Prísľub svetového mieru

Prehlásenie Svetového domu spravodlivosti

V októbri 1985

Národom sveta:

Veľký mier, ku ktorému sa po stáročia upínali srdcia ľudí dobrej vôle, ktorého predstavu ospevovali nespočetné generácie básnikov a predvídali proroci a ktorého príchod od vekov sľubovali všetky sväté písma, je teraz konečne reálnou možnosťou, dosiahnuteľnou pre všetky národy sveta. Prvýkrát v histórii sa stala táto planéta so všetkými svojimi rôznymi národmi prehľadnou pre každého jednotlivca. Svetový mier je nielen možný, ale pre ďalší vývoj na tejto planéte nutný. Je to ďalší stupeň evolúcie na tejto planéte – slovami jedného z veľkých mysliteľov – „planetizácia ľudstva”.

Všetci obyvatelia tejto planéty stoja teraz pred rozhodnutím, či dosiahnuť tento mier prekonaním nepredstaviteľných hrôz tvrdohlavým zotrvávaním na archaických modeloch ľudského konania, alebo či sa tento mier dá dosiahnuť úsilím presadzovať konzultatívny prístup. V tomto kritickom období, keď sa pálčivé problémy, ktoré doliehajú na národy, stávajú spoločnou záležitosťou celého sveta, bolo by nesvedomité a nezodpovedné zmeškať a nezmierniť vzrastajúci chaos a spor.

Na začiatku tohto storočia dochádza k prvým priaznivým krokom na ceste k usporiadaniu sveta, a to založením Spoločnosti národov, a po druhej svetovej vojne vzniká už širšia a prepracovanejšia Organizácia spojených národov (OSN). Po druhej svetovej vojne väčšina národov dosiahla nezávislosť a proces dotvárania národov sa tak priblížil k svojmu záveru. Novovzniknuté národy nadväzujú nové vzťahy a spolupracujú tak so skúsenejšími partnermi na spoločných projektoch. Vzrastá i spolupráca s ešte stále izolovanými a antagonisticky zmýšľajúcimi národmi a skupinami nielen v medzinárodnom podnikaní, ale aj vo vedeckých, vzdelávacích, legislatívnych, ekologických oblastiach a v kultúre. V poslednom desaťročí vzrástol ich počet dovtedy neexistujúcich medzinárodných humanitárnych organizácii. Podstatne sa rozšírilo hnutie žien a mládeže, ktoré vyzýva k ukončeniu všetkých vojen. Dôsledkom týchto zmien spontánne vznikajú občianske aktivity, ktoré hľadajú porozumenie najmä pomocou osobných kontaktov a komunikácie.

Zásluhou nevídaného vedeckého a technologického rozvoja v tomto neobyčajne požehnanom storočí bol nielen predznačený kvalitatívne nový spoločenský vývoj tejto planéty, ale našli sa aj prostriedky na praktické riešenie problémov ľudstva. Tým sú dané k dispozícii správne prostriedky na riadenie života v celej rôznorodosti zjednoteného sveta. Stále však existujú neprekonané bariéry. Pochybnosti, nedorozumenia, predsudky, podozrievanie a úzkoprsé sebecké záujmy brzdia vývoj vzťahov medzi ľuďmi a národmi.

Z hĺbky vnútorných a mravných pohnútok považujeme za svoju povinnosť pripomenúť v tomto vhodnom okamihu hlboko jasnozrivé posolstvo, ktoré Bahá´u´lláh, zakladateľ bahájskej viery, ktorej sme stúpenci, poslal pred viac ako sto rokmi vládcom a panovníkom tohto sveta.

„Zúfalstvo veje zo všetkých strán a svár oddeľuje a stále väčšou mierou sužuje ľudstvo”, napísal vtedy Bahá´u´lláh. „Mračná hrozivých kŕčov a chaosu, ktoré zakrývajú obzor, sú jasné a svedčia o žalostnej nedostatočnosti nastávajúceho usporiadania sveta.” Tento prorocký súd sa čoraz výraznejšie odráža v skúsenostiach a v živote ľudstva. Chyby doterajšieho usporiadania sveta sa prejavujú aj neschopnosťou suverénnych štátov, ktoré sú členmi OSN, v rámci svojho členstva zabrániť vojnám, odvrátiť hrozbu zrútenia sa medzinárodného ekonomického systému, zastaviť vlnu anarchie a medzinárodného terorizmu, ukončiť veľké utrpenie, ktoré z týchto a ďalších hrozieb vyplýva pre čoraz väčší počet ľudí. Mnoho jedincov podľahlo názoru, že agresia a konflikt, ktoré sú také charakteristické pre naše spoločenské, ekonomické a náboženské systémy, patria k podstate ľudskej povahy, a sú preto nevykoreniteľné.

Ďalšie zotrvávanie na tomto postoji prináša so sebou rôzne protiklady v riešení ľudských záležitostí. Na jednej strane zástupcovia všetkých národov prehlasujú nielen svoju pripravenosť, ale aj túžbu po trvalom mieri a harmónii, túžbu zbaviť ľudí mučivých predstáv, ktoré sa stali nevítanou súčasťou každodenného života. Na druhej strane sa nekriticky podporuje tvrdenie, že človek je vo svojej podstate nenapraviteľne sebecký a agresívny, a preto je neschopný vybudovať spoločenský systém, ktorý by bol zároveň pokrokový a mierový, dynamický a harmonický, systém, ktorý dáva voľné pole pôsobnosti individuálnej tvorivosti a iniciatíve, zároveň však taký, ktorý smeruje k vzájomnej spolupráci a výmene.

Tento základný protiklad, ktorý bráni, aby sa dosiahol tak potrebný svetový mier, vyžaduje zásadné prehodnotenie predpokladu, v ktorom spočíva historická dilema ľudstva. Pri posudzovaní bez osobnej zaujatosti a vášne vyjde jasne najavo, že takéto správanie je veľmi vzdialené od pravdy o skutočných kvalitách človeka a podáva skreslenú predstavu o ľudskej bytosti. S takýmto presvedčením budú ľudia schopní uviesť do pohybu konštruktívne spoločenské sily, pretože tieto sú súčasťou ľudskej podstaty a môžu povzbudiť k harmónii a spolupráci namiesto vojen a konfliktov.

