|
Prinášame vám plné znenie reportáže
Andreja Bána o prenasledovaní bahájskeho spoločenstva v Iráne s názvom
Baháji: neznáma genocída. Článok vyšiel v 24. čísle časopisu .týždeň na
s. 43:
„Nevymením
svoju vieru za nič na svete,“ povedala 23-ročná študentka Ruya
Išraki tesne pred popravou. Nevyužila tak „veľkorysú“ ponuku sudcu
zachrániť si život. Stačilo povedať tri slová – nie som Bahájka.
Stredovek? Scéna z filmu? Kdeže. Skupinu desiatich iránskych učiteliek
vo veku od 17 do 57 rokov odsúdil iránsky režim na smrť obesením za
údajný zločin výučby náboženstva v duchu zásad bahájskej viery.
Verejnou popravou
desiatich statočných žien v Širaze 18.júna 1983, z ktorých ani jedna
nevyužila možnosť zachrániť si život tým, že poprú svoju vieru,
vrcholila genocída príslušníkov najmladšieho a najdynamickejšieho
svetového náboženstva. Perzekúcie voči Bahájom v Iráne sa síce neskôr
zmiernili, OSN vydala s väčším ako nulovým výsledkom viac ako 20
rezolúcií, svoje stanovisko opakovane vydáva EÚ aj Biely dom...
represálie však pokračujú. Popri utajovanom nukleárnom programe, ktorý
už dlhšiu dobu „zamestnáva“ svetové spoločenstvo, tak režim prezidenta
Ahmedínedžáda ukazuje druhú, nemenej hanebnú tvár. Tvár štvrť storočia
pokračujúcej náboženskej intolerancie a nenávisti, aká nemá azda s
výnimkou Talibanu v Afganistane v novodobých svetových dejinách obdobu.
Nech už si myslíme
o idealizme všeobjímajúcich zásad bahájskej viery, ktorá proklamuje
jednotu náboženstiev a ľudstva, ako aj nastolenie celosvetového mieru
čokoľvek, faktom je, že nejde o sektu, ako sa mnohí mylne nazdávajú. Na
Slovensku vydaná príručka Zoznámte sa s bahájskou vierou...
uvádza takmer rozprávkový príbeh o zakladateľovi Bahá´u´lláhovi
(1817-1892), narodenom v Teheráne, ktorý už údajne ako malé dieťa
vynikal svojou „podmanivou osobnosťou, hlbokou múdrosťou, logikou a
rozvahou“, pričom svoje nesmierne znalosti nezískal v žiadnej škole. Ako
sedemročný zastupoval svojho otca v súdnom spore s perzským šachom – a
vyhral. Absolvoval niekoľko väzení a vyhnanstiev, až napokon skončil v
Akke (dnešný Izrael), kde ho navštevovali zástupy. Jeho učenie po smrti
šíril najstarší syn Abdu´l-Bahá. Toľko v stručnosti príbeh o súčasníkovi
našich Štúrovcov, ktorý v neľahkej konkurencii (Budha, Krišna, Mojžiš,
Ježiš, Zoroaster a Mohamed) nielenže obstál, ale, povedané športovou
terminológiou, postúpil zo základnej skupiny do finále. Aj skeptika
fascinuje, že celosvetovo rozšírené náboženstvo vzniklo neskôr ako
trebárs parný stroj.
Encyklopedia
Britannica z roku 1992 uvádza, že pôsobením v 205 krajinách tvorí
päť miliónov Bahájov druhé územne najrozšírenejšie náboženstvo na svete:
po kresťanstve. Príchod Posla božieho zvestoval v noci z 22. na 23.mája
1844 perzský mladík menom Báb, ktorého o šesť rokov neskôr verejne
popravili, pričom 20-tisíc nasledovníkov nového náboženstva v priebehu
19.storočia v Perzii umučili a popravili. Podobnosť s iným príbehom –
tým o Jánovi Krstiteľovi ohlasujúcom príchod Spasiteľa – nie je vôbec
náhodná. Baháji uctievajú spoločného Stvoriteľa a za prostredníkov medzi
ním a ľuďmi považujú už spomínaných zakladateľov všetkých veľkých
náboženstiev. S takýmto výkladom majú však moslimovia problém. Nielenže
ich prