|
 Správu o zosnutí ´Abdu´l-Bahu z 28. novembra 1921
prijal bahájsky svet i obyvatelia Hajfy s hlbokým žiaľom a zármutkom. Svätá zem -
krajina, ktorú až pričasto sužujú náboženské rozbroje - sa prizerala nevídanej
udalosti a spoločnému súcitu následkom ´Abdu´l-Bahovej smrti. Židia, kresťania,
moslimovia a drúzi každého presvedčenia a vyznania, Arabi, Turci, Kurdi, Arméni a
ďalšie etnické skupiny sa spojili v oplakávaní Jeho úmrtia a pri zdieľaní
spoločnej straty.
´Abdu´l-Bahovho pohrebu,
„pohrebu, aký Palestína nikdy nezažila", sa zúčastnilo „nemenej než
desaťtisíc ľudí... zástupcov každej triedy, náboženstva a rasy tejto
krajiny." „Zhromaždil sa obrovský dav," napísal britský vysoký komisár
„oplakávajúc Jeho úmrtie, ale taktiež oslavujúc Jeho život." Vtedajší
miestodržiteľ Jeruzalema taktiež opísal tento pohreb: „Nikdy som nezažil taký
jednotný výraz zármutku a úcty ako ten, ktorý vyvolala úplná jednoduchosť tohto
obradu."
„Rakvu, v ktorej boli uložené
´Abdu´l-Bahove pozostatky, odniesli na miesto posledného odpočinku Jeho milovaní na
pleciach... Dlhý zástup plačúcich pomaličky kráčal úpätím hory Karmel k
mauzóleu Bába za sprievodu vzlykov a nárekov... Blízko východného vchodu do svätyne
bola posvätná rakva položená na obyčajný stôl a za prítomnosti veľkého
zhromaždenia prednieslo deväť rečníkov, ktorí zastupovali moslimskú, židovskú a
kresťanskú vieru..., pohrebnú reč. Rakvu potom preniesli do jednej z miestností
svätyne a tam ju so smútkom a úctou uložili na miesto posledného odpočinku do hrobky
vedľa tej, do ktorej boli vložené pozostatky Bába."
Tu sú výňatky z niektorých
prejavov, ktoré boli prednesené pri príležitosti ´Abdu´l-Bahovho pohrebu. Prvým
rečníkom bol Yúsuf al-Khatíb, známy moslimský rečník:
Ó zhromaždenie Arabov a Peržanov!
Koho to oplakávate? Toho, ktorý bol ešte včera významný svojím životom a dnes je
svojou smrťou ešte významnejší? Neprelievajte slzy pre toho, ktorý odišiel do sveta
večnosti, ale plačte nad odchodom cnosti a múdrosti, vedomostí a štedrosti! Žiaľte
kvôli sebe, vaša je to strata, zatiaľ čo ten, ktorého ste stratili, je len cteným
cestovateľom kráčajúcim z vášho smrteľného sveta do večného Domova. Plačte
hodinu kvôli tomu, kto plakal takmer osemdesiat rokov kvôli vám! Vzhliadnite vpravo,
vzhliadnite vľavo, vzhliadnite na východ, vzhliadnite na západ a pozrite na to, aká
krása a veľkosť pominula! Aký pilier mieru sa zrútil! Aké výrečné ústa boli
umlčané! Beda! V tomto žiali niet srdca, ktoré by nebolo naplnené bolesťou a
trýzňou, niet oka, ktoré by nebolo plné sĺz. Beda chudobným, pretože, ľa, opustila
ich dobrota, beda sirotám, pretože s nimi už nie je ich milujúci otec! Keby sa dal
život Sira ´Abdu´l-Baha vykúpiť obetovaním mnohých vzácnych duši, istotne by
boli rady obetovali svoje životy za jeho. Ale osud nariadil inak. Každý osud je
predurčený a nikto nezmení boží výnos. Čím som ja, aby som menoval zásluhy tohto
vodcu ľudstva? Sú príliš nádherné na to, aby boli vychválené, je ich príliš
mnoho na to, aby som ich vymenoval. Nech postačí to, že v každom srdci zanechal ten
najhlbší dojem, na každom jazyku najnádhernejšie chvály. A ten, ktorý zanecháva
takú prekrásnu spomienku, takú nezmyteľnú, ten vskutku nie je mŕtvy. Nesmúť teda,
ó ty, ľud Bahá! Vydržte a buďte trpezliví. Pretože nikto, či už z Východu alebo
Západu, vás nikdy nemôže utešiť. Nie, on to utešenie potrebuje väčšmi.
Po ňom nasledoval Ibráhím Nassár,
oslavovaný kresťanský spisovateľ:
Nariekam nad svetom, v ktorom zosnul
môj Pán. Sú iní, ktorí ako ja oplakávajú smrť svojho Pána... Och, trpký je
zármutok, ktorý spôsobila táto srdcervúca pohroma! Nie je to strata len pre našu
krajinu, ale celosvetové nešťastie... Takmer osemdesiat rokov žil život poslov a
apoštolov božích. Vzdelával duše ľudí, bol k nim láskavý, viedol ich na cestu
pravdy. Tým pozdvihol svoj ľud do výšin slávy a Boh mu dá veľkú odmenu, odmenu
spravodlivých! Čujte, ó ľudia! ´Abbás nezomrel, ani svetlo Bahá nevyhaslo! Nie,
nie! Toto svetlo bude žiariť večnou nádherou. Svetlo Bahá, ´Abbás, žil dobrotivý
život, bol prejavom skutočného života Ducha. A teraz je povolaný k sláve, čistý
anjel, bohato odetý do dobročinných skutkov, vznešený svojimi vzácnymi cnosťami.
Bratia kresťania! Vskutku nesiete pozemské pozostatky tohto vždy oplákavaného na
miesto posledného odpočinku. No i tak s istotou viete, že váš ´Abbás bude naveky
medzi vami žiť v duchu prostredníctvom svojich činov, svojich slov, svojich cností a
celej podstaty svojho života. Lúčime sa s materiálnym telom nášho ´Abbása a jeho
materiálne telo nám mizne z očú, ale jeho podstata, náš duchovný ´Abbás naše
mysle, naše myšlienky, naše srdcia, naše jazyky nikdy neopustí.
Ó významný, ctený človek, čo
spíš! Bol si k nám dobrý. Viedol si nás, učil si nás, svojou veľkosťou si žil
medzi nami, veľkosťou v každom slova zmysle. Sme hrdí na tvoje činy a na tvoje
slová. Povzniesol si Orient do výšin slávy, ľuďom si preukazoval milujúcu
láskavosť, vychovával si ich k spravodlivosti a až do konca si sa snažil, až kým si
nezískal korunu slávy. Odpočívaj šťastne v tieni milosrdenstva Pána, tvojho Boha, a
On ťa vskutku dobre odmení.
Po kresťanskom spisovateľovi
nasledoval muftí Hajfy, Muhammad Murád:
Vo svojej elégii nechcem ohľadom tohto významného človeka preháňať. Pretože nikto
okrem tých, ktorých srdce je zatemnené, nemôže poprieť jeho ochotnú a nápomocnú
ruku pri službe ľudstvu, ani jeho nádherný a prekrásny život strávený
vykonávaním toho, čo je správne a dobré...
O ty, ctený pútnik! Žil si ako
veľký človek a zomrel si ako veľký človek! Tento veľký pohrebný sprievod je len
slávnym dôkazom tvojej veľkosti v živote a v smrti. Ó ty, ktorého sme stratili! Ty
vodca ľudí, štedrý a dobromyseľný! Na koho sa majú teraz chudobní obracať? Kto sa
bude starať o hladných? A kto o opustených, o vdovy a siroty?
Nech je Pán inšpiráciou pre celú
tvoju domácnosť a tvoje príbuzenstvo v tejto presmutnej pohrome a nech ťa ponorí do
oceánu Svojej milosti a milosrdenstva! On je vskutku Boh, ktorý modlitby vyslyší a
odpovedá na ne.
Ďalší významný moslim,
´Abdu´lláh Mukhlish, prehovoril po mutfím Hajfy:
... zapadlo slnce znalostí. Zašiel mesiac cností. Bol zvrhnutý
trón slávy a zrovnaná hora láskavosti, pretože zo smrteľného sveta do
nesmrteľného kráľovstva odišiel tento dobromyseľný človek. Nemusím vysvetľovať
vznešenosť toho významného, ktorého sme stratili, ani vymenúvať jeho skvelé
vlastnosti, pretože všetci z vás, ktorí sú spravodliví, sú svedkami a môžu
dosvedčiť, koľko osobnej krásy, nádhery povahy, veľkosti srdca, šíreho
mora
vedomostí a štedrosti sa mu dostalo... Ospravedlňujem sa vám, ak si svoju povinnosť
nesplním čo do vernosti, alebo ak nebudem schopný vynachváliť čo najväčšmi a
najviac toho štedrého, ktorý odišiel, pretože to, čo vysloví môj jazyk, vyviera z
nežných spomienok a zlomeného srdca. Vskutku sú to rany a nie slová, sú to slzy a
nie výroky... ´Táto pohroma spôsobila, že všetky predošlé pohromy sú zabudnuté.
Ale táto pohroma nebude zabudnutá nikdy.´
Nasledoval Shaykh Yúnus al-Khatíb,
známy moslimský básnik, a zarecitoval báseň, ktorú zložil. Biskup Bassilious, hlava
grécko-katolíckej cirkvi v Hajfe, hovoril hlavne o humanitárnych skutkoch
´Abdu´l-Bahu, Jeho štedrosti voči chudobným, nádhere a vznešenosti Jeho
správania. Potom prišiel rad na mládež, aby vyslovila uznanie a vzdala hold. Wadí
Bustání, mladý kresťan, predniesol báseň. Tu je jej časť:
V dušiach a mysliach si
nesmrteľným. Niekto ako ty, kto má všetky cnosti, chvályhodné vlastnosti a
dôstojnosť, je večný... Ó ´Abdu´l-Bahá, ó syn Bahá´u´lláha! Kiežby bol môj
život obeťou za niekoho tebe podobného. Ty si najmúdrejší a ostatné má oproti tebe
len znalosti. Čo môže dnes básnik povedať? Ó ´Abdu´l-Bahá, ó syn
Bahá´u´lláha! Ty si bol taký, aký Boh chcel, aby si bol, a nie, ako si želali
ostatní. Odišiel si zo Svätej zeme, kde prebývali Kristus a Panna Mária, zeme, ktorá
prijala Mohameda. Zeme, ktorej prach je požehnaním a bohatstvom... Bude nás živiť
tento hrob a Ten, ktorého obsahuje. Zmluva lásky a oddanosti zostane medzi nami naveky.
Medzi záverečnými rečníkmi bol
Salomon Bouzaglo, jedna z vedúcich postáv židovského obyvateľstva Hajfy, ktorý
prevravel vo francúzštine. Tu je preklad jeho príhovoru:
Je naskutku zvláštne, že vo veku
nesmierneho materializmu a nedostatku viery sa objaví významný filozof, akým je ten,
ktorého oplakávame - ´Abdu´l-Bahá. Prevráva k našim srdciam, k nášmu svedomiu.
Uspokojuje naše hladné duše učením a princípmi, ktoré sú základom všetkých
náboženstiev a morálky. Vo svojich spisoch, prednáškach a dôverných rozhovoroch
dokázal vždy presvedčiť tých najučenejších a najortodoxnejších. Jeho život bol
žijúcim príkladom sebaobetovania, uprednostňovania dobra ostatných pred vlastným.
Filozofia ´Abdu´l-Bahu je
jednoduchá a prostá, a napriek tomu vznešená. Tvorí súzvuk s ľudskou povahou. Jej
cnosti prekonávajú predsudky a povery... ´Abdu´l-Bahá skonal v Hajfe, v Palestíne,
vo Svätej zemi, kde sa vždy objavovali proroci. Odveká sláva tejto zeme bola
znovunastolená. Nie sme jediní, ktorí oplakávajú toho, na ktorého sme hrdí. Ľudia,
ktorí v Európe, Amerike, v každej krajine, prahnú po sociálnej spravodlivosti a
bratstve, Ho taktiež oplakávajú. Trpel kvôli despotizmu, fanatizmu a netolerantnosti.
Desaťročia Ho ´Akká, bašta Osmanskej ríše, väznila. Bagdad, hlavné mesto
´Abbásidovcov, tiež slúžilo ako väzenie Jemu a Jeho otcovi. Perzia, dávna kolíska
božskej filozofie, zavrhla svoje deti, ktorých myšlienky sa v nej zrodili. Či nemožno
dosvedčiť prejav Božej vôle pri povýšení Svätej zeme, keď sa opätovne stala
kolískou vznešených a štedrých ideálov? Ten, ktorý zanechal také slávne
dedičstvo, nezomiera. Ten, ktorý propagoval také významné princípy, je nesmrteľne
zapísaný do pamäte budúcich generácií.
Všade na Západe i na Východe bol
´Abdu´l-Bahá známy ako posol mieru, bojovník za spravodlivosť a hlavný šíriteľ
novej viery. Prostredníctvom epochálnych ciest po Severnej Amerike a Európe prehlasoval
´Abdu´l-Bahá, slovom i činom, presvedčivo a jasne, základné princípy náboženstva
Svojho otca. ´Abdu´l-Bahá potvrdzoval, že „láska je najväčším
zákonom", že je základom „pravej civilizácie" a že „najvyššou
potrebou ľudstva je spolupráca a vzájomná výmena" medzi jej národmi.
Stretol sa s vodcami i pokorenými, s každou dušou, ktorá Mu skrížila cestu.
Americký komentátor napísal:
„Našiel veľké a chápavé
obecenstvo, ktoré čakalo na to, aby ho pozdravilo a z Jeho úst prijalo láskavé a
duchovné posolstvo... Okrem vyslovených slov bolo v Jeho osobnosti niečo
nepopísateľné, čo hlboko dojímalo všetkých, ktorí prišli do Jeho prítomnosti.
Hlava tvarom pripomínala dóm, patriarchálna brada, oči, ktoré akoby sa dívali mimo
čas a priestor, mäkký, a predsa jasne prenikavý hlas, pretknutosť pokorou, láska,
ktorá nikdy nemizla, ale predovšetkým pocit moci pretkaný jemnosťou, ktorá
napĺňala celú Jeho bytosť neobvyklou majestátnosťou duchovnej vznešenosti, ktorá
Ho vyčleňovala, no zároveň i približovala k najnižším dušiam. Toto všetko a
omnoho viac, než môže byť kedy definované, niečo, čo zanechalo v mnohých Jeho
priateľoch spomienky, ktoré sú nepostihnuteľné a nevýslovne cenné."
Napriek príťažlivosti Jeho
osobnosti či prenikavosti Jeho chápania stavu ľudí nemôžu takéto charakteristiky
primerane zachytiť ´Abdu´l-Bahovo jedinečné postavenie v náboženskej histórii.
Slovami samotného Bahá´u´lláha bol ´Abdu´l-Bahá „Zverenectvom Boha",
„útočiskom pre celé ľudstvo", „najväčším darom" a
Božím „odvekým a nepreniknuteľným Tajomstvom". Bahájske spisy ďalej
potvrdzujú, že „v osobe ´Abdu´l-Bahu boli zmiešané a úplne zosúladené
nezlučiteľné črty ľudskej podstaty a nadľudských znalostí a dokonalosti."
© Bahá´í International
Community
|
|
|