Súhlasiť s týmto názorom neznamená odmietnuť minulosť ľudstva, ale pochopiť ju. Bahájska viera považuje súčasný zmätok a okolnosti, ktoré zaťažujú ľudstvo vo svete, za prirodzenú fázu organického procesu, ktorý musí konečne a neodvratne vyústiť do zjednotenia všetkých rás a národov v jednotné spoločenstvo, ktorého hranicami bude rozloha našej planéty. Ľudstvo vo svojej zreteľnej organickej jednote prešlo vývojovými fázami, ktoré podobne ako u človeka môžeme označovať za detstvo a mladosť. Prešlo aj búrlivou periódou ranej dospelosti, ktorá práve vrcholí a stojí pred vstupom do obdobia dlho očakávanej zrelosti.

Úprimné uvedomenie si, že predsudky, vojny a vykorisťovanie boli iba nezrelými javmi, ktorými ľudstvo vo svojom doterajšom historickom vývoji prešlo, a že zároveň prežíva nutný rozvrat, sú signály, ktoré ohlasujú príchod jeho obdobia zrelosti. Nepovažujeme to za dôvod k zúfalstvu, ale za predstupeň k zahájeniu všeľudského úsilia o svetový mier. To, že je to možné, že skutočné konštruktívne sily existujú, že zjednotenie spoločenskej štruktúry sa dá vybudovať, sú hlavné témy, ktoré vám predkladáme na posúdenie.

Hoci nasledujúce roky môžu priniesť ešte množstvo utrpenia a strastí, a hoci nasledujúce okolnosti môžu pôsobiť stiesneným dojmom, bahájske spoločenstvo verí, že ľudstvo môže pristúpiť k tejto najvyššej skúške s dôverou v jej konečné výsledky. Násilné zmeny, ku ktorým sa v súčasnej dobe ľudstvo ženie, zďaleka neohlasujú koniec civilizácie, ale skôr slúžia na to, aby odhalili „možnosti potenciálne prítomné v človeku”, aby došlo k „naplneniu jedinečného zmyslu existencie človeka na tejto planéte k jeho vrodenej vznešenosti”.

I.

Nadanie, predovšetkým však schopnosť tvorivého myslenia, ktorá odlišuje človeka od ostatných prejavov a foriem života, sú zahrnuté pod pojmom ľudský duch. Toto nadanie dalo ľudstvu možnosť rozvíjať kultúru a vybudovať materiálne prosperujúcu civilizáciu. Napriek tomu táto skutočnosť nikdy sama o sebe naplno neuspokojovala tú základnú ľudskú podstatu, ktorú nazývame ľudský duch, pretože táto podstata vždy smerovala k transcendencii, vždy prenikala za hranice viditeľného sveta v úsilí priblížiť sa k pochopeniu tej neznámej a neuchopiteľnej podstaty podstát, tej poslednej pravde, ktorej meno je Boh. Náboženské učenie, prinášané ľudstvu ako planúce fakle pre jeho duševný vývoj, tvorilo hlavné spojenie medzi ľudstvom a tou poslednou pravdou, prebudilo a dotvorilo ľudskú schopnosť dosiahnuť duchový a spoločenský pokrok.

Nijaký skutočný pokus o usporiadanie ľudských záležitostí, o dosiahnutie svetového mieru, nemôže ignorovať náboženské myslenie, ktoré vo svojom vývoji a praktikách predstavuje veľmi podstatnú časť histórie ľudstva. Jeden z významných historikov označil náboženstvo za „školu ľudskosti”. Nedá sa poprieť, že náboženstvo prispelo k množstvu konfliktov a nepokojov ako medzi jednotlivcami, tak aj v celospoločenskom meradle. Napriek tomu však nijaký úprimne zmýšľajúci pozorovateľ nemôže nevidieť výrazný vplyv náboženského myslenia na vývoj a formovanie životne dôležitých civilizačných funkcii a najmä na priame spolupôsobenie pri formulovaní právnych a etických princípov, čo už mnohokrát zdôraznilo ich nenahraditeľnosť pre spoločenské zriadenie.

„Náboženská viera má najviac prostriedkov a predpokladov pre založenie celosvetového systému, ktorý by poskytoval mierové a spokojné spolužitie všetkých obyvateľov”, napísal Bahá´u´lláh vo svojej úvahe o náboženstve ako sile spoločenského a sociálneho p , pokroku. „Nečestnosť, nespravodlivosť ukončenie mieru a pokoja, chaos a konflikty sprevádzajú zatienenie večného svetla viery” hovorí vo svojom komentári k obdobiam náboženského temna a korupcie v cirkvi a spoločnosti. Bahájske učenie upresňuje aspekty a dôsledky takýchto období: „… v takýchto podmienkach sa potom oveľa zreteľnejšie prejavuje zvrátenosť ľudskej povahy, ponižujúce ľudské správanie, korupcia, rozklad a degradácia spravujúcich inštitúcii. ľudský charakter stráca svoju dôstojnosť, dôvera je podlomená, disciplína uvoľnená, hlas svedomia umlčaný, slušnosť a mravnosť zabudnuté, zmysel pre povinnosť, solidarita, vzájomné pochopenie a lojalita rozhádzané, zatiaľ čo miernosť, radosť a nádej sa postupne stráca.”

A keď už k takémuto paralyzujúcemu stavu dôjde, potom sa musí ľudstvo obrátiť k sebe, k vlastnej nedbanlivosti, odhaliť falošné hlasy, ktoré počúvalo, odhaliť zdroj nedorozumení a konfliktov, ktoré boli zasiate v mene náboženskej viery. Tí, ktorí slepo a sebecky v mene svojich výlučných dogiem uctievajú chybné a konfliktné interpretácie slov prorokov, nesú plnú zodpovednosť za tento zmätok – zmätok, umocnený umelou bariérou medzi vierou a rozumom, medzi vedou a náboženstvom. Ak budeme skutočne poctivo skúmať pôvodné proklamácie zakladateľov svetových náboženstiev a spoločenské okolnosti, za akých proklamovali svoju vieru, potom nenájdeme nič, čo by podporovalo predsudky a spor medzi náboženskými spoločenstvami a v dôsledkoch viedlo k rozdeleniu ľudí na tejto planéte.

