Ženy ako hrdinky

„… emancipáciu žien ale zastaviť nedokážete …“

Povedala predtým, než bola uškrtená. A jej predpoveď nezostala nenaplnená.

Krásna a vzdelaná poetka menom Táhirih, ktorá bola inšpirovaná novým náboženským učením hlásaným v Perzii od roku 1844, je i dnes príkladom odvahy pri šírení zásady rovnoprávnosti mužov a žien. Táto zásada je ústredným bodom spoločenského učenia bahájskej viery, ktorá „sa neodškriepiteľne zasadzuje za princíp rovnakých práv, možností a privilégií pre mužov i ženy“.

Táhirih poukázala na rovnoprávnosť mužov a žien veľmi symbolickým spôsobom: V čase (50. roky 19. storočia), keď všetky ženy v Perzii nosili závoj a v prítomnosti mužov mohli hovoriť len spoza zásteny, Táhirih predstúpila bez závoja pred zhromaždenie osemdesiatich mužov, ktorí sa zišli, aby diskutovali o náboženských doktrínach, a prednášala im. Dnes je azda nemožné predstaviť si, akí museli byť šokovaní, keď uvideli jej tvár bez závoja. Takýmto symbolickým a nebojácnym spôsobom – ako sama povedala – „už navždy odstránila závoj z tváre všetkých žien“. To však nebolo všetko. Ukázala tak tiež, že nové náboženstvo, ktoré prijala za svoje, je nezávislé od zákonov, tradícií a doktrín islamu.

Poznanie vtedajšej perzskej kultúry a histórie umožňuje väčšmi doceniť, aké skutočne fenomenálne bolo úsilie Táhirih o rovnoprávnosť mužov a žien – V devätnástom storočí sa v Iráne ženy považovali za ďaleko menejcennejšie než muži. A to i ohľadne intelektuálnej kapacity, i čo sa týka duchovnosti. Nábožensky založení muži sa na ne dívali s podozrením a s odporom ako na potenciálnu príčinu straty duchovnej čistoty. O ženách si mysleli, že ich úlohou na zemi je zvádzať mužov. Menej nábožensky založení muži na ženy pomýšľali len ako na zdroj sexuálneho potešenia a vedenia domácnosti. Nemali vyššie postavenie než nevoľníci a otroci. Istotne neboli hodné toho, aby sa s nimi diskutovalo o rodinných záležitostiach. Nepožívali dostatočnú dôveru, aby sa mohli samy rozhodovať. Muži sa dokonca domnievali, že povaha žien nie je vôbec vhodná na akékoľvek seriózne rozpravy či racionálne úvahy.

Výsledkom toho bolo, že len máloktorej žene sa dostalo akéhokoľvek vzdelania a nemali takmer žiadne možnosti, aby okrem svojich domácich záväzkov urobili niečo zmysluplné pre spoločnosť. Spoločenské kontakty ženy sa obmedzovali na jej vlastného manžela, jej najbližších mužských príbuzných a okruh ďalších žien. … I keď islam ženám zaručoval určité presne definované práva, máloktoré z nich si boli schopné tieto práva uplatňovať, pretože neexistovali mechanizmy na to, aby mohli v spoločnosti konať nezávisle od mužov.

Táhirih bola teda na svoju dobu a miesto výnimočná žena, pretože odmietla zotročovanie žien, a dokonca odmietla aj ponuku perzského šacha na sobáš. Bola vysoko vzdelaná a jej poézia sa v perzskej literatúre považuje za majstrovské dielo. Táhirih bola súčasťou vedenia spoločenstva Bábových nasledovníkov, bola väznená a následne uškrtená skupinou vojakov, ktorí jej telo následne hodili do studne.

Nezávislí európski bádatelia nazvali Táhirih „prvou obeťou za práva žien“, ktorá v Perzii “otvorila katalóg sociálnych reforiem“ a prirovnali ju k Johanke z Arku. E. G. Brown, britský orientalista, označil jej „pôsobenie“ za „fenomenálne, ba priam takmer zázračné“. Farzaneh Milani, nezávislá odborníčka na práva žien, o Táhirih píše, že „sa nikdy neuspokojila s postavením, ktoré sa ženám prirodzene pripisovalo. … Tahereh nechcela byť obeťou stereotypov, predstáv, ideálov a príbehov, ktoré jej vnucovali tradície.“ Vďaka úsiliu zo strany Táhirih a vďaka tomu, že baháji uplatňovali princíp rovnoprávnosti mužov a žien, bolo bahájske spoločenstvo v Perzii na čele emancipácie žien. Zakladalo školy pre dievčatá, vzdelávalo ženy, ženy mali právo voliť a byť volené do administratívnych orgánov bahájskej viery a nabádalo ženy, aby viedli aktívnejší a napĺňajúcejší život. Okrem toho „je tiež isté, že baháji v Iráne za života Bahá’u’lláha boli vnímaní a aj sami seba vnímali ako spoločenstvo, ktoré sa usiluje o povznesenie postavenia žien.“