Ženy ako predstaviteľky náboženstva

Podľa učenia bahájskej viery sa od žien očakáva, že budú zastávať vedúce funkcie a že sa budú aktívne zúčastňovať na spravovaní záležitostí spoločenstva. Pozoruhodný príklad tohto princípu možno nájsť v ranej histórii bahájskej viery – v živote Bahiyyih Khánum, Bahá’u’lláhovej dcéry. Táto mimoriadna žena sa dvakrát musela chopiť celosvetovej správy záležitostí bahájskeho spoločenstva. Zaujímavé je aj to, že v tom čase mala už viac ako 70 rokov. Jej obdivuhodné vodcovské schopnosti sa prejavovali skvelým riadením, udržiavaním vzťahov, štedrosťou, vľúdnosťou, láskyplnosťou a predovšetkým službou – „láskavou službou celému ľudstvu“ – a pokorou. A to všetko i napriek tomu, že celý život trpela nesmiernym strádaním a ponižovaním v dôsledku vyhnanstva a väzenia, ktoré zdieľala spolu so svojím otcom od svojich šiestich rokov.

Ženy ako tie, ktoré prinesú mier

Postavenie žien nie je len „vecou žien“, ale sa neoddeliteľne spája aj s blahobytom a pokrokom všetkých ľudí. A, nech to znie akokoľvek prekvapujúco, hlavne s ustanovením trvalého mieru na svete. „Emancipácia žien, dosiahnutie plnej rovnosti oboch pohlaví, je jednou z najdôležitejších, i keď najmenej uznaných, podmienok mieru. Odopieranie takejto rovnosti pácha bezprávie na polovici svetovej populácie a v mužoch podporuje škodlivé postoje a návyky, ktoré sa z rodiny prenášajú na pracovisko, do politického života a v konečnom dôsledku aj do medzinárodných vzťahov. Niet žiadnych dôvodov, morálnych, praktických či biologických, ktoré by takéto odopieranie ospravedlňovali. Až keď budú ženy prijaté do plného partnerstva vo všetkých oblastiach ľudského snaženia, bude vytvorená morálna a psychologická klíma, z ktorej sa bude môcť vynoriť medzinárodný mier.“

Laura Dreyfus-Barney, členka prvého bahájskeho spoločenstva v Európe, bola medzi hlavnými propagátormi pokroku žien na začiatku 20. storočia. Po 1. svetovej vojne sa sústredila na mobilizáciu žien za mier. Zastupovala Medzinárodnú radu žien (ICW) v Spoločnosti národov a bola prezidentkou Výboru pre mier a arbitráž v rámci ICW.

Čo sa týka praktických krokov, potrebných na uznanie a ustanovenie rovnosti, bahájske spisy objasňujú, že muži aj ženy musia zohrať zásadnú úlohu. Práve muži by mali využiť svoju moc a vplyv v občianskych, politických a náboženských inštitúciách na to, aby do týchto oblastí systematicky zapojili ženy. Nemali by to robiť len z blahosklonnosti či z predstieraného sebaobetovania. Muži by mali jednoznačne byť presvedčení o tom, že bez toho, aby ženy prispeli svojím dielom, nemôže spoločnosť napredovať.

Ženy ako rovnocenné partnerky mužov

Rovnoprávnosť mužov a žien je v Svätých spisoch bahájskej viery hlboko zakorenená: „Božia spravodlivosť si vyžaduje, aby boli rovnako uznané práva oboch pohlaví, pretože ani jedno nie je druhému v nebeských očiach nadradené.“ Inými slovami, baháji veria, že Boh stvoril mužov i ženy ako rovnocenných a dal im rovnakú inteligenciu a duchovný potenciál: „V Bahá’u’lláhovom zjavení ženy kráčajú bok po boku s mužmi. V žiadnom hnutí nezostanú pozadu… Vstúpia do všetkých organizačných oblastí politiky … a budú sa zúčastňovať všetkých záležitostí.“  Za kľúčové sa pri uskutočňovaní rovnoprávnosti mužov a žien považuje vzdelanie. Chlapci a dievčatá by mali mať v škole rovnaké osnovy. A za zmienku stojí aj to, že bahájske spisy uvádzajú, že ak by rodina nemala dostatok finančných prostriedkov na to, aby poskytla vzdelanie synovi aj dcére, mala by zaplatiť vzdelanie dcére, pretože ona ako budúca matka bude prvou vzdelávateľkou svojich detí.

Dávno pred tým, než ženy smeli voliť, bahájske spisy stanovovali: „V čase volieb je právo voliť neodškriepiteľným právom žien. A vstup žien do všetkých ľudských oblastí je nepochybná a nemenná otázka. Žiadna duša to nemôže spomaliť, ani tomu zabrániť.“ Ale napĺňanie myšlienky rovnoprávnosti mužov a žien, neznamená, že by si ženy a muži mali vzájomne konkurovať či bojovať o moc. Vďaka svojim prirodzeným rozdielom by sa mali vzájomne dopĺňať tak, aby z toho mali úžitok všetci. To priblížil slovami: „Ľudstvo je sťa vtáča s dvoma krídlami… jedno krídlo predstavujú muži, druhé ženy. Pokým nebudú obe krídla silné a nebude ich poháňať spoločná sila, vtáča nevzlietne do výšav.“ Nestačí však zabezpečiť, aby každé krídlo, muži i ženy, bolo rovnako silné. Musia sa naučiť spoločne lietať.