Báb

Bábovo hnutie, predchodca bahájskej viery

Alebo prečo baháji považujú rok 1844 za začiatok svojej viery

Začiatok devätnásteho storočia bol v mnohých krajinách obdobím očakávania Mesiáša. úprimní veriaci rôznych náboženstiev boli vtedy hlboko znepokojení dôsledkami vedeckého skúmania a industrializáciou, pričom sa obracali na svoje sväté knihy, aby v nich našli význam narastajúceho procesu zmien.

V Európe a v Amerike skupiny ako templáristi a mileriti verili, že v kresťanskom Písme našli dôkazy podporujúce ich presvedčenie, že história sa skončila a že sa blíži návrat Ježiša Krista. Veľmi podobné vrenie nastalo na Strednom východe v súvislosti s presvedčením, že sa blíži naplnenie rôznych proroctiev v Koráne a islamských tradíciách.

Najzanietenejšie spomedzi týchto milénistických hnutí sa objavili v Iráne. Sústredili sa okolo osoby a učenia mladého obchodníka z mesta širáz. Ten je z histórie známy ako Báb. V rokoch 1844 až 1863 sa Peržania všetkých vrstiev zmietali v búrke nádeje a nadšenia, ktoré vznikli na základe Bábovho vyhlásenia, že Deň Boží je na dosah a že On sám je Prisľúbeným z islamského Písma. Hlásal, že ľudstvo stojí na prahu éry, ktorá bude svedkom zmeny všetkých aspektov života.

Bábovo poslanie možno v niektorých bodoch prirovnať k úlohe, ktorú zohral Ján Krstiteľ pri vzniku kresťanstva. Báb bol Bahá’u’lláhovým zvestovateľom a Jeho prvoradou úlohou bolo pripraviť cestu pre Bahá’u’lláhov príchod. Preto vznik Bábovej viery pre bahájov predstavuje vznik baháj skej viery — a zmysel Bábovej viery sa naplnil, keď Bahá’u’lláh v roku 1863 oznámil, že je Prisľúbeným, ktorého Báb zvestoval.

Samostatné náboženstvo

Báb je však zároveň zakladateľom vlastného, samostatného nezávislého náboženstva. Náboženské zriadenie známe ako Bábova viera podnietilo vznik samostatného životaschopného spoločenstva, ktoré malo vlastné sväté spisy a zanechalo stopu v dejinách.

Bábova viera vznikla 23. mája 1844, keď sa 25ročný obchodník menom Báb z iránskeho mesta širáz vyhlásil za Qá’ima, prisľúbeného islamom ako „Toho, kto po vstane“. Hoci sa pôvodne volal Siyyid ‘Alí Muhammad, prijal meno Báb, čo v arabčine znamená brána alebo dvere. Báb vysvetľoval, že Jeho príchod predstavuje bránu, cez ktorú sa čoskoro objaví Posol Boží, ktorého očakáva celé ľudstvo.

Historické záznamy sa zhodujú v tom, že Báb bol výnimočným dieťaťom. Narodil sa 20. októbra 1819 a bol obdarený neobyčajnou múdrosťou a ušľachtilosťou pripomínajúcou mladého Ježiša. Keď dospel, začal pracovať spolu so Svojím strýkom v rodinnom obchode. Jeho čestnosť a zbožnosť Mu získali obdiv ostatných obchodníkov, s ktorými sa stretával. Bol známy aj Svojou štedrosťou k chudobným.

Báb si po Svojom oznámení veľmi rýchlo získal mnohých nasledovníkov a nové náboženské hnutie sa po Iráne rozšírilo rýchlosťou ohňa. Jeho narastajúca sila však podnietila odpor a prenasledovanie najmä medzi náboženskými predstaviteľmi, ktorí v ňom videli ohrozenie svojej moci a prestíže. Počas tohto prenasledovania bol Báb niekoľkokrát uväznený.
Vo Svojom hlavnom spise, Bayáne, zrušil niektoré moslimské zákony a nahradil ich novými, zodpovedajúcimi pokročilejšej dobe. Bayán zdôrazňoval vysoký morálny štandard, najmä čistotu srdca a myšlienok. Obhajoval postavenie žien a chudobných a podporoval vzdelanie a užitočné vedy.

ústrednou témou Bayánu je blížiaci sa príchod druhého Posla Božieho, ktorý bude významnejší ako Báb a ktorého úlohou bude ohlasovať vek mieru a blahobytu, ktorý tak dlho sľubuje islam, ale aj judaizmus, kresťanstvo a ostatné svetové náboženstvá.

Prenasledovanie a poprava

Srdcia a mysle tých, ktorí sa dozvedeli o Bábovom posolstve, boli väznené v du chovnom svete, ktorý sa od čias stredo veku zmenil len minimálne. Báb Svojím celkom novým náboženstvom dokázal po môcť Svojim nasledovníkom, aby sa úplne zbavili islamského pohľadu na svet a zmo bilizoval ich v príprave na Bahá’u’lláhov príchod.

Odvážnosť tohto nového náboženstva, ponúkajúceho predstavu o úplne novej spoločnosti, vzbudila silné obavy v ná boženských aj svetských kruhoch, kvôli čomu rýchlo zosilnelo aj prenasledovanie Bábových stúpencov. Jeho odporcovia Ho označovali nielen za kacíra, ale aj za nebezpečného rebela. Vládni predstavitelia sa Ho rozhodli popraviť.

9. júla 1850 sa konala poprava na dvore vojenských kasární v Tabríze. Viac ako 10 000 ľudí sa tlačilo na strechách kasární a domov, z ktorých bol výhľad na nádvorie pred kasárňami. Bába a jedného Jeho mladého nasledovníka pripútali dvoma povrazmi k stene. Oddiel 750 kresťanských arménskych vojakov, nastúpených v troch radoch po 250 mužov, začal paľbu v troch salvách. Obloha sa zatemnila a celé nádvorie sa zastrelo množstvom dymu z pušného prachu z výstrelov.

Podľa správy britského ministerstva zahraničných vecí, po tom, ako sa dym rozptýlil, nebolo Bába nikde vidieť. Jeho spoločník ostal stáť bez akýchkoľvek zranení a škrabancov od guliek. Laná, ktorými boli obaja priviazaní, však boli roztrhané na kúsky.

Bába našli späť v Jeho cele pri tom, ako dáva posledné pokyny jednému Svojmu nasledovníkovi. Keď k Nemu v ten deň ráno prišli stráže, aby Ho odviedli na miesto popravy, Báb ich varoval, že žiadna „pozemská sila“ Ho neumlčí, pokiaľ nedopovie všetko, čo má povedať. Keď stráž prišla po druhý raz, Báb pokojne povedal: „Teraz môžete vykonať svoj zámer.“

Bába a Jeho nasledovníka po druhýkrát priviedli na popravisko. Arménsky oddiel však odmietol opäť strieľať, preto povolali moslimský strelecký oddiel, ktorý dostal povel k paľbe. Tento raz boli obe telá rozstrieľané a ich kosti a svaly sa zmiešali do jednej masy. Ich tváre však zostali na prekvapenie takmer nedotknuté.