Život po smrti

Bahájska viera učí, že život ľudskej duše sa nekončí smrťou. Keďže duša je nesmrteľná a večná, pokračuje vo svojom vývoji aj po tom, čo sa oddelí od ľudského tela. Duša teda naďalej existuje v ďalších svetoch Božích a je si vedomá svojich skutkov na zemi. Tie duše, ktoré si boli blízke na tomto svete, si budú blízke aj v ďalších Božích svetoch. Za duše mŕtvych ľudí sa môžeme modliť, a tým napomôcť ich rozvoj. Baháji neveria v nebo či v peklo ako v nejaké konkrétne miesta, kam duše po smrti odchádzajú. Tieto pojmy vyjadrujú len duchovné postavenie týchto duší po smrti. Nebo vyjadruje to, že duša je blízko k Bohu, peklo označuje skutočnosť, že duša je Bohu vzdialená. Inými slovami tieto termíny vyjadrujú duchovný pokrok duše na ceste k Bohu. Bahá’u’lláh vysvetľuje, že ďalšie svety Božie sú také odlišné od tohto sveta, ako je odlišný tento svet od sveta, v ktorom žije dieťa pred narodením.

 Tajomstvo smrti

Čo sa s človekom stane po smrti? Končí sa všetko smrťou? Potom si už človek nebude vedomý vôbec ničoho? Je smrť ako spánok, čierna temnota? Ak život v nejakej forme pokračuje, ako to vyzerá? Dá sa to vôbec zistiť?

Táto téma je pre mnohých natoľko odstrašujúca, že sa o nej radšej neodvážime premýšľať. Alebo sme o nej premýšľali len ako deti a teraz nám už skrátka nezostáva čas. A predsa, od toho, ako na tieto otázky odpovieme, sa môže odvíjať celý náš život.

Keď sa skutočne vžijeme do toho, že sa našou smrťou všetko končí, vzbúri sa v človeku všetka intuícia. Aký má potom zmysel, aby sa človek v živote o niečo usiloval? Na predstavu, že vedomie človeka, jeho duša, pokračuje aj ďalej, ľudia vo svojom vnútri reagujú uspokojivým „áno“. Je to predstava všetkých veľkých svetových náboženstiev. Bahájska viera tieto predstavy aj ďalej konkretizuje: Baháji veria, že každý človek má nesmrteľnú dušu: „…duša je znamením Božím, nebeským drahokamom, ktorého skutočnú podobu nepochopili ani tí najučenejší z ľudí…“ Každá duša je po narodení čistá a nepoškvrnená, pretože každý človek sa rodí ako vznešená bytosť: „Učinil som ťa vznešeným. Prečo sa pokoruješ?“

Duša

Baháji veria v nesmrteľnosť duše. Ľudskej duše sa netýkajú problémy tela či mysle. Telo je ako lampa a duša je ako svetlo. Aj keď sa kryt lampy rozbije, svetlu to nijako neublíži.

Telo tiež možno prirovnať ku klietke a dušu ku vtákovi. Keď sa klietka otvorí a vták vyletí, klietku nechá na zemi – a vták má ďaleko väčšie schopnosti než v klietke. Duša je znamením Boha.

„Ak bude Bohu verná, bude odrážať Jeho svetlo a nakoniec sa k Nemu navráti. Ak však vernosť k Stvoriteľovi nedodrží, stane sa obeťou ega a túžob a na konci sa prepadne do ich hlbín.“ Bahá’u’lláh

 

Čo sa deje, keď zomierame?

„Všetci ľudia po telesnej smrti docenia hodnotu svojich skutkov a uvedomia si všetko, čo ich ruky vykonali.“ Podľa toho, aký bol ich život buď „v okamihu odchodu z tohto života zakúsia takú radosť a potešenie, aké sa nedá popísať,“ alebo „tých, ktorí žili v mýlke, zachváti strach a triaška a naplní ich zdesenie, ktorému sa nič nevyrovná.“ Ľudia, ktorí v Boha neverili si „uvedomia všetko dobré, čo im uniklo, budú oplakávať svoj údel a pokoria sa pred Bohom. A budú tak činiť i po oddelení duše od tela.“ Tento rozdiel medzi „radosťou“ a „zdesením“ je to, čo sa kedysi alegoricky popisovalo, ako nebo a peklo.

„…keby sme mali možnosť vidieť druhý svet a keby sme mali myseľ na to, aby sme si predstavili jeho slávu, netúžili by sme tu na zemi zostať ani na chvíľku. … život na tejto zemi je len prvou etapou … rozvoja. … Smrť nazývame smrťou len pre našu vlastnú krátkozrakosť. Ďaleko vhodnejšie by bolo pomenovanie ,bohatší život‛.“

Čo sa deje po smrti?

Baháji veria, že „duša sa bude po oddelení od tela rozvíjať, až kým nedospeje do prítomnosti Boha.“ (Bahá’u’lláh)

Bahájske spisy ďalej na túto tému poskytujú veľmi pekný príklad: Pozrime sa na vývoj dieťaťa v tele matky počas tehotenstva – podobný vývoj sa odohráva i tu na zemi. „Druhý svet sa od tohto sveta líši tak, ako sa tento svet líši od sveta dieťaťa v lone matky.“ (Bahá’u’lláh) V tele matky si dieťa rozvíja svoju telesnú stránku, rastú mu rôzne orgány a celým zmyslom je príprava na život na zemi, keď sa narodí. Podobným spôsobom sa rozvíja i človek na zemi. Počas pozemského života si rozvíja duchovné vlastnosti, ktoré potom využije, keď príde na „druhý svet“. Zmyslom života je preto rozvoj duchovných vlastností, aby bol čo najlepšie pripravený na „posmrtný“ život.

Budeme si pamätať náš život na zemi?

Takúto otázku sa spýtali aj Bahá’u’lláha, ktorý odpovedal takto: „Spytoval si sa Ma, či si po telesnej smrti … ľudia zachovajú tú istú jedinečnosť, osobnosť, vedomie a chápanie, ktorým sa vyznačuje život na tomto svete. Ak by to tak bolo, poznamenal si, prečo im potom také mierne narušenie duševných schopností ako omdletie a ťažké onemocnenie odníma chápanie a vedomie, kým smrť, ktorá musí zahŕňať rozklad tela a rozloženie jeho častíc, nie je schopná toto chápanie zničiť a odňať vedomie? Ako si môže niekto predstavovať, že ľudské vedomie a osobnosť budú zachované po tom, čo sa úplne rozpadnú nástroje, ktoré sú potrebné na ich jestvovanie a fungovanie?

Vedz, že ľudská duša je vyvýšená nad neduhy tela a mysle a je od nich nezávislá. To, že chorý človek vykazuje známky slabosti, spočíva v prekážkach, ktoré sa stavajú medzi dušu a telo. Pretože samotnej duše sa telesné ťažkosti netýkajú. Uvažuj nad svetlom lampy. I keď vonkajší predmet bráni jej žiare, samotné svetlo i naďalej svieti nezmenšenou silou. Podobnou zábranou je nemoc, ktorá postihne ľudské telo, a zamedzí tomu, aby duša prejavovala svoju prirodzenú moc a silu. Keď však opustí telo, preukáže takú moc a zjaví taký vplyv, že sa jej nevyrovná žiadna pozemská sila. Každá čistá, každá rýdza a posvätená duša bude obdarená ohromnou mocou a bude jasať neprekonateľnou radosťou. Predstav si lampu, ktorá je ukrytá pod nádobou. I keby svietila, jej žiara je pred ľuďmi ukrytá.“

Budeme si uvedomovať prítomnosť ľudí, ktorých sme na zemi poznali?

Bahá’u’lláh vraví, že duše „sa budú stýkať, dôverne sa zhovárať a vo svojom živote, túžbach a cieľoch budú tak úzko späté, že budú ako jedna duša.“ Avšak „takýto stav … musí závisieť od ich viery a správania. Tí, ktorí sú na tom istom stupni a majú to isté postavenie si vzájomne plne uvedomujú schopnosti, povahu, úspechy a zásluhy. Avšak tí, ktorí sú na nižšom stupni, nemôžu primerane chápať postavenie tých, ktorí sú nad nimi, ani nemôžu doceniť ich zásluhy.“