Čo učí bahájska viera o smrti?

Bahájska viera učí o nesmrteľnosti duše, o tom, že po smrti sa duša dostáva na ďalší svet, kde sa pomocou Božej milosti približuje k Bohu. Baháji veria, že aj na život tu na zemi by sme sa mali dívať z perspektívy smrti: Tento krátky úsek života na zemi je prípravou na nekonečný život po smrti. Jeho účelom je získavať duchovné vlastnosti potrebné pre pokrok duše. Podobne ako sa dieťa v tele matky počas tehotenstva rozvíja telesne, aby po narodení malo všetky orgány a končatiny potrebné pre život, tak sa má človek rozvíjať duchovne, aby bol pripravený na život po smrti. Preto by mal klásť veľký dôraz na duchovnú stránku svojho bytia, na rozvoj duchovných schopností, ktoré možno rozvíjať prostredníctvom modlitby a rozjímania ako aj prostredníctvom pomoci druhým a toho, že sa človek zaoberá riešením problémov doby, v ktorej žije. Taktiež by si mal každodenne skladať účty, pretože človek sa bude musieť po smrti za svoje skutky zodpovedať. Zakladateľ bahájskej viery, Bahá’u’lláh, vysvetľuje, že stav duše po smrti priamo závisí od miery jej duchovného rozvoja, od získania cností a dobrých vlastností, od dobrých skutkov a od Božieho milosrdenstva. Preto duša môže mať duša po smrti blízko k Bohu alebo Bohu naopak môže byť vzdialená. Blízkosť k Bohu je potom dušou pociťovaná ako radostná, vzdialenosť od Boha ako smutná. Pre dušu, ktorá počas života naplnila svoj duchovný potenciál, bude smrť predstavovať radostnú udalosť, pretože jej dá voľnosť a slobodu, aby sa plne prejavila.

 

Bahájske spisy hovoria o tom, že človek si po smrti zachováva svoje vedomie, svoju jedinečnosť a osobnosť. A taktiež ľudia, ktorí sa poznali a ktorí sú na rovnakom stupni duchovného vývoja, si budú vedomí jeden druhého a budú spolu komunikovať. Budú mať takisto možnosť vnímať dianie na zemi, pretože „posmrtný“ svet je s týmto svetom spätý rovnako ako je tento náš svet spätý so svetom dieťaťa v tele matky.

 

Ako baháji prežívajú úmrtie blízkej osoby? Spájajú sa s tým nejaké zvyky?

 

Blízki zosnulého sa musia vždy vyrovnávať s pocitom straty telesnej blízkosti niekoho, koho milovali. Počas toho im dodáva silu bahájske učenie o tom, že prostredníctvom modlitby môžu byť so svojimi blízkymi v neustálom kontakte. Zároveň však ako baháji vnímajú to, že daný človek môže po smrti podľa Bahá´u´lláhových slov využívať svoje nadobudnuté duchovné schopnosti a že rozvinuté duše zosnulých „v okamihu odchodu z tohto života zakúsia takú radosť a potešenie, aké sa nedá popísať“. Pre pohrebný obrad zjavil Bahá´u´lláh modlitbu, ktorá sa má predniesť pred uložením rakvy do hrobu. Je tiež zvykom čítať aj ďalšie modlitby či úryvky z bahájskych spisov. K telu zosnulého sa treba chovať čo najdôstojnejšie, pred pohrebným obradom by malo byť umyté, zabalené do čistej látky a vložené do rakvy z čo najtrvácnejšieho materiálu.

 

Ako si baháji pripomínajú zosnulých?

 

V bahájskych spisoch sú k dispozícii modlitby za zosnulých, ktoré majú za účel pomôcť duchovnému rozvoju duše po smrti. Taktiež je chvályhodné konať v mene zosnulých dobré skutky a prispievať tak k tomu, aby sa mohli približovať k Bohu. Cintoríny podľa učenia bahájskej viery majú byť dôstojným miestom, kde odpočívajú telá, ktoré mali tú výsadu, že mohli počas života na zemi slúžiť duši človeka. Telu človeka pri pohrebe sa má preukazovať pietna úcta, pretože je stvorením Božím.