tým, že všetky náboženstvá pochádzajú od toho istého Boha a že predstavujú postupné zjavovanie Božej pravdy ľuďom, ako je teda možné, že sú predstavy o posmrtnom živote také odlišné? Stačí porovnať myšlienku reinkarnácie vo východných náboženstvách a myšlienku o nebi a pekle v kresťanstve. A ktorá predstava je vlastne správna?

Pri premýšľaní o živote po smrti je problematické to, že si logiku danej predstavy sotva môžeme empiricky overiť. Podobne ako pri otázke existencie Boha, ide v konečnom dôsledku o vieru. Buď niekto verí, že posmrtný život existuje, prípadne neexistuje, že reinkarnácia existuje alebo neexistuje. Myšlienka reinkarnácie sa niekedy dokladá výpoveďami v hypnóze podobným spôsobom, ako kresťania dokladajú myšlienku života po smrti zážitkami z blízkej smrti. Avšak zástancovia tej-ktorej teórie vždy nájdu argumenty pre alebo proti. V konečnom dôsledku ide o vieru.

Skúsme sa preto na danú tému pozrieť z iného hľadiska. Učenie o posmrtnom živote prinášajú jednotliví zakladatelia náboženstiev – Poslovia Boží, ako Budha, Krišna, Mojžiš, Ježiš, Mohamed či Bahá´u´lláh, spolu s mnohými ďalšími myšlienkami o duchovnom živote, o zmysle života, spolu s návodom, ako život prežiť čo najlepšie, s tým, ako sa správať voči ostatným ľuďom a voči spoločnosti. Spôsob, akým svoje učenie vyjadrujú, sa prispôsobuje chápaniu a duchovným možnostiam ľudí danej doby. Okrem toho však učenie Poslov Božích z minulosti podlieha interpretácii zo strany jednotlivcov a ľudí, ktorí spoločenstvá veriacich vedú. V prípade starších náboženstiev tiež posvätné texty neboli zaznamenané priamo Poslom Božím. Niekedy je ťažké zistiť, čo je skutočne pôvodné učenie daného Posla Božie a čo je interpretácia. Keby to tak nebolo, neexistovalo by v každom náboženstve minulosti toľko rozličných siekt, skupín, cirkví či myšlienkových prúdov. Napriek tomu, že učenie dvoch kresťanských cirkví vychádza z rovnakých výrokov Ježiša, môže byť ich interpretácia diametrálne odlišná. To isté platí pre všetky ostatné minulé náboženstvá. Stačí pár príkladov: Sú cirkvi, ktoré v Trojicu veria a ktoré neveria. Židia aj kresťania čítajú ten istý príbeh zo Starého zákona o tom, čo sa stalo v rajskej záhrade, napriek tomu, židia v dedičný hriech neveria a kresťania áno. Skupiny, ktoré veria v reinkarnáciu, sa delia na tie, ktoré veria aj v prevtelovanie duší do zvierat, a na tie, ktoré tomu neveria. Prečo to tak je? Pretože Posol Boží v minulosti priniesol určité učenie, ktoré žiarilo jasne ako lampa. Lampa, ktorá sa ľuďom natoľko páčila, že na ňu postupne vešali rôzne čipky a ozdoby. Preto sa svetlo stávalo menej jasným a čipky vrhali rôzne tiene. Až nakoniec je lampa taká zakrytá, že vôbec nie je jednoduché povedať, ako vlastne vyzerá. Mnohé učenie Poslov Božích bolo vyjadrené symbolickým jazykom, ktorý mnohí berú doslova, iní sa snažia chápať duchovný význam, ktorý je za slovami ukrytý.

Pri pohľade na určitú duchovnú otázku majú ľudia tendenciu zameriavať sa na určitý aspekt, ktorý vyzdvihnú pred iným aspektom, pretože je pre nich osobne dôležitý. Je to v poriadku, hoci niekedy im táto tendencia môže zabrániť vidieť iné aspekty tej istej situácie. Ako príklad možno uviesť hrnček s uškom, pri ktorom z opačných koncov sedia dvaja ľudia. Uško hrnčeka je natočené len k jednému z nich. Ten bude tvrdiť, že hrnček uško má. Druhý, ktorý ho zo svojej pozície nevidí, bude vravieť opak. Pri diskusii o duchovných témach sa analogická situácia vyskytuje často.

Logiku učenia o živote po smrti si ťažko empiricky overiť tak, aby sme mali jednoznačný dôkaz podporujúci niektorú z teórií. Môžeme sa však pozrieť na iné učenie v rámci daného náboženstva a posúdiť jeho pravdivosť. Bahá´u´lláh totiž vo svojich spisoch jednoznačne uvádza, že každý človek má schopnosť nájsť pravdu. Ak potom na základe posúdenia pravdivosti učenia určitého náboženstva prijmeme daného Posla Božieho, je logické prijať aj Jeho vyjadrenie o posmrtnom živote. Je úlohou každého človeka, aby samostatne skúmal jednotlivé náboženstvá. Teraz sa bližšie pozrieme na učenie bahájskej viery – skúste ho posúdiť nezaujato, bez predsudkov, bez porovnávania.

Bahá´u´lláh hovorí o tom, že Boh ľuďom postupne zjavuje jednotlivé náboženstvá, aby ich počas dejín viedol a učil. Podobne, ako sa deti v škole učia od rôznych učiteľov. Títo učitelia môžu na rôznych stupňoch vývoja poznatkov dieťaťa sprostredkovávať zdanlivo protichodné informácie – napríklad môžu spočiatku vyučovať len jednoduché spočítavanie kladných čísel, pričom neskôr môžu hovoriť o tom, že existujú aj čísla záporné. Keď hovoríme o odlišnostiach v náboženstvách, dívame sa vtedy v prvom rade na rozdiely (ktoré v mnohých prípadov k pôvodnému náboženskému učeniu pridali ľudia), namiesto toho, aby sme sa sústredili sa to, čo ich spája. Avšak, keď sa pozrieme na spoločný duchovný pôvod náboženstiev, sotva môžeme poprieť niektorého z Poslov Božích. Všetci sú učiteľmi v tej istej škole. Najostatnejším z nich je Bahá´u ´lláh. Preto je Jeho učenie najaktuálnejšie, navyše bolo zaznamenané priamo samotným Bahá´u´lláhom a je teda úplne autentické. Bahá´u´lláh tiež odstránil problémy s interpretáciou spisov. Preto je logické, ak prijmeme myšlienku o postupnom zjavovaní náboženskej pravdy, prijať Bahá´u´lláha ako ostatného Posla Božieho. S tým ide ruka v ruke aj prijatie Jeho učenia. Čo sa týka života po smrti, Bahá´u´lláh nám vo svojom učení, väčšmi ako predošlé náboženstvá, odhaľuje tajomstvá života po smrti. Dáva príklad života dieťaťa v tele matky, kde sa dieťaťu vyvíjajú potrebné telesné orgány na to, aby mohlo žiť na tomto svete. Podobne si na tomto svete vyvíja duchovné vlastnosti, ktoré bude potrebovať na svete ďalšom. Rovnako, ako sa dieťa nemá možnosť vrátiť do tela matky, aj keby niektorá časť tela nebola vyvinutá, nevracia sa duša človeka späť na zeme po smrti tela. Prechádza do iného sveta, pričom Bahá´u´lláh vysvetľuje, že svetov po smrti je mnoho, že v istom zmysle sú súčasťou tohto sveta, podobne, ako je dieťa v tele matky súčasťou tohto sveta, že tieto svety na seba vplývajú (napríklad sa môžeme modliť za pokrok duše zosnulých), a že konečným cieľom vývoja duše je priblížiť sa k Božej prítomnosti. V tom, že duša nachádza blaženosť a šťastie v blízkosti k Bohu, sa náboženstvá poväčšine zhodnú. A tiež v tom, že získanie tejto blaženosti a šťastia je podmienené duchovnými schopnosťami a vlastnosťami, ktoré človek nadobudne, jeho vierou a milosrdenstvom Božím. Toto je to, čo je v tejto otázke podstatné.