Učenie, aby sme sa správali k ostatným tak, ako by sme si priali, aby sa oni správali k nám – toto mravné prikázanie, ktoré v rôznych variantoch predkladajú všetky svetové náboženstvá, vedie súhrnom k formulovaniu dvoch dôležitých aspektov: je tu vyslovené morálne stanovisko indukujúce možnosť mierového spolužitia, ktoré bolo šírené všetkými týmito vierami bez ohľadu na miesto a čas ich prvej proklamácie, potom je tu zdôraznené hľadisko jednoty ako ich podstatná cnosť, cnosť, ktorú si ľudstvo vo svojom roztrieštenom ponímaní dejín zabudlo vážiť.

Pokiaľ by ľudstvo jasne nazeralo na pôvodný charakter poslania svojich pestúnov v období svojej nezrelosti ako poslov jedného civilizačného procesu, potom by nepochybne zožalo oveľa väčší prospech z ich následných misii, ktorých poslanie bolo predovšetkým podporiť v najucelenejšom zmysle slova celé civilizačné úsilie. Nanešťastie sa tak nestalo.

Na opätovné objavenie fanatickej náboženskej horlivosti v mnohých krajinách sa nemožno pozerať inak ako na mŕtvolné kŕče. Násilie a rozvrat, ktoré predstavujú podstatu týchto hnutí, iba potvrdzujú jednoznačný bankrot a zneužitie pôvodne pozitívneho duchovného úsilia. V skutočnosti jednou z najčudnejších a najsmutnejších čŕt súčasného náboženského fanatizmu je, že ustavične podkopáva nielen duchovné hodnoty, ktoré vedú k jednote ľudstva, ale aj jedinečné etické víťazstvá, ktoré náboženstvo vydobylo a ktorým slúži.

Hoci bolo náboženstvo mocnou silou v dejinách ľudstva a hoci súčasné prejavy militantného náboženského fanatizmu pôsobia veľmi dramaticky, náboženstvo a náboženské inštitúcie sa v posledných desaťročiach čoraz väčším počtom ľudí považujú za nezodpovedajúce hlavným záujmom a problémom súčasného moderného sveta. A tak veľa ľudí dalo prednosť hedonistickej honbe za materiálnym uspokojením, alebo sa zúčastnilo najrôznejších človekom vynájdených ideologických hnutí, ktorých cieľom bolo vyviesť stonajúcu spoločnosť zo zajatia zla. Mnohé z týchto ideológii, namiesto toho, aby vyšli v ústrety koncepcii jednoty ľudstva a usilovali sa o porozumenie medzi národmi, vyústili do toho, že si zo štátu urobili boha, do zápasu o podrobenie ľudstva jednému národu, rase či spoločenskej triede, do úsilia o potlačenie diskusie a výmeny názorov, do bezohľadného ponechania miliónov hladujúcich napospas machináciám svetových trhov, ktoré celkom zreteľne zhoršujú hospodársku situáciu väčšiny ľudstva. Na druhej strane toto všetko umožňuje rozprávkové bohatstvo malej menšiny, o ktorom sa našim predkom ani len nesnívalo.

Aký tragický je obraz náhradných ideológii, ktoré vytvorili svetaznalí muži našich čias. Z masovej dezilúzie národov, ktoré boli vychovávané pre službu na ich oltároch, sa dá vyčítať nezvratný ortieľ o historickom krachu týchto ideológii. Nezostáva nič iné, len zozbierať trpké ovocie týchto doktrín po desaťročiach stupňujúcej sa bezuzdnej vlády. Popruhy držali práve tí, ktorí im vďačia za svoj spoločenský vzostup, a to vo forme sociálnych a ekonomických chorôb, ktoré nakazili na záver dvadsiateho storočia každú časť nášho sveta. Príčinou týchto okolností je rozsiahly úpadok ducha, ktorý sa odráža vo všeobecnej ľahostajnosti, ktorou trpia masy ľudí všetkých národov, a v strate nádeje sklamaných a bázňou naplnených miliónov sŕdc.

Prišiel čas, keď tí, ktorí kážu dogmy materializmu či už na východe alebo na západe, či obhajujú kapitalizmus či socializmus, budú musieť predložiť účty a pripustiť preskúmanie svojej morálnej oprávnenosti viesť spoločnosť, v ktorej sa považujú za povolaných. Kde je ten „nový svet” sľubovaný týmito ideológiami? Kde je medzinárodný mier, ktorého ideálom sa proklamatívne podriaďujú? Kde sa otvorili nové kultúrne horizonty ako výsledok povznášajúcej činnosti niektorej z rás, národov alebo sociálnej skupiny či triedy? Prečo prevažná väčšina ľudstva je čoraz chudobnejšia a trpí hladom, zatiaľ čo tí, ktorí rozhodujú o jeho osude, žijú v prepychu, o ktorom sa nesnívalo faraónom, rímskym cisárom, dokonca ani imperialistickým silám 19. storočia?

Nepochybne je to glorifikácia úsilia o dosiahnutie materiálnych statkov, ktorá je skutočnou podstatou všetkých týchto ideológii a takto predstavuje nepravé korene, ktoré vyživujú falošnú predstavu o nenapraviteľnom sebectve a agresivite človeka. V tomto bode musí byť ešte veľa vysvetlené, ak má byť položený základ pre vybudovanie nového sveta, ktorý by vyhovoval našim potomkom.

Materialistické ideály, videné vo svetle skúsenosti, neuspokojili potreby ľudstva a bolo by čestné si priznať, že je potrebné vynaložiť nové úsilie pri riešení naliehavých problémov tejto planéty. Netolerantné podmienky, ktoré prestupujú všetky spoločenské systémy, prezrádzajú spoločné zlyhanie, čo vedie skôr k upevneniu pozície, než k všestrannému uvoľneniu. Nepochybne narastá požiadavka spoločnej liečby tohto ideologického neduhu. Je to predovšetkým záležitosť postoja. Bude ľudstvo pokračovať vo svojej zvrátenosti a bude sa riadiť prekonanými koncepciami a predpokladmi? Alebo jeho vodcovia bez ohľadu na tú ktorú ideológiu urobia prvý krok naplnený odhodlaním spoločne hľadať vzájomne prijateľné riešenia formou konzultácii?

Tí, ktorým skutočne záleží na osude ľudstva, by mali mať na zreteli nasledujúcu radu: „Ak dlho hýčkané ideály a časom požehnané a prestarnuté inštitúcie, isté spoločenské postuláty alebo náboženské dogmy nevyhovujú a nie sú ďalej prospešné všetkému ľudstvu a požiadavkám jeho prirodzeného a plynulého vývoja, nech zmiznú v prepadlisku dejín ako prekonané a zabudnuté! Prečo by mali byť všetky tieto inštitúcie večné vo svete ľudí, v ktorom sa aj tak všetko ustavične mení, zaniká a vzniká? Právne normy, politické teórie majú zmysel dovtedy, pokiaľ zaručujú naplnenie záujmov ľudstva ako celku, a nie preto, aby sa stalo ľudstvo obetným baránkom v mene zachovania týchto zákonov alebo doktrín.

II.

Likvidácia atómových zbraní, zákaz použitia otravných plynov a odsúdenie bakteriologickej vojny automaticky neodstránia korene, z ktorých vzniká vojna. Tieto praktické kroky nech sú akokoľvek dôležité ako viditeľné články mierového procesu, sú viac-menej samé o sebe príliš povrchné, než aby mali trvalý vplyv. Ľudia sú dostatočne vynaliezaví, aby vymysleli iné formy vojnových operácii a prostriedkov, ako napríklad zneužitie trhu potravín, základných surovín, financií, priemyslového potenciálu, ideologickej propagandy a terorizmu, a to všetko v záujme nekonečného zápasu o nadvládu a moc. Súčasná zložitá situácia ľudských záležitostí sa nemôže riešiť v čiastkových konfliktoch medzi jednotlivými národmi. Jediné úspešné riešenie je možné iba v rámci prijatia globálneho pohľadu a prístupu.

Niektorí národní vodcovia nepochybne vedia o globálnom charaktere problémov súčasného sveta, pretože denná prax pred nich stavia stále stúpajúce množstvo týchto problémov. Bolo vypracovaných aj dosť štúdii zaoberajúcich sa analýzou a navrhujúcich primerané riešenia dôkladne fundovanými skupinami, ktoré sa touto problematikou zaoberajú, alebo komisiami OSN, ktoré zaručujú prehľad v neustále sa meniacich požiadavkách na usporiadanie sveta, ktorým je treba vyjsť v ústrety. V každom prípade je tu nedostatok dobrej vôle. Je nesmierne dôležité sa týmto bodom dôkladne a starostlivo zaoberať. Tento nedostatok je zakorenený, ako sme už konštatovali, v hlboko zasiatom presvedčení o ľudskej neznášanlivosti, ktorá vedie k agresivite a neochote uvažovať čo i len o možnosti podriadiť národné záujmy záujmom ľudstva. Táto neochota sa prejavuje aj v nevôli postaviť sa zoči-voči ďalekosiahlym zmenám, ktoré by viedli k založeniu celosvetového spoločenského systému. Jedna z príčin je tiež neschopnosť a nevedomosť utláčaných širokých ľudových vrstiev jasne formulovať svoju predstavu o novom usporiadaní sveta, v ktorom by mohli žiť s celým ľudstvom v mieri, harmónii a úspechu.

Niektoré kroky k svetovému poriadku, najmä po druhej svetovej vojne, dávajú novú nádej – najmä vzrastajúca tendencia dobrých medzinárodných vzťahov aspoň vo vnútri záujmových nadnárodných spoločenstiev, ktoré spolupracujú na projektoch spoločného záujmu. Táto aktivita by prípadne mohla prerásť v úsilie, ktorému by sa podarilo tento súčasný stav paralýzy prekonať. Združenie krajín juhovýchodnej Ázie, Karibská spoločnosť a Spoločný trh, Stredoamerický spoločný trh, Európska hospodárska spoločnosť, Liga arabských štátov, Organizácia africkej jednoty, RVHP, Organizácia amerických štátov a Fórum južného Pacifiku predstavujú prvé kroky na ceste k svetovému systému.

Vzrastajúca pozornosť, zameraná na hlboko zakorenené problémy planéty, je tiež nádejou. Nehľadiac na viditeľné nedostatky OSN, je to prinajmenej viac ako štyridsať dôležitých deklarácii a dohôd, prijatých touto organizáciou, ktoré priniesli prostým ľudom pocit novej cesty v živote, i keď neboli mnohými vládami prijaté s veľkým nadšením. Sú to Všeobecná deklarácia ľudských práv a Zmluva o prevencii a trestaní genocídy a všeobecne prijaté deklarácie zamerané na vylúčenie všetkých foriem diskriminácie založenej na predsudkoch rasových a náboženských, rovnako ako aj na falošnej predstave o nerovnoprávnosti mužov a žien. ďalej práva na ochranu detí, právo na ochranu pred mučením, zamedzenie hladu a podvýživy a využitie vedy a technologického pokroku v záujme mieru a prospechu ľudstva. Všetky tieto kritériá, pokiaľ sa budú dostatočne odvážne šíriť a podporovať, priblížia deň, keď už nebude možné začať s akoukoľvek vojnou ako dominantným prostriedkom v medzinárodných vzťahoch. Vzhľadom na dôležitosť týchto deklarácii, pretože majú priamy vplyv na nastolenie svetového mieru, považujeme za nutné pripojiť ešte nasledujúci komentár:

Rasizmus, jeden z najzhubnejších a najhúževnatejších predsudkov, je základnou bariérou na ceste k mieru. Jeho praktiky predstavujú natoľko zjavné násilie proti ľudskosti, že ho nemožno tolerovať v nijakých súvislostiach. Rasizmus oneskoruje rozvinutie neobmedzených schopností svojich obetí, korumpuje svojich stúpencov a brzdí ľudské úsilie o pokrok. Uznávanie jednoty ľudstva, založené na primeraných právach všetkých skupín, musí byť celosvetovo dodržiavané, ak má byť tento problém vyriešený.

Ďalším veľkým zdrojom akútneho utrpenia, ktorý je príčinou nerovnováhy sveta a udržuje trvalé nebezpečenstvo vojnového konfliktu, je nerovné partnerstvo bohatých a chudobných. Iba málo spoločností sa účinne vyrovnalo s týmto problémom. Riešenie si vyžaduje kombináciu duchovných, morálnych a praktických prístupov. Je potrebné sa týmto problémom zaoberať v inom svetle, zbaviť sa politicko-ekonomických polemík a naopak, za účasti odborníkov zo širokého spektra odborov zainteresovať ľudí bezprostredne viazaných na rozhodnutiach, ktoré musia byť uskutočnené čo najskôr. Riešenie tohto problému nie je zviazané iba s nevyhnutným odstránením extrémneho bohatstva a chudoby, ale aj s tými duchovnými pravdami, ktorým je nutné porozumieť, aby bolo možné dôjsť k novému svetovému názoru. Podporovanie takéhoto postoja je samé o sebe hlavnou časťou riešenia.

Bezuzdný nacionalizmus, na rozdiel od zdravého a legitímneho patriotizmu, musí ustúpiť ďalekosiahlejšej lojalite v prospech lásky k ľudstvu ako celku. Bahá´u´lláh v tomto zmysle prehlásil:

„Táto planéta je jediným domovom a jej obyvateľmi je ľudstvo.”

Koncepcia svetoobčianstva je vďaka vedeckému pokroku priamym dôsledkom zmenšenia sveta v jediné susedstvo, ktoré zároveň robí národy nesporne vzájomne na sebe závislé. Láska k ľuďom celého sveta nevylučuje lásku k rodnej zemi. Prospech niektorej časti sveta je najúčinnejšie zaručený prospechom celého sveta. Súčasná medzinárodná aktivita, ktorá v najrôznejších oblastiach vyžaduje vzájomný ohľad a zmysel pre solidaritu, by mala veľmi podstatne vzrastať.

Náboženské spory boli v celej histórii ľudstva príčinou mnohých vojen a konfliktov, boli brzdou skutočného vývoja a veriaci všetkých náboženstiev i neveriaci sa od nich stále viac odvracajú. Stúpenci všetkých náboženstiev musia prejaviť dobrú vôľu postaviť sa zoči-voči otázkam, ktoré vedú k takýmto konfliktom, a nájsť jasné a priame odpovede. Ako tieto rôznosti riešiť v teórii a v praxi? Hlavní zástupcovia náboženstiev sveta stoja pred výzvou k hlbokému zamysleniu sa; so srdcom naplneným duchom súcitu a túžby po pravde, s vedomím ťažkej situácie ľudstva si musia sami sebe položiť otázku, prečo oni sami nemôžu, v pokore pred Všemocným Stvoriteľom, potlačiť svoje teologické diferencie v prospech vzájomnej tolerancie a znášanlivosti. Táto veľkorysá vzájomná znášanlivosť by im umožnila spoločne pracovať pre porozumenie medzi ľuďmi a mier.

Emancipácia žien, dosiahnutie plnej rovnoprávnosti medzi mužom a ženou, je jeden z najdôležitejších, aj keď menej viditeľných predpokladov mieru. Odmietanie takejto rovnoprávnosti je príčinou nespravodlivosti voči polovici svetovej populácie a vyvoláva u mužov škodlivé postoje a zvyky, ktoré prenášajú z rodiny na pracovisko, do politického života a nakoniec do medzinárodných vzťahov. Nie sú nijaké morálne, praktické alebo biologické príčiny, na ktorých by takýto predsudok mohol byť založený. Iba vtedy, keď ženy budú vítanými rovnoprávnymi partnermi vo všetkých oblastiach ľudského úsilia, bude vytvorená psychologická klíma, v ktorej môže vzniknúť medzinárodný mier.

Vzdelanie, šírenie vzdelanosti, čomu slúži celá armáda zanietených ľudí rôznych národov a vyznania, si zaslúži najväčšiu podporu, ktorú vlády sveta sú schopné dať. Nevedomosť je nepochybne hlavnou príčinou úpadku a zániku nevzdelaných más a ich sklonu uzatvárať sa v sieti predsudkov. žiadny národ nemôže dosiahnuť úspechy bez poskytnutia vzdelania všetkým občanom. Nedostatok prostriedkov a potrebných zdrojov obmedzuje u mnohých národov naplnenie tejto potreby a núti postupovať prednostne podľa priorít, z hľadiska dôležitosti. Organizácie, ktoré sa týmto problémom zaoberajú, by mali dávať prednosť vo vzdelaní ženám a dievčatám, pretože cez matku sa vzdelanosť rozširuje generačne najefektívnejšie a najrýchlejšie v každej spoločnosti. V záujme požiadaviek súčasnosti by sa mala zvážiť koncepcia štandardnej výchovy detí na celom svete, ktorá obsahuje myšlienku svetoobčianstva a sveta ako vlasti všetkých ľudí.

Základný nedostatok komunikácie medzi národmi na celom svete v podstatnej miere zmenšuje nádeje na úspech o dosiahnutie svetového mieru. Prijatie jedného svetového jazyka ako prostriedku na riešenie tohto problému je návrh, s ktorým by sa bolo treba mimoriadne zaoberať.

Vo všetkých týchto výzvach sú dôležité dva body. Po prvé, skoncovať s vojnami, čo sa netýka iba podpisovania zmlúv a protokolov. Predovšetkým je to komplexná úloha vyžadujúca novú úroveň zainteresovanosti na problémy, ktoré nie sú tradične spájané s úsilím o mier. Pokiaľ zostaneme iba pri politických riešeniach, potom myšlienka kolektívnej bezpečnosti zostáva chimérou. Po druhé, primárna výzva založená na súvislostiach, vedúcich k svetovému mieru musí byť povýšená na úroveň princípu, ktorý je výrazne odlišný od obyčajného pragmatizmu. Pretože mier v podstate vzniká ako vnútorný stav podporovaný duchovným alebo morálnym postojom, a preto dôležité je evokovať tento prístup, z ktorého je možné nájsť trvalé riešenie.

Existujú duchovné princípy alebo – ako to iní nazývajú – ľudské hodnoty, z ktorých je možné odvodiť riešenie každého spoločenského problému. Drobné iniciatívy a spoločenstvá s dobrými úmyslami môžu z všeobecného pohľadu vymyslieť riešenie pre svoje vnútorné problémy, ale dobrý zámer a praktické znalosti zvyčajne nestačia. Základom a podstatnou prednosťou duchovného princípu nie je iba perspektíva, ktorá rezonuje s vlastnou podstatou človeka, ale zároveň indukcia – vnuknutie dynamického ašpiratívneho a vôľeplného postoja, ktorý podporí objavenie praktického problému a nájdenie ciest na jeho riešenie. Vodcovia vlád a všetky autority zainteresované na riadení súčasného sveta by urobili dobrú službu sami sebe tým, že by hľadali najprv spôsob identifikácie princípov a až potom, vedení týmito princípmi, by prikročili k riešeniu problémov.

III.

Prvotná otázka je, ako je možné zmeniť tento svet, ktorý je v hlbokej konfliktnej kríze, na svet naplnený harmóniou a spoluprácou.

Svetový poriadok môže byť založený iba na neotrasiteľnom vedomí jednoty ľudstva – duchovnej pravdy, potvrdenej všetkými vednými odbormi, ktoré sa zaoberajú človekom. Antropológia, fyziológia, psychológia rozoznávajú iba jediný typ človeka, hoci nekonečne diferencovaný v druhotných životných aspektoch. Rozpoznanie tejto pravdy vyžaduje odmietnutie predsudkov, a to každého druhu: rasových, triednych, farby pleti, náboženských, národnostných, pohlavných, dosiahnutého stupňa materiálnej civilizácie, náboženských – jednoducho všetkých predsudkov, ktoré napĺňajú človeka pocitom nadradenosti voči ostatným.

Prijatie myšlienky o jednote ľudstva je základným predpokladom reorganizácie a spravovania našej planéty, ako jedinej krajiny, domova ľudstva. Všeobecné prijatie tejto myšlienky – tohto duchovného princípu – je základom každého úspešného úsilia o založenie svetového mieru. Tento princíp by tak mal byť všeobecne prehlásený, vyučovaný na školách a trvalo vštepovaný v každom národe ako príprava na ,organický prechod spoločenskej štruktúry.

Z bahájskeho hľadiska uznanie jednoty ľudstva „volá po prestavbe a odzbrojení celého civilizovaného sveta – sveta organicky spojeného vo všetkých základných životných aspektoch, vo svojej politickej mašinérii, v duchovných ašpiráciách, vo svojom obchode a peňažníctve, v písme i jazyku, a predsa nekonečne premennom v každom jednotlivom národe a v každej jednotke tejto globálnej federácie”.

Keď Shoghi Effendi, Strážca bahájskej viery, rozpracoval v roku 1931 dôsledky tohto základného princípu, napísal nasledujúci komentár: „Hoci sme veľmi vzdialení od úmyslu rozvrátiť základy existujúcej spoločnosti, je nutné hľadať, ako túto základňu rozšíriť tak, aby jej pretvorené inštitúcie zodpovedali potrebám sústavne sa meniaceho sveta. Nejde o vyvolávanie konfliktu a podvracanie legitímnej vernosti. Účelom nie je zahasiť plameň zdravého a inteligentného patriotizmu v ľudských srdciach, ani odstrániť štruktúru národných autonómii, tak podstatných na zamedzenie zla, ktoré so sebou zvyčajná klasická centralizácia prináša. Nejde ani o ignorovanie a už vôbec nie o útlak rozdielnosti danej etnickým pôvodom, klímou, históriou, jazykom a tradíciou, myslením a zvyklosťami, ktoré odlišujú rôzne národy sveta. Je tu potrebné pochopiť ďaleko širšiu lojálnosť, ďaleko väčšiu ašpiráciu, než akými bolo ľudstvo kedy predchnuté. Vyžaduje to podmieniť pohnútky a záujmy smerujúce k výzve po zjednotení sveta. Je nutné zavrhnúť predstavu totalitnej centralizácie koncentrovanej v jedných rukách a tak isto odmietnuť pokusy o uniformitu. Heslom nech je tu jednota v rozdielnosti.”

Dosiahnutie takéhoto cieľa vyžaduje niekoľkostupňovú revíziu v medzinárodných politických stanoviskách, ktoré sa v súčasnosti zmietajú v anarchii nie celkom presne a jasne definovaných, medzinárodne prijatých, uplatňovaných práv a princípov v medzinárodných vzťahoch. Spoločnosť národov, Organizácia spojených národov a celý rad organizácii a dohôd, ktoré z nich vzišli, majú nesporne zásluhu na utlmení negatívnych dôsledkov medzinárodných konfliktov, aj tak však neboli schopné zabrániť vojne. Od skončenia II. svetovej vojny to bol celý rad vojen a mnohé z nich dosiaľ trvajú.

Prevládajúce aspekty tohto problému boli viditeľné už v 19. storočí, keď Bahá´u´lláh po prvýkrát vyjadril svoje návrhy na nastolenie svetového mieru. Princíp kolektívnej bezpečnosti predložil vo svojich prehláseniach adresovaných vtedajším vládcom sveta. Shoghi Effendi komentoval jeho stanovisko: „Čo ešte by mohli tieto uvážlivé slová znamenať, pokiaľ by nepoukazovali na nevyhnutnosť obmedzenia nespútanej národnostnej suverenity ako nutného predpokladu na sformovanie budúceho spoločenstva všetkých národov sveta? Akákoľvek budúca podoba svetového nadnárodného štátu musí vytvoriť požiadavky, z ktorých bude prameniť záujem zúčastnených národov na dobrovoľnom zrieknutí sa vojen, na odstúpení určitých daňových práv, na zrieknutí sa práva zbrojenia s výnimkou zachovania minimálneho zbrojného potenciálu, nutného na udržanie vnútorného poriadku vo vlastných oblastiach.

Takýto štát bude zahrňovať Medzinárodný výkonný zbor schopný vnútiť svoju zvrchovanú a nedotknuteľnú autoritu každému tvrdohlavému členovi Spoločenstva; ďalej potom Svetový parlament, ktorého členovia budú volení národmi jednotlivých krajín, a táto voľba bude zaručená jednotlivými vládami; potom najvyšší súd, ktorého rozsudky budú záväzné i v takých prípadoch, keď zúčastnené strany nebudú dobrovoľne súhlasiť so súdnym prerokúvaním svojho sporu.

„Bude to svetová spoločnosť, ktorá zruší natrvalo všetky ekonomické bariéry a definitívne uzná závislosť práce a kapitálu. Spoločenstvo, v ktorom bude navždy umlčaná náboženská neznášanlivosť a fanatizmus, v ktorom nebude ďalej horieť oheň rasovej nenávisti. Spoločenstvo, v ktorom bude platiť jednotný kódex medzinárodného práva – výsledok rozvážnych úsudkov predstaviteľov svetovej federácie – ktorý bude umožňovať okamžité sankcie a donucovaciu intervenciu spojených federálnych jednotiek. A nakoniec spoločenstvo, v ktorom tvrdohlavý a militantný nacionalizmus bude pretvorený v trvalé vedomie svetoobčianstva – takto sa teda v hrubých rysoch ukazuje Svetový poriadok navrhovaný Bahá´u´lláhom, poriadok, na ktorý sa bude pozerať ako na najvzácnejšie ovocie pomaly dozrievajúceho veku.”

Naplnenie týchto vzdialených cieľov bolo v Bahá´u´lláhovej predzvesti takto naznačené: „Musí prísť doba, keď si celý svet uvedomí nevyhnutnú potrebu konania rozsiahleho zhromaždenia, ktoré sa dotýka všetkých obyvateľov zeme. Vládcovia a králi sveta sa ho musia bezpodmienečne zúčastniť, spoločne postupovať a nájsť rozvážne cesty, ktorými budú položené základy celosvetového Veľkého mieru pre ľudstvo.”

Odvaha, odhodlanie, čisté motívy, nesebecká láska národa k národu – všetky duchovné a morálne kvality nutné pre účinok tohto ohromného vykročenia k svetovému mieru sú zamerané na jediné východisko – na vôľu konať. A je v záujme dosiahnutia tejto vôle venovať hlbokú pozornosť realite človeka, jeho mysleniu. Porozumieť podstate tejto potentnej reality znamená tiež privítať spoločenskú nutnosť aktualizácie tejto jedinečnej hodnoty, úprimnú, srdečnú, vášní zbavenú rozpravu a potom konať s ohľadom na výsledky tohto procesu. Bahá´u´lláh sám kládol veľký dôraz na nutnosť takýchto konzultácii, aby sa zaviedol poriadok vo veciach ľudských. Povedal: „Rozprava rozširuje vedomie a pretvára domnienku na istotu. Je to trblietavé svetlo, ktoré osvetľuje temnoty sveta, je cestou a vedením. Vo všetkom je možné dosiahnuť istý stupeň zrelosti a dokonalosti. Zrelosť daru porozumenia sa prejavuje v rozhovoroch.” Úsilie o dosiahnutie svetového mieru pomocou konzultácie, ako navrhol, vytvára natoľko zdravé ovzdušie medzi ľuďmi na tejto zemi, že nijaké sily nemôžu odolať konečnému, triumfálnemu víťazstvu.

Ak sa sústredíme na proces, ktorý vedie k dosiahnutiu tohto svetového zhromaždenia, `Abduľ1-Bahá, syn Bahá´u´lláhov, autorizovaný interpret jeho učenia, ponúka tieto hľadiská: … „Musí urobiť Vec Mieru predmetom všeobecnej konzultácie a usilovať sa všetkými dostupnými prostriedkami založiť Zväz národov celého sveta. Musí uzavrieť záväzné zmluvy a dohody, ktorých ustanovenie bude dostatočne rozumné, nenásilné a definitívne. Musí to vyhlásiť do celého sveta a získať schválenie od celého ľudstva. Tento vysoký a vznešený čin – skutočný zdroj mieru a spokojného života na zemi – musí byť považovaný za posvätný všetkými obyvateľmi planéty. Všetky ľudské sily musia byť zmobilizované na zaistenie stability a trvania tejto Najvyššej dohody. V tejto všeobsiahlej Zmluve by mali byť hranice a vymedzenie každého jednotlivého národa zreteľne stanovené, definitívne položené princípy vyznačujúce vzťahy medzi vládami a zabezpečené všetky medzinárodné zmluvy a záruky. Takisto budú striktne stanovené hranice vyzbrojenia pre každý štát, pretože, keby bolo povolené zvýšené vojnové úsilie a vyšší počet ozbrojených síl v jednej krajine, vzbudilo by to podozrenie ostatných. Základný princíp, ktorý by podmieňoval túto slávnostnú Zmluvu, by mal stanoviť, že pokiaľ niektorá z vlád poruší ktorýkoľvek článok alebo ustanovenie, všetky ostatné vlády sveta povstanú, aby túto vládu doviedli k tomu, aby sa podrobila ustanoveniam Zmluvy, ale ľudstvo ako celok by sa malo rozhodnúť, všetkými prostriedkami, ktoré má k dispozícii, zvrhnúť takúto vládu. Za predpokladu, že bude tento najväčší z liekov aplikovaný na choré telo sveta, táto planéta sa navždy vylieči a stane sa naveky istou a bezpečnou.”

Takéto mocné zhromaždenie sa malo už dávno zvolať.

Z hĺbky srdca apelujeme teraz na vodcov všetkých národov, aby uchopili tento ponúkajúci sa okamih a urobili nezvratné kroky k zvolaniu takéhoto svetového zhromaždenia. Všetky sily vyvierajúce z histórie ľudstva predstavujú výzvu k tomuto činu, ktorý vyznačí pre všetky časy okamih svitania ako začiatok dlho očakáva- nej zrelosti ľudstva.

Nechcela by Organizácia spojených národov s plnou podporou všetkých svojich členov vystúpiť pre vznešené ciele tejto vrcholnej udalosti?

Aby všetci muži i ženy, mládež i deti na celom svete rozpoznali nekonečnú hodnotu tohto činu a zdvihli svoje hlasy ako prejav svojej vôle a súhlasu. Aby to bola táto generácia, ktorá stojí na prahu dospelosti vo vývoji spoločenského života na tejto planéte.

IV.

Zdroj optimizmu, ktorý cítime, je viac ako predstava zastavenia vojen a vytváranie inštitúcii medzinárodnej spolupráce. Trvalý mier medzi národmi je základný stav, nie však, Bahá´u´lláh podotýka, konečný cieľ v spoločenskom vývoji ľudstva. Za počiatočnou hrozbou atómového zničenia sveta, za politicky dohodnutým a s nechuťou uzavretým mierom medzi rivalizujúcimi a podozrievavými národmi, za pragmatickými dohodami o bezpečnosti a koexistencii, za mnohými pokusmi o vzájomnú spoluprácu, ktoré všetky tieto kroky robia možnými, leží vrcholný cieľ: zjednotenie všetkých ľudí na celom svete do jednej univerzálnej rodiny.

Rozkol vo svete je nebezpečie, ktoré ľud a národy nemôžu ďalej znášať. Dôsledky tohto stavu sú príliš hrozné, aby sa o nich mohlo zbytočne uvažovať a príliš jasné, než aby vyžadovali zvláštny výklad. „Všeobecné blaho” – napísal Bahá´u´lláh pred viac ako sto rokmi – „mier a bezpečnosť ľudstva sú nedosiahnuteľné, pokiaľ nebude na pevných základoch založená jednota.” Postreh, že „ľudstvo stoná a umiera, aby bolo vedené k jednote a ukončeniu dlhý čas trvajúcej mučeníckej cesty” Shoghi Effendi ďalej komentuje: „Zjednotenie celého ľudstva sa stáva znamením súčasnej doby a zároveň cieľom, ku ktorému sa svet zo svojej súčasnej spoločenskej úrovne približuje. Jednota rodiny, kmeňa, mestského štátu a národa boli postupne dosiahnuté a naplnené. Svetová jednota je cieľ, o ktorý sa strápené ľudstvo teraz usiluje. Výstavba národov bola skončená. Anarchia vlastnej štátnej suverenity sa blíži k najvyššiemu kulminačnému bodu. Svet, ktorý dorastá do zrelosti, musí odmietnuť tento fetiš a uznať jednotu a celistvosť ľudských vzťahov a stanoviť raz navždy taký mechanizmus, ktorý najlepšie zosobňuje základný princíp spoločenského života.

Všetky sily pôsobiace v súčasnosti, ktoré vedú k zmenám, potvrdzujú toto hľadisko. Dôkazy sa dajú rozpoznať na mnohých príkladoch, ktoré už boli citované ako znaky medzinárodného vývoja a pohybu smerom k svetovému mieru. Veľký počet mužov a žien, ktorých korene tkvejú v najrôznejších kultúrnych oblastiach, rasách a národoch sveta, pracujú v najrozmanitejších výboroch Spojených národov, predstavuje globálne „civilné nasadenie”, ktorého pôsobivé výsledky predstavujú stupeň kooperácie, ktorá bola uskutočnená aj za veľmi nevľúdnych podmienok. Nutné smerovanie k jednote preráža nad chladom svárov ako duchovná jar v podobe nespočetných medzinárodných kongresov, ktoré dávajú dokopy ľudí zo širokého spektra disciplín. Sú tu podporené výzvy k medzinárodným projektom za účasti mládeže a detí. Nepochybne je skutočným zdrojom pozoruhodný pohyb smerom k ekumenizmu, keď členovia historicky antagonistických náboženstiev a siekt sú neodolateľne priťahovaní jeden k druhému. Smerovanie k svetovej jednote, tak isto ako aj ustavičný zápas proti opačnej tendencii – vyzbrojovaniu a sebapovyšovaniu sú prenikavými javmi života na tejto planéte v pomaly končiacom dvadsiatom storočí.

Skúsenosť bahájskeho spoločenstva je možné vidieť ako príklad tendencie k rastúcej jednote. Ide o spoločenstvo s počtom 3 až 4 miliónov členov, ktorí majú svoje korene v mnohých národoch, kultúrach, triedach a vyznaniach a ktorí sú činní v širokom spektre aktivít, napĺňajúc duchovné, sociálne a ekonomické potreby ľudí v mnohých krajinách. Ide o samostatný spoločenský organizmus, ktorý predstavuje v rozmanitosti svojich členov rozdielnosť ľudskej rodiny, ktorá viac-menej riadi a organizuje svoje záležitosti na základe všeobecne uznaných konzultatívnych princípov a váži si v rovnakej miere všetky veľké prejavy božieho vedenia v ľudskej histórii. Existencia bahájskeho spoločenstva je ďalší presvedčivý dôkaz praxou preverenej vízie ich zakladateľa, vízie jednotného sveta, ktorá potvrdzuje, že ľudstvo môže žiť ako celosvetová spoločnosť, bez ohľadu na to, aké výzvy a zmeny prinesú budúce roky na ceste k dosiahnutiu zrelosti. Pokiaľ bahájske skúsenosti môžu v ktoromkoľvek ohľade poslúžiť ako model na posilnenie nádeje na dosiahnutie jednoty ľudstva, budeme šťastní, že ich môžeme ponúknuť na štúdium.

Pri uvažovaní o nadradenej dôležitosti úlohy. ktorá je výzvou celému svetu, skláňame svoje hlavy v pokore pred majestátom božského Stvoriteľa, ktorý vo svojej nekonečnej láske stvoril ľudstvo z toho istého rodu; ako drahokam na korune stvorenia; obdaril človeka intelektom a múdrosťou, vznešenosťou a nesmrteľnosťou; tiež dal človeku „jedinečnú schopnosť a zmysel rozpoznať Boha a milovať Ho”, schopnosť „ktorá by sa mala chápať ako vývojový impulz a prvotný účel ležiaci v zmysle celého stvorenia”.

Sme pevne presvedčení, že ľudstvo bolo stvorené „aby nieslo a prenášalo z generácie na generáciu stále sa vyvíjajúcu civilizáciu” a že „konať ako divé zviera je nedôstojné človeka”, že medzi ľudskými cnosťami vyniká predovšetkým dôveryhodnosť, zdržanlivosť, láskavosť, súcit a vzájomná láska. Prehlasujeme tu našu vieru, že „schopnosti vlastné človeku, naplnenie jeho osudu na zemi, vrodená výsostnosť jeho reality, musia byť prejavené v tomto prisľúbenom Dni, keď sa zjavil Boh”. Toto sú naše motivácie pre našu neotrasiteľnú vieru, že jednota a mier sú budúcim cieľom, o ktorý sa ľudstvo usiluje.

Z tohto manifestu znejú hlasy bahájov plné očakávania, napriek tomu, že oni sami trpia perzekúciou v krajine, ktorá je kolískou bahájskej viery. Svojím vlastným príkladom neochvejnej nádeje tak prinášajú svedectvo viery, že bezodkladná realizácia tohto starého sna o mieri sa musí začať teraz, cez pretvárajúce účinky zjavenia Bahá´u´lláha a podporená tak silou božskej autority. Takto vám nepredkladáme iba víziu slov, preukazujeme silu činov vierou a obeťou, podávame túžobnú prosbu našich spoluveriacich z celého sveta o mier a jednotu. Sme so všetkými, ktorí sa stali obeťami agresie, ktorí volajú po ukončení konfliktov a utrpenia, sme spojenci tých, ktorí sú priťahovaní presvedčením, že mier a svetový poriadok boli vznešené dôvody, prečo bolo ľudstvo povolané na tento svet všemilujúcim Stvoriteľom.

V pravdivosti našej túžby, v hĺbke našej nádeje a nášho zapáleného presvedčenia sa s vami chceme podeliť o prorocký sľub Bahá´u´lláha:

„Neplodné tie sváry, tie zničujúce vojny sa pominú a nastane ´Najväčší mier´”