Prosperita ľudskej rasy

Podľa bahájskeho učenia je človek z ontologického hľadiska najvyššou bytosťou na Zemi. Bahájska viera nepokladá človeka za tvora od podstaty hriešneho. Naopak, Boh stvoril človeka ako „vznešenú bytosť”, ktorá sa rodí s potenciálom nadobúdať dobré vlastnosti prostredníctvom výchovy. Bahá’u’lláh hovorí: „Človeka považujte za studnicu oplývajúcu drahokamami nedoceniteľnej hodnoty. Jedine výchovou sa dá docieliť, že sa jeho poklady vyjavia, a umožniť tak ľudstvu, aby ich využilo.“ Výchova je pre každého jednotlivca nesmierne dôležitá, pričom má prebiehať na dvoch hlavných úrovniach. Po prvé, ide o morálnu výchovu a rozvíjanie charakteru a, po druhé, o nadobúdanie užitočných vedomostí, pretože „poznanie je pre život človeka sťa … rebrík, po ktorom môže vystupovať. Každý si ho musí osvojiť. … poznanie je pre človeka skutočným pokladom …“ Aj keď je bahájsky pohľad na človeka pozitívny, neznamená to, že by človek vzhľadom na svoju slobodnú vôľu nebol schopný konať zlo. Konanie dobra či zla je otázkou slobodnej vôle každého jednotlivca.

Človek má počas života viacero úloh. Patrí medzi ne to, že má:

· – získavať cnosti a rozvíjať svoj duchovný potenciál
· – poznávať Boha
· – a tiež „pomáhať neustále sa rozvíjajúcej civilizácii“

V bahájskej viere ide teda nielen o vertikálny rozmer osobného spasenia, ale aj o horizontálnu dimenziu „spasenia kolektívneho“, t.j. o prácu pre blaho spoločnosti. Práve „pomáhanie neustále sa rozvíjajúcej civilizácii“, definované v spoločenských princípoch bahájskej viery, o ktorých sa zmienime neskôr, je nevyhnutnou súčasťou náboženského života jednotlivca: „Základným zámerom podnecujúcim vieru Boha a Jeho náboženstvo je zaštítiť záujmy celého ľudského rodu, podporovať jeho jednotu a posilňovať ducha lásky a družnosti medzi ľuďmi.“ A ďalej: „Náboženstvo je najmocnejším prostriedkom na ustanovenie poriadku na svete a pre mierové nažívanie tých, ktorí tu prebývajú… Náboženstvo je žiarivým svetlom a nedobytnou pevnosťou na ochranu a blahobyt národov sveta…“ Náboženstvo sa neobmedzuje len na vzťah jednotlivca s Bohom. Náboženstvo zahŕňa všetky zložky ľudskej existencie a má teda aj spoločenský komponent. Z histórie ľudstva sú dobre známe príklady toho, že veľké civilizácie vznikajú na základe určitého náboženského učenia, pričom náboženstvo predstavuje integrujúci a stabilizujúci prvok spoločnosti. V tomto zmysle sa v bahájskych spisoch dokonca uvádza: „…Boh určil, aby viera bola príčinou a prostriedkom spoločného úsilia a úspechov ľudstva.“ V bahájskej viere neexistujú mnísi ani askéti, ktorí by sa vyčleňovali zo života spoločnosti – baháji totiž neoddeľujú „duchovný“, „náboženský“ život od života v spoločnosti, života civilného. Inými slovami sa dá povedať, že termíny „religiozita“ a „spiritualita“ sú pre nich identické.

Práve preto duchovnosť človeka nachádza vyjadrenie v záujme o spoločenské dianie, pričom bahájske spisy veriacich priamo nabádajú: „Horlivo sa zaoberajte potrebami veku, v ktorom žijete, a svoje rozpravy sústreďte na jeho požiadavky a nároky.“ Túto skutočnosť ešte viac podčiarkuje aj to, že učenie o spoločnosti v bahájskej viere nájdeme priamo v jej Svätom Písme, pričom to, ako spravovať spoločnosť, a princípy, na ktorej sa má zakladať, zjavil priamo Bahá’u’lláh. V jeho spisoch sú uvedené potreby a problémy súčasného veku, ktoré majú spoločnú duchovnú príčinu. Taktiež z nich vyplýva, že snažiť sa len viesť morálne čo najhodnotnejší a najetickejší život (hoci to je samo o sebe nesmierne dôležité) nepostačuje na to, aby sa vyriešili problémy, ktorým spoločnosť čelí.

Ako riešiť problémy ľudstva?

Stav súčasnej spoločnosti Bahá’u’lláh popisuje takto: „… celý ľudský rod obklopuje nesmierna, nesčíselná súžoba.“ „… z každej strany duje vietor zúfalstva a dennodenne narastajú rozbroje rozdeľujúce a sužujúce ľudský rod. Viditeľné sú i znamenia nepokojov a rozruchu, pretože súčasný poriadok sa zdá byť žalostne nepostačujúci.“, „Podívaj sa na nepokoj, ktorý už po mnoho liet sužuje zem, a zmätok, ktorý zachvátil národy. Buď ju spustošila vojna alebo ju mučili náhle a nepredvídané pohromy.“ K tomu ďalej dodáva: „I keď svet zachvátili nešťastia a ťažkosti, i tak sa žiaden človek nepozastavil a nezamyslel sa nad tým, akú majú príčinu či pôvod.“

Príčinou všetkých súčasných zásadných problémov v spoločnosti je nedostatok jednoty. Jednota ako jeden z princípov hrá v bahájskej viere kľúčovú rolu: „Nepovažujte sa za cudzích. Ste plody jedného stromu a listy jednej vetvy.“ Ide o jednotu v rozličných významoch. Na jednej strane to má byť jednota v oblasti rasovej, národnej a národnostnej, ktorá sa bude vyznačovať odstránením vzájomných predsudkov a docenením krásy rôznosti a rozmanitosti jednotlivých kultúr a zvykov. Takúto „jednotu v rôznosti“ (nie uniformitu) možno prirovnať k záhrade, v ktorej rastie mnoho rozličných kvetov odlišných vôní, druhov a farieb, pričom práve ich rozmanitosť dodáva záhrade na kráse. Zďaleka to teda neznamená len „toleranciu“ odlišných rás, národov či kultúr. Zahŕňa to omnoho viac: „Buďte sťa prsty jednej ruky, sťa časti jedného tela.“ Jednotlivé orgány v tele vyzerajú rozlične, majú rozličnú funkciu, sú umiestnené na rozličných miestach, a predsa sú všetky potrebné pre blaho celého organizmu. Dokonca, keď sa niektorému z nich niečo stane, celé telo sa zmobilizuje, aby mu pomohlo. Podobne by sa mali chovať aj rozličné národy a rasy na zemi. K takémuto správaniu a lepšiemu vzájomnému porozumeniu má prispieť aj nasledovná Bahá’u’lláhova rada: „Zvoľte si jeden jazyk… prijmite i spoločné písmo.“ Bol by to jazyk, ktorý by okrem svojho materinského jazyka ovládal každý človek.

Na druhej strane bahájske spisy hovoria (možno prekvapivo) aj o potrebe jednoty v oblasti náboženskej, nakoľko práve náboženské konflikty a spory boli v minulosti jednou z hlavných príčin ozbrojených konfliktov. Pritom sa však baháji v žiadnom prípade neusilujú o akýsi druh náboženského synkretizmu a ich predstava v tomto smere siaha omnoho ďalej než ekumenické hnutie. Všetky náboženstvá vnímajú ako postupné zjavovanie duchovných právd jedným a tým istým Bohom: „Vôbec niet pochýb o tom, že národy sveta bez ohľadu na rasu či náboženstvo získavajú vnuknutie z jedného nebeského Zdroja a podliehajú jednému Bohu. Rozdiely medzi nariadeniami, ktoré dodržiavajú, treba pripísať rôzniacim sa požiadavkám a podmienkam veku, v ktorom boli zjavené. … Ľnite k tomu, čo vás spája a zjednocuje.“ To vysvetľuje aj skutočnosť, že „spoločenské zákony [bahájskej viery] sú pozmenené tak, aby vyhovovali nadchádzajúcej dobe, a sú určené na to, aby ľudstvo priviedli k svetovej civilizácii, ktorej nádheru si teraz sotva dokážeme predstaviť“. Inými slovami, všetkým náboženstvám je spoločné učenie o duchovnom zmysle života človeka, o láske, o potrebe uctievať Boha a podobne a odlišujú sa učením pre spoločnosť, ktoré sa týka doby, pre ktorú boli určené. Pri pohľade na jednotlivé náboženstvá je potrebné, podobne ako pri ostatných druhoch jednoty, hľadať to, čo ich spája a zjednocuje. Takýto prístup bahájov k náboženskej jednote vyplýva aj z toho, že bahájska viera si nenárokuje na výlučné vlastníctvo pravdy ani na konečnosť zjavenia: „Boh Svojich Poslov zosielal … a bude tak činiť, až do ,konca, ktorý nezná konca‘…“

Keď sa bahájske učenie zmieňuje o jednote hovorí aj o duchovnom a politickom zjednotení celého ľudstva. V rámci historického kontextu je zjednotenie ľudstva ďalším krokom jeho prirodzeného vývoja: ľudstvo sa postupne zoskupuje do väčších a väčších celkov – najprv to boli rodiny, potom kmene, neskôr mestské štáty a na záver národnostné štáty. Ďalším vývojovým stupňom, ktorí baháji očakávajú, je celosvetové spoločenstvo národov. Tu sa predpokladá postupné dobrovoľné vytvorenie svetovej federácie s autonómnymi štátmi na princípe „jednoty v rôznosti“. Súčasťou takejto federácie bude svetový tribunál, svetová exekutíva i legislatíva. V tejto súvislosti hovoria bahájske spisy aj o predstave kolektívnej bezpečnosti na základe rozsiahleho odzbrojenia, pričom jednotlivé štáty by si ponechali len zbrane potrebné na udržanie vnútornej bezpečnosti. Vďaka tomu by sa prostriedky vynakladané na zbrojenie mohli využiť vyhubenie chorôb a zlepšenie zdravotného stavu ľudí, vedecký výskum, vzdelávanie a podobne.

Práve od jednoty sa ďalej odvíja riešenie ostatných problémov spoločnosti, ako napríklad vojen a ozbrojených konfliktov: „Blahobyt ľudstva, jeho mier a bezpečie, nemožno dosiahnuť, pokiaľ nebude pevne ustanovená jeho jednota.“ „Dokým ľudstvo nezbúra všetky bariéry, ktoré predsudky vystavali, nebude preň možné žiť v mieri.“ Pri ustanovovaní celosvetového udržateľného mieru sa hovorí o dvoch základných etapách. Prvá sa týka politického, formálneho, zjednotenia sveta, v ktorom sa postupne vojna prestane používať ako spôsob riešenia konfliktov rovnako, ako sa z hľadiska pracovných síl v 19. storočí prestali využívať otroci. Tento stav baháji označujú ako „malý mier“. Zaisťovať ho bude princíp kolektívnej bezpečnosti, ktorý predpokladá, že ak by niektorý národ chcel povstať proti inému národu, ostatné mu v tom zabránia. Druhá etapa je označovaná ako „veľký mier“ – tá si vyžiada úplnú duchovnú premenu ľudí, ktorá vyústi v úprimnú všeobecne preciťovanú spoluprácu a harmóniu medzi jednotlivými ľuďmi i národmi.

S otázkou jednoty a mieru súvisia i rozličné ďalšie spoločenské princípy bahájskej viery, ktoré spomenieme len okrajovo. Ako o jednej z podmienok pre nastolenie mieru a ďalší rozvoj spoločnosti hovoria bahájske spisy o rovnoprávnosti mužov a žien. Táto rovnoprávnosť zahŕňa rovnaké možnosti vzdelania pre mužov i pre ženy, účasť žien na náboženskom i politickom živote a podobne, ale neznamená to, že by muži a ženy mali rovnaké úlohy. Sú oblasti, v ktorých je jeden z nich nezastupiteľný. U žien je to napríklad materstvo a výchova detí v rannom detstve. Toto je i dôvod, pre ktorý má vzdelanie žien dokonca v určitom zmysle väčšiu dôležitosť než vzdelanie mužov – žena je totiž budúcou vzdelávateľkou malých detí.

Jednota prejavujúca sa aj ako ochota spolupracovať so všetkými ľuďmi bez predsudkov a poskytovať im pomoc je základným princípom pri riešení ekonomických otázok, nakoľko ekonomické problémy súčasnosti majú globálny charakter. Okrem toho je potrebné pri ich riešení využiť duchovné zásady. Vlastnosti ako láska, čestnosť, pravdovravnosť, poctivosť, obetavosť sa nesmú obmedzovať len na náboženský život človeka – musia sa začať uplatňovať aj v ekonomike a podnikaní. Aj keď uplatňovanie týchto princípov nemusí viesť k okamžitému úspechu a zbohatnutiu jednotlivca, v každom prípade vedie k dlhodobým úspechom a prispieva k všeobecnému blahobytu ľudstva. Týmto spôsobom sa treba dívať aj na problém nerovnomerného rozdelenia bohatstva na svete. Prostredníctvom niekoľkých zákonov Bahá’u’lláh prináša návod na odstránenie extrémov chudoby a bohatstva. Ten v žiadnom prípade nepredpokladá rovnostársku spoločnosť. Ide o odstránenie extrémnych prípadov chudoby a o to, aby žiaden človek netrpel, a o zabránenie akumulácie obrovského bohatstva v rukách jednotlivca. Zánik takýchto extrémov neznamená radikálnu zmenu, skôr ide o postupný proces uvedomovania si duchovných princípov.

Ďalším kľúčovým pojmom, čo sa spoločnosti týka, je pre bahájov spravodlivosť. Nedostatok spravodlivosti v spoločnosti je podobne ako nedostatok jednoty zodpovedný za mnohé z dnešných problémov. Spravodlivosť sa v bahájskych spisoch vyskytuje veľmi často: „Na zemi niet sily, ktorá by sa svojou podmanivosťou vyrovnala sile spravodlivosti a múdrosti.“ Baháji sú presvedčení o význame spravodlivosti pre spoločnosť. V medziľudských vzťahoch jednotlivcov je samozrejme potrebný súcit, milosrdenstvo a odpustenie, ale v spoločnosti, napríklad v zákonodarstve a súdnictve, by dominantnou vlastnosťou mala byť spravodlivosť: „Práve spravodlivosť vychováva svet, pretože ju podopierajú dva piliere: odmena a trest. Tieto dva piliere sú pre svet zdrojom života.“ „Nádejame sa, že svetlo spravodlivosti zažiari nad svetom a očistí ho od útlaku. Ak panovníci a králi zeme … povstanú a rozhodnú sa oddať všetkému, čo podporí najlepšie záujmy celého ľudstva, istotne bude medzi deťmi ľudí ustanovená vláda spravodlivosti a jas jej svetla obklopí celú zem. … Stavba svetovej rovnováhy a poriadku je vybudovaná na dvoch pilieroch odmeny a trestu, ktoré ju budú niesť i naďalej. … Spravodlivosť vládne mocnou silou. Nie je ňou nič iné než odmena a trest za ľudské činy. Mocou tejto sily je na celom svete ustanovený svätostánok poriadku, čo spôsobuje, že zlomyseľníci svoju povahu krotia zo strachu pred trestom.“Bahájske spisy ďalej poznamenávajú, že spravodlivé trestanie zločinov a represívna zložka zákona sú dôležité, ale že taktiež je potrebné, aby zákony i odmeňovali ľudí, ktorí sa náležite správajú. Táto motivačná zložka zákonov väčšinou v súčasnosti absentuje. Jednotlivci musia tiež byť vzdelávaní do tej miery, že ani nebudú uvažovať o prekračovaní zákonov, pretože samotné porušenie zákonov by pre nich bolo trestom. Spravodlivosť je natoľko dôležitá, že dokonca aj bahájske administratívne orgány Bahá’u’lláh pomenúva „domami spravodlivosti“.

Tieto a mnohé ďalšie princípy tvoria súčasť náboženského učenia bahájskej viery a majú prispieť k rozvoju spoločnosti, pretože pre bahájov nie je účelom života ich vlastné potešenie a rozptýlenie, ale sebapoznávanie, zlepšovanie samého seba i sveta naokolo a snaha o pomoc ľuďom, spoločnosti a ľudstvu ako celku: „Zásluhy človeka spočívajú v službe a cnosti, a nie je v lesku majetku a bohatstva. Dbajte na to, aby boli vaše slová očistené od márnivých predstáv a svetských túžob a aby vaše skutky boli očistené od prefíkanosti a podozrievania. Nepremárnite bohatstvo svojich vzácnych životov zapodievaním sa zlými a nečistými záľubami a nedovoľte, aby vaše snahy boli venované rozvoju vašich osobných záujmov. Buďte štedrí v dňoch bohatstva a buďte trpezliví v hodine straty. … Vyvarujte sa záhaľky a lenivosti a pridŕžajte sa toho, čo prospeje ľudstvu, či už mladým alebo starým, vysoko alebo nízko postaveným.“