Okrem toho sa ľudia často zamýšľajú nad tým, čo vidíme tu na zemi. Teda nad tým, prečo ľudia žijú v rozličných podmienkach, majú rozličné skúsenosti, rozličné možnosti, niektorí sú chudobní, niektorí bohatí a podobne. Čím je daný tento rozličný stav a aká je v tom spravodlivosť? Aj na túto otázku dáva Bahá´u´lláh odpoveď: Vraví, že každý človek sa rodí s určitou kapacitou (u niekoho túto kapacitu možno prirovnať k malej šálke, u iného k veľkej nádobe). Otázka kapacity a životných podmienok je však len druhoradá. Dôležité je, ako každý človek svoju kapacitu naplní. Ak niekto do plna naplní malú šálku, urobil to, čo mal. Druhý možno čo do množstva tiež naplnil šálku, ale nepostačuje to, pretože jeho úlohou bolo naplniť veľkú nádobu. Okrem toho Bahá´u´lláh vysvetľuje, že o stave človeka po smrti nerozhodujú okolnosti, v ktorých žil, ani miera jeho zážitkov či skúseností, ale to, ako Boh vo svojom milosrdenstve vyhodnotí jeho vieru, jeho správanie a množstvo cností, ktoré nadobudol.

Keď sa budeme zaoberať problematikou chudoby či zlých podmienok, v ktorých mnohí ľudia žijú, je potrebné mať na zreteli dva aspekty tejto situácie. Po prvé, že aj za týchto podmienok má človek slobodnú vôľu, môže sa rozhodovať a nesie zodpovednosť za svoje konanie. Bahá´u´lláh tiež uvádza, že bohatí ľudia majú zodpovednosť za chudobných a že ich bohatstvo je pre nich záväzkom, musia starostlivo zvážiť, ako s ním naložia. Môže byť veľkým bremenom a skúškou, ak ho neminú na to, čo ľudstvo skutočne potrebuje. Byť štedrým v čase bohatstva môže byť niekedy ťažšie než v čase chudoby. Príkladom štedrosti v bohatstve bol samotný Bahá´u´lláh, ktorý mal vďaka Svojmu otcovi na počiatku veľké bohatstvo – Jeho otec bol ministrom na šachovom dvore. Bahá´u´lláh však napriek všetkým očakávania neprijal ministerský post, ktorý Mu po otcovi náležal, a stal sa známym ako „Otec chudobných“ vďaka tomu, že pomaly celé svoje bohatstvo rozdal tým, čo ho potrebovali. Potom sa bez ohľadom na dôsledky stal podporovateľom Bábovej viery a neváhal prijať stav úplnej chudoby počas väzenia vo vlhkej kobke v Teheráne. A to bol len začiatok Jeho celoživotného väzenia a vyhnanstva. Jeho Syn, ´Abdu´l-Bahá vraví, že boli časy, keď okrem hrste surovej múky, ktorú im matka nasypala do dlaní, nemali čo jesť. Pokrok a rozvoj duše teda nezávisí od externých podmienok, ale od rozhodnutia samotného človeka a od Božieho milosrdenstva. Druhým aspektom je, že Bahá´u´lláh prináša duchovné a spoločenské učenie, ktoré je potrebné na to, aby sa odstránili extrémy bohatstva a chudoby, aby každý človek mohol žiť dôstojný život. Jeho učenie v tomto je veľmi konkrétne.

Ďalej treba uviesť, že pre človeka smrťou na tomto svete nekončí šanca na duchovný rozvoj, pretože v ďalších svetoch sa môže ďalej rozvíjať, jeho duša sa po smrti nenachádza v statickom stave, naopak môže sa ďalej k Bohu približovať – do nekonečna. Bahá´u´lláh nám vo Svojich spisoch odhaľuje aj ďalšie tajomstvá života po smrti: duše, ktoré sa dostatočne rozvinú, sú schopné vnímať dianie na tomto svete, vnímajú iné duše, ktoré sú na podobnej úrovni vyspelosti, môžu ovplyvňovať vznik umeleckých diel či nové objavy.

Prečítajte si o tom, ako si baháji predstavujú život po smrti.