´Abdu´l-Bahov život

´Abdu´l-Bahá sa narodil v Teheráne, krátko pred polnocou 22. mája 1844 - v tú istú noc, keď Báb v Širáze vyhlásil Svoje poslanie Mullá Hussaynovi, prvému, ktorý v Neho uveril. Narodil sa v bohatej iránskej rodine. Jeho starý otec bol ministrom.

Čoskoro po narodení Jeho otec, Bahá´u´lláh, dostal zvitok od Bába, ktorého Bohom dané poslanie okamžite uznal a stal sa jedným z Jeho najschopnejších prívržencov. Toto rozhodnutie čoskoro viedlo k dramatickej zmene rodinných pomerov. Keď mal ´Abdu´l-Bahá len deväť rokov, uvrhli Bahá´u´lláha do podzemnej väznice v Teheráne. Jeho dom vyplienili a Jeho rodinu prinútili odísť do ústrania do hlavného mesta, pričom ich život už nemal byť nikdy tým istým ako predtým.

Po dobu tohto uväznenia zakúsil ´Abdu´l-Bahov Otec niečo, čo Ho prinútilo, aby si uvedomil, že On je ten prisľúbený Bábom, vyvoleným na to, aby sa stal Spasiteľom sveta. ´Abdu´l-Bahá jedného dňa navštívil Bahá´u´lláha a spomína si ako „...Mu jedného dňa dovolili vstúpiť do väzenského dvora, aby navštívil Svojho milovaného otca, keď pôjde von na každodenné cvičenie. Bahá´u´lláh sa veľmi zmenil, bol taký chorý, že mohol ledva chodiť, vlasy a bradu mal zanedbanú, krk odretý a napuchnutý od tlaku ťažkej oceľovej reťaze, telo sa ohýbalo pod ťarchou reťazí a tento pohľad nezabudnuteľne zapôsobil na myseľ vnímavého chlapca." Práve v tomto čase ´Abdu´l-Bahá po prvýkrát priamo pocítil prenasledovanie, keď ho deti prenasledovali a kameňovali, pretože bol Bábovým nasledovníkom.

Bahá´u´lláha vyhnali z rodnej krajiny napriek tomu, že uznali Jeho nevinu, a tak v roku 1853 odišiel so Svojou rodinou do Bagdadu, kde pobudol ďalších desať rokov. Cesta bola namáhavá. Konala sa v zime s nedostatočnými zásobami. ´Abdu´l-Bahovi dvakrát omrzli prsty na nohách, dôsledky čoho pociťoval po celý zvyšok života.

Počas pobytu v Bagdade, kde narastalo početné Bábovo spoločenstvo, väčšinou prenasledovaných utečencov z Perzie, sa Bahá´u´lláh, podobne ako mnohí predchádzajúci zakladatelia svetových náboženstiev, odobral do ústrania. V tomto prípade na dva roky do hôr Kurdistanu, pričom nik nevedel, kde je. V tom čase ´Abdu´l-Bahá, Bahá´u´lláhov najstarší syn, ktorý bol ešte len dieťaťom, veľmi podporil Svoju matku a rodinu a dodal jej odvahu a nádej.

´Abdu´l-Bahá sa do doby, kým sa Bahá´u´lláh vrátil domov, už stával známym kvôli Svojej svätosti a múdrosti. Celkom nezávisle od Bábových veriacich sa narastajúci počet ľudí začal zhromažďovať, aby Ho uvideli - niektorí s vážnym úmyslom, iní zo zvedavosti. ´Abdu´l-Bahá stále viac a viac preberal stretnutia s týmito ľuďmi do vlastných rúk a len skutočne úprimným dovolil pobudnúť v prítomnosti Svojho Otca. Stýkal sa s učenými mužmi, ktorí žasli nad Jeho vedomosťami, a keď sa Ho spytovali, kde ich nadobudol, ´Abdu´l-Bahá jednoducho odpovedal: „...u môjho Otca."

Už čoskoro po príchode do Bagdadu Bahá´u´lláh povedal ´Abdu´l-Baháovi o Svojom Božom Zjavení a ´Abdu´l-Bahá v Neho ihneď uveril. V roku 1863, skôr než ich vyhostili do Konštantinopolu (dnes Istanbul), Bahá´u´lláh oznámil Svoje poslanie tým nasledovníkom Bába, ktorí sa zhromaždili v záhrade Ridván buď na to, aby Mu zaželali šťastnú cestu alebo aby s Ním zdieľali ďalšie vyhnanstvo. On bol ten Spasiteľ sveta, prisľúbený všetkými svetovými náboženstvami a ohlásený Bábom.

Len po štyroch mesiacoch pobytu v Konštantinopoli ich vyhnali na ďalších päť rokov do Adrianopolu (dnes Edirne), kde Bahá´u´lláh verejne vyhlásil Svoje poslanie aj duchovným, aj svetským vodcom sveta v sérii dnes už slávnych listov.

Nakoniec ich v roku 1868 vyhnali po štvrtýkrát. Tentokrát do ´Akky, vtedy špinavého a chorobami zamoreného mesta v Palestíne (dnes Izrael). Tu strávili prvé dva roky v „Najväčšej väznici". Potom nasledovalo ďalších sedem rokov medzi mestskými hradbami v domácom väzení, pričom ešte vždy boli väzňami vo väzenskom meste. Práve v tomto čase sa ´Abdu´l-Bahá oženil.

Odkedy prišli do ´Akky, Bahá´u´lláh sa pri rokovaní s úradníkmi a verejnosťou čoraz viac a viac spoliehal na ´Abdu´l-Bahu, o ktorom sa vždy zmieňoval ako o „Majstrovi". V roku 1877 bola úcta a obdiv voči Bahá´u´lláhovi i Majstrovi už taká, že napriek tomu, že ich oficiálne mali strážiť v najprísnejšom väzení, miestodržiteľ dovolil Bahá´u´lláhovi a Jeho rodine, aby sa presťahovala a žila na vidieku v sídle v Bahjí. Tam Bahá´u´lláh nakoniec v roku 1892 skonal.

Vo Svojej Poslednej vôli Bahá´u´lláh učinil ´Abdu´l-Bahu za Stred Svojej Zmluvy. K Nemu sa mali všetci baháji obracať o radu. Mal ako jediný vysvetľovať učenie Svojho Otca. Mal byť dokonalý „vzor Jeho viery" a „pastier Jeho stáda". K Nemu sa obracalo osirelé bahájske spoločenstvo, uznávajúc v Ňom „...svoju útechu, svojho vodcu, svoju oporu a obrancu."

Počas tých pár zostávajúcich rokov devätnásteho storočia začal ´Abdu´l-Bahá vysielať učiteľov do Ameriky ako i na Východ a na prelome storočia začal narastať prúd pútnikov prichádzajúcich zo Západu, aby ´Abdu´l-Bahu navštívili. Toto pokračovalo až takmer do vypuknutia 1. svetovej vojny.

Revolúcia Mladých Turkov v roku 1908, ktorá viedla k prepusteniu všetkých politických a náboženských väzňov v Osmanskej ríši, znamenala ďalší prelomový bod v ´Abdu´l-Bahovom živote. Po štyridsiatich rokoch väzenia v Palestíne sa mohol ´Abdu´l-Bahá tešiť slobode pohybu a mohol plánovať Svoje dôležité predvojnové cesty rokov 1911 a 1912-19 po Európe a Amerike, kde vyhlasoval a vysvetľoval Posolstvo Svojho Otca.

Obraz vzrastajúceho záujmu o Jeho návštevu na Západe si možno urobiť z týchto slov Lady Blomfieldovej, v ktorej dome ´Abdu´l-Bahá býval v Londýne: „Ó títo pútnici, títo hostia, títo návštevníci! Spomínajúc na tieto dni sa naše uši napĺňajú zvukom ich krokov - ako prichádzali z každej krajiny sveta. Každý deň, celučký deň, stály prúd, nekonečné sprievody!

Duchovní i misionári, orientálni učenci i študenti okultizmu, muži praktických záležitostí i mystiky, anglikáni, katolíci i nonkonformisti, teozofovia i hinduisti, budhisti i zaratustristi. Takisto prichádzali: politici, vojaci Armády spásy a iní pracovníci pre ľudské dobro, ženy - bojovníčky za volebné práva, novinári, spisovatelia, básnici i liečitelia, krajčírky i veľké dámy, umelci i remeselníci, chudobní ľudia bez práce i prosperujúci obchodníci, členovia divadelného i hudobného sveta, tí všetci prišli a nikto nebol prinízko postavený ani priveľmi významný na to, aby sa mu nedostalo pozornosti od tohto svätého Posla, ktorý vždy venoval Svoj život dobru iných."

Tak v roku 1912, po návšteve Londýna a Paríža, po zime v Egypte, ´Abdu´l-Bahá, napriek podlomenému zdraviu a Svojmu veku (mal 68 rokov) uskutočnil náročný program propagácie Bahá´u´lláhovho posolstva, cestujúc od jedného pobrežia Spojených štátov k druhému, ako aj na sever do Kanady. „...v samotnom New Yorku predniesol verejné prejavy a formálne navštívil nemenej ako päťdesiatpäť rozličných miest. Mierové spoločnosti, kresťanské a židovské zbory, fakulty a univerzity, dobročinné a charitatívne organizácie, členovia etických kultov, centrá Nového myslenia, metafyzické skupiny, ženské spolky, vedecké združenia, stretnutia esperantistov, teozofov, mormóni i agnostici, inštitúcie pre podporu farebných ľudí, zástupcovia sýrijských, arménskych, gréckych, čínskych a japonských spoločenstiev - všetci sa dostali do styku s Jeho božskou prítomnosťou a mali to privilégium počuť z Jeho vlastných pier Posolstvo Jeho Otca. Aj tlač sa poponáhľala, aby vo svojich novinových úvodníkoch alebo publikácií správ o Jeho prednáškach ocenila šírku Jeho pohľadu alebo charakter Jeho výziev." To všetko je o to pozoruhodnejšie, keď si uvedomíme, že Svoj prvý verejný prejav predniesol pred rokom z kazateľnice City Temple v Londýne. Dokončenie dlhšieho a rozsiahlejšieho turné po Európe ho čakalo na spiatočnej ceste do Svätej zeme.

Po vojne si pútnici znova našli cestu do Palestíny, aby navštívili Majstra v Hajfe, kde obýval dom na úpätí hory Karmel, neďaleko Bábovej svätyne.

V roku 1920 Mu udelili Rytiersky kríž Britského impéria za Jeho úsilie pri zbavovaní obyvateľov Palestíny utrpenia počas ťažkých dní 1. svetovej vojny.

´Abdu´l-Bahá udržiaval ohromujúcu celosvetovú korešpondenciu. Bol známy tým, že písaval až deväťdesiat listov za deň a „...prebdel mnoho nocí, od mrku do svitu, sám vo Svojej spálni, zabraný do korešpondencie, o ktorú Mu tlak Jeho rozmanitých povinností zabraňoval postarať sa počas dňa."

Aké boli v rámci takéhoto významného života, okrem už spomínaných, ´Abdu´l-Bahove hlavné úspechy? Po prvé, udržanie jednoty svetového bahájskeho spoločenstva, nielen počas Svojho života, ale i do budúcnosti, prostredníctvom jasnosti pokynov obsiahnutých v Jeho Poslednej vôli, výnimočnom dokumente, „ktorý dal vzniknúť, načrtol obrysy a dal do pohybu proces" administratívnej štruktúry viery na to, aby sa rozvíjala po Jeho skone. Zariadil, aby baháji previezli Bábove pozostatky z Iránu do Svätej zeme a pochovali ich vo svätyni na hore Karmel. Presne na tom mieste, ktoré označil Bahá´u´lláh. Podnietil vybudovanie prvých dvoch bahájskych domov uctievania: prvý v ruskom Turkistane, druhý v Spojených štátoch. Varoval svetových vodcov a mysliteľov pred hrozbami pre svetový mier a jeho prekážkami a vytýčil kroky, ktoré nariadil Bahá´u´lláh umožňujúce mier pomocou ustanovenia Nového svetového poriadku.

Keď v roku 1921 skonal, desaťtisíc ľudí zastupujúcich širokú paletu rozličných rás, tried a náboženstiev prišlo, aby Mu poslednýkrát vzdalo hold. Jeho „...pohreb bol taký, aký Hajfa, ba ani samotná Palestína, určite nikdy nevidela. Taký hlboký bol pocit, ktorý spájal tie mnohé tisícky smútiacich...

Vysoký komisár Palestíny, Sir Herbert Samuel, miestodržiteľ Jeruzalema, miestodržiteľ Fenície, hlavní vládni úradníci, konzuli rozličných krajín bývajúci v Hajfe, hlavy rozličných náboženských obcí, prominenti Palestíny, židia, kresťania, moslimovia, druidi, Egypťania, Gréci, Turci, Kurdi a davy Jeho amerických, európskych priateľov a rodákov, muži, ženy a deti, aj z vysokých, aj z nízkych vrstiev, všetci, počtom okolo 10 000, oplakávajúci stratu Milovaného."

Jeho život bol neobmedzenou službou Bohu, ostatnému Božiemu Prejavu pre ľudstvo - Bahá´u´lláhovi - a ľudstvu, ktorého konečný vznešený osud nikdy neustal vyhlasovať. Jeho život je pozoruhodný kvôli súhre Jeho slov a činov. Pre svet je to historicky dôležité, nielen kvôli životnej úlohe, ktorú hral pri aktívnom ustanovovaní ostatného Božieho Zjavenia na zemi, ale aj preto, že Jeho príklad a učenie stále žije a vplýva na každodenné životy narastajúcich miliónov bahájov na celom svete. Pre nich je dokonalým príkladom „umenia božského žitia" ako aj „útulkom pre celé ľudstvo".

(© Annamarie Honnold, Múdrosť, láska, šťastie, úvod)