Eva Nosková

„Aj vy môžete ísť pracovať do bahájskej školy v USA”

Na raňajky sme piekli stovky palaciniek, potom chvíľa oddychu a pustili sme sa do prípravy obedov. Vy si asi myslíte, že ako učiteľka som v Boschovej bahájskej škole v USA učila. Nie je to tak. Pracovala som tam v kuchyni a pripravovali sme skvelé jedlá pre rôznych účastníkov seminárov a iných podujatí. Môjmu príchodu do USA však predchádzal pobyt v Dominikánskej republike. To je úplne iný kontinent, kultúra, zvyky, jedlo, jazyk. Dominikánci sú veľmi milí a láskaví ľudia. Dominikánska republika je krásna, je teplá a je voňavá. Leží na ostrove, ktorý z dvoch tretín patrí Dominikánskej republike a jedna tretina je Haiti. Ľudia sú skoro všetci mulati. Žijú tam aj černosi a belosi. Je to zaujímavé, keď vidíte, že v rodine babka je černoška, ujo je zase beloch, ktorý vyzerá ako normálny „slovenský“ ujo a zvyšok rodiny je ladený rôznymi farbami od tmavších až po takmer bielu, no všetci majú tmavé oči, modré sú naozaj raritou, a tak na tomto ostrove je ťažko byť rasistom, veď všetky farby pleti máte v rodine a Dominikánci sú naozaj rodinne založení. Tu som si plne uvedomila krásu Bahá´u´lláhovho učenia o jednote všetkých rás a o potrebe vidieť všetkých ľudí rozmanitých farieb ako krásne rôznofarebné kvety jednej záhrady.

Keď si spomínam na Dominikánsku republiku, v pozadí je stále hudba. Merenge alebo salsa. S prvým vykročením na letisku sa stáva súčasťou vášho pohybu. Je všade! Úplne. Či ste v taxíku, obchode, na ulici, v „končo“ alebo sa veziete autobusom zo Santo Dominga do Santiaga, a ak by šofér náhodou zabudol, tak cestujúci určite nezabudnú pripomenúť: „Chofér, y la musica.” A tak sa už veziete rytmami salsy a cestou sa mihajú palmy a kopce. Dominikánska Republika je hornatá – má vyššie pohorie ako naše Tatry. Ja som žila v Santiagu. Miliónové mesto hodinu od Puerto Plata. Keď sme pri cestovaní, tak určite nepoznáte končá a motokončá. Mestských autobusov nie je veľa, a tak tu fungujú končá. Sú to staré autá. Naozaj staré. Viezla som sa aj takými, kde vidno na cestu cez dierku v podlahe, kde chýbajú okná alebo z predného sedadla vyskočí šofér zabuchnúť vaše dvere vzadu, lebo zvnútra sa nedá, ale nevadí, hlavne že sa vezieme. Jazda stojí 5 peso a každé končo má svoju trasu, ktoré sú označené písmenami A, B, C.

Aby ste mali lepšiu predstavu o cestovaní, tak k šoférovi dopredu sa zmestia dvaja cestujúci a dozadu štyria! Takže sa cestuje svorne. Nefrflú, ešte Vás aj nabádajú, nech len nastúpite, veď sa potisnú. A motokončá sú zase motorky, ktoré stoja na určitých miestach a zavezú vás, kam chcete. Nezabudnite si ale dohodnúť cenu dopredu. Ja som už mala „známych“ motokončiarov, keď sa mi nechcelo kráčať.

V meste nájdete všetko. Značkové obchody – Oscar De La Renta, GAP, Beneton, Ralph Lauren, ak ste hladní McDonald, Pizza Hut, Wendy`s… alebo ak máte radšej dominikánsku kuchyňu, je na každom kroku. A ak máte radi ovocie, je to raj pre vás. Ja osobne som si obľúbila pomaranče a avokáda. Pomaranče som si kupovala denne. Najlepšie sú tie s najšpinavšou kožou. Tie veľmi oranžové, čo sa kupujú u nás, sa používajú na varenie a tie, čo majú kožu až do špinavo hneda, sú veľmi sladké.

Každé popoludnie v teple dobre padne džús. Pomarančový, mangový, ananásový, papayový alebo citrónový… Stačí len zájsť do obchodu na rohu a kúpiť si ovocie. Ovocie sa predáva všade. V supermarketoch, v maličkých obchodíkoch alebo rovno na chodníku. Cestou na chodníku môžete vidieť a zakúpiť si mangá z pyramíd, ktoré proste len vysypú na chodník a čakajú na zákazníka. Ceny sú naozaj nízke, nezabudnite vyjednávať. Alebo môžete vidieť staršiu ženu na somárovi, ktorá prichádza z dediny a nesie v košoch ovocie. Spôsob predávania ovocia z minulosti.

Ak by ste chceli ísť na diskotéku, tak americkú hudbu veľmi nečakajte. Zase len salsa, merenge, bachata… Ale aspoň môže ísť celá rodina! Lebo na diskotéke nájdete naozaj všetky vekové kategórie. Aj 80-ročných. Veď všetci majú radi rovnakú hudbu a tanec. Ja som sa ani veľmi nepokúšala tancovať. Keď vidíte ako tancujú, tak si možno pomyslíte, že ste možno aj na nejakých tanečných pretekoch. Krása. Radosť z hudby a tanca. Zladení. Nádherné, tak sa len usadím a všímam si ľudí, ako sa hýbu rytmami salsy.

Skoro každá rodina má na obed ryžu a fazuľu. Robia ju na všelijaké spôsoby. Ja som si to tiež obľúbila. Na večeru býva yuca alebo platano, čo je zelený banán (trochu väčší ako normálny) a tie sa pripravujú na rôzne spôsoby. Môj najobľúbenejší je vyprážaná yuca. Dominikáni majú radi kávu, ktorá sa u nich aj pestuje. Takže každé ráno sa v mojej domácnosti ozývalo od mojej domácej: „Eva, quiere s cafe?” A ja som si rada dala ráno kávu predtým, ako som sa išla učiť.

Z Dominikánskej republiky som odišla do slnečnej Kalifornie v USA, aby som pracovala v Boschovej bahájskej škole.

Boschova bahájska škola

Rok som strávila v Boschovej bahájskej škole (Bosch Bahá´í School – www.bosch.org), kde som pracovala ako dobrovoľník. Bola vo výnimočná skúsenosť a jeden z mojich najšťastnejších rokov. Boschova škola v Kalifornii funguje ako škola, ale nie je to škola pre deti ako si to ľudia často myslia. Je umiestnená v nádhernom horskom prostredí asi pol hodiny od prímorského mesta Santacruz. Je to miesto, kde sa konajú konferencie a prednášky.

V škole sú zamestnaní stáli zamestnanci. Riaditeľka je sympatická pani Bahia, ktorá dohliada na chod školy. V office je Zoe, v kníhkupectve Cris. Potom máme šéfkuchára Kevina, ten má iba 25 rokov. Kulinársku školu študoval v Paríži, takže hovorí aj francúzsky a jeho asistent je dokonca ešte mladší Cyrus, ktorý je z Porto Rica. Ďalej k stálym zamestnancom patrí Ala. Ala má na starosti všetky chatky, stará sa o návštevníkov, aby mali všetko potrebné. Ala je z Havajských ostrovov a na škole už je asi 14 rokov. Ďalej bol na údržbe Mahmud. Má úplne zázračné ruky. Opravuje všetko pokazené. Keď som tam bola, tak v tom čase komplet prerábali kuchyňu, menili sa podlahy v chatkách, ďalej má na starosti trávniky, stromy, maľovanie, prosto kopec vecí.

K týmto stálym pracovníkom pribúdajú dobrovoľníci. Skoro počas celého môjho pobytu nás bolo sedem dobrovoľníkov: Mona (Tennessee), Stephanie (Pennsylvánia), Greg (Chicago), Marita (Atlanta), Alejandro (Peru), Adan (_self) a ja.

Mona pracovala v kancelárii. Dvíhala telefóny, pripravovala poštu, pomáhala Zoe s registráciou a každý piatok, keď sa začínala konferencia, tak privítala v hlavnom sále Martha Root Hall všetkých hostí, oboznámila ich s programom, s harmonogramom a vlastne vždy bola poruke, čo sa týkalo administratívnej časti. Mona bola tiež naša „hovorkyňa“. Každý utorok sme sa my mladí zišli väčšinou po večeri a každý mal priestor vyjadriť sa, predniesť nejaké návrhy, pripomienky a Mona o to potom referovala na porade s vedením školy. Mona je teraz späť v Nashville a študuje medicínu. Má nesmierny potenciál a viem, že raz bude úžasnou lekárkou.

Stephanie bola z nás najmladšia. Mala iba 18 rokov a prišla hneď po strednej škole. Bola moja spolubývajúca. Vďaka nej som sa aj veľa dozvedela o X-menoch, Pánovi prsteňov a o Hviezdnych vojnách. Stephanie totiž prijali na jednu z najlepších Univerzít v USA na štúdium réžie. Chce robiť filmy. V Boschi pracovala s Alou a pripravovala chatky, aby boli čisté. Každý návštevník dostal balíček s čistými obliečkami, uterákom a plachtou. Návštevníci si prezliekali postele sami. My sme iba zozbierali špinavé prádlo a poriadne vyčistili chatky. Ja som v stredu a vo štvrtok robila s nimi, a tak veľakrát v práčovni pri skladaní plachiet sme sa rozprávali o veľa veciach o filmoch, o našich životoch, o Slovensku, o Dominikánskej Republike… V USA premiérové filmy spúšťajú o 12 večer. Na Pána prsteňov 2 sa vybrala aj skupinka od nás. Stephanie mala na sebe biele dlhé šaty, na tom zamatový plášť s kapucňou bez rukávov, na čele retiazku s „perlou“ a na ušiach nalepené elfské uši. Bola nadšená… Takže, ak o 6-7 rokov uvidíte X-menov v réžii Stephanie Lozen-Kawalski, je to moja spolubývajúca z Boschu, ktorej veľmi držím palce, aby jej to vyšlo.

Greg mal 21 rokov. Je z Chicaga, ale 10 rokov prežil v Japonsku. Takže ovláda aj japončinu. Bol z nás najvyšší a je to basketbalista za Univerzitu, kde študoval. V Boschi pracoval s Mahmudom, takže sme ho často vídavali na traktore ako seká trávu, ako čistí chodníky od lístia, natiera dvere…

Marita mala 19 rokov a je z Atlanty. Pracovala v kuchyni. Takže piatky, soboty a nedele sme pracovali spolu. Je to neuveriteľné dievča. Neviem, na čo nemá talent! Píše básne, tancuje, športuje. Bolo obdobie, keď nám chýbal asistent kuchára, takže sme raňajky museli zvládať samé. Kevin (náš šéfkuchár) bol viac potrebný pri obedoch a večerách. Každý pracoval 2 smeny. Niekedy aj 150 ľudí, čo znamenalo okolo 200 palaciniek, 300 slaniniek, veľa praženice! Ešte šťastie, že sme obidve boli športovo založené. Kopa riadu, ale vždy sme ho zvládli! Po raňajkách jedna hodina na oddych a hneď potom sa začínala príprava na obed! Marita chce byť psychologička. Viem, že keby si vybrala hocičo, bude v tom dobrá (okrem matematiky, tú nemala v láske). Je to neobyčajné dievča a som rada, že som ju stretla.

Alejandro! Alejandro má 25 rokov a je z Peru. Do Boschu prišiel v októbri na dva týždne a zostal až do júna. Pracoval s Mahmudom na údržbe. Často bol celý špinavý od farby a stále si pospevoval španielske pesničky. Nevedel dobre po anglicky, ale snažil sa. Často som mu pomáhala s angličtinou, bola som veľmi rada, že tam bol, a tak som mala príležitosť hovoriť po španielsky. Vnášal do našej skupiny trochu iný pohľad.

Adam má 25 rokov. Pochádza z _selfu. V januári 2002 sa stal bahájom a v septembri 2002 prišiel na rok do Boschu. S Adamom sme mali viac spoločných vecí. Boli sme najstarší a tiež sme ostali celý rok. Naši kamaráti sa vracali v júni domov, aby sa pripravili na univerzitu. Adam bol veľmi zodpovedný a často zastupoval Mahmuda v jeho neprítomnosti. Bol jeho pravou rukou. Teraz žije v Orange County v Kalifornii Dúfam, že sa mu darí!

Tak to boli moji kamaráti. V lete prišlo veľa nových dobrovoľníkov. Potrebovali sme pomoc, lebo v lete konferencie trvajú od pondelka do soboty! Bolo nás počas leta 16. Počas roka sme sa 3-krát do týždňa stretávali a študovali sme knihy Ruhi, spolu sme si čítali Bahá´u´lláhovo mystické dielo 7 údolí a 4 údolia. V nedeľu prichádzal Jeff, s ktorým sme diskutovali na rôzne témy. Témy na diskusiu alebo čítanie sme si vždy spolu vybrali počas našich utorkových stretnutí. V pondelok a v utorok sme mali vždy voľno. V utorok sme ale chodili do neďalekej základnej školy a pomáhali sme deťom s úlohami. Veľmi rýchlo sme sa s deckami skamarátili a tešili sme sa na ne. Po škole sme často išli do mesta. Chodievali sme do kina, do kaviarní alebo sme si dali voľný čas a každý si išiel nakúpiť. Radi sme chodievali na pláž. Oceán je veľmi studený, nedá sa kúpať, ale aj tak je na pláži veľa ľudí. Vo vode vidíte len surfistov v neoprénoch. Občas sme išli na výlet do San Francisca, ktoré je len jednu hodinu od Boschu. Raz sme boli na štyri dni v Los Angeles. Navštívili sme bahájske centrum, ktoré je naozaj veľké, boli sme pri hrobe prvého amerického bahája, Thortona Chasea. Keďže sme mali v skupinke vášnivých basketbalistov, tak sme boli na zápase LA Lakers – Houston Rackets. Neuveriteľný zážitok! A boli sme tiež pozrieť v nahrávacích štúdiách (vplyv Stephanie) Warner Brother studios, takže sme videli ako sa robí Pohotovosť, Dievčatá z rodu Gilmorovcov, Priatelia …

Na záver chcem len povedať, že to bol úžasný rok, skvelí ľudia a nezabudnuteľné zážitky. Ak by ste chceli v živote poskytnúť službu, stretnúť nových ľudí, mali chuť sa vzdelávať, tak vrelo odporúčam. Často sú dobrovoľníci potrební, takže sa môžete prihlásiť aj vy!