Výchova a vzdelávanie

Podľa bahájskeho učenia je človek z ontologického hľadiska najvyššou bytosťou na zemi: „Človek je najvznešenejší a najdokonalejší zo všetkých stvorení.“Bahájska viera nepokladá človeka za tvora od podstaty hriešneho. Naopak, Boh stvoril človeka ako „vznešenú bytosť”, ktorá sa rodí s potenciálom nadobúdať dobré vlastnosti prostredníctvom výchovy. Bahá’u’lláh hovorí: „Človeka považujte za studnicu oplývajúcu drahokamami nedoceniteľnej hodnoty. Jedine výchovou sa dá docieliť, že sa jeho poklady vyjavia, a umožniť tak ľudstvu, aby ich využilo.“

Výchova je pre každého jednotlivca nesmierne dôležitá, pričom má prebiehať na dvoch hlavných úrovniach. Po prvé ide o morálnu výchovu a rozvíjanie charakteru a po druhé o nadobúdanie užitočných vedomostí, pretože „poznanie je pre život človeka sťa … rebrík, po ktorom môže vystupovať. Každý si ho musí osvojiť. … poznanie je pre človeka skutočným pokladom …“ Aj keď je bahájsky pohľad na človeka pozitívny, neznamená to, že by človek vzhľadom na svoju slobodnú vôľu nebol schopný konať zlo. Konanie dobra či zla je otázkou slobodnej vôle každého jednotlivca.

Človek má počas života viacero úloh. Patrí medzi ne to, že má:

  • získavať cnosti a rozvíjať svoj duchovný potenciál
  • poznávať Boha
  • a tiež pomáhať neustále sa rozvíjajúcej civilizácii

V bahájskej viere ide teda nielen o vertikálny rozmer osobného spasenia, ale aj o horizontálnu dimenziu „spasenia kolektívneho“, t.j. o prácu pre blaho spoločnosti. Práve pomáhanie neustále sa rozvíjajúcej civilizácii, definované v spoločenských princípoch bahájskej viery, o ktorých sa zmienime neskôr, je nevyhnutnou súčasťou náboženského života jednotlivca: „Základným zámerom podnecujúcim vieru v Boha a Jeho náboženstvo je zaštítiť záujmy celého ľudského rodu, podporovať jeho jednotu a posilňovať ducha lásky a družnosti medzi ľuďmi.“ V tomto zmysle sa v bahájskych spisoch tiež uvádza: „…Boh určil, aby viera bola príčinou a prostriedkom spoločného úsilia a úspechov ľudstva.“ V bahájskej viere neexistujú mnísi ani askéti, ktorí by sa vyčleňovali zo života spoločnosti – baháji totiž neoddeľujú „duchovný“, „náboženský“ život od života v spoločnosti, života civilného.

Práve preto duchovnosť človeka nachádza vyjadrenie v záujme o spoločenské dianie, pričom bahájske spisy veriacich priamo nabádajú: „Horlivo sa zaoberajte potrebami veku, v ktorom žijete, a svoje rozpravy sústreďte na jeho požiadavky a nároky.“ Túto skutočnosť ešte viac podčiarkuje aj to, že učenie o spoločnosti v bahájskej viere nájdeme priamo v jej Svätom Písme, pričom to, ako spravovať spoločnosť, a princípy, na ktorej sa má zakladať, zjavil priamo Bahá’u’lláh. V jeho spisoch sú uvedené potreby a problémy súčasného veku, ktoré majú spoločnú duchovnú príčinu. Taktiež z nich vyplýva, že snažiť sa len viesť morálne čo najhodnotnejší a najetickejší život (hoci to je samo o sebe nesmierne dôležité) nepostačuje na to, aby sa vyriešili problémy, ktorým spoločnosť čelí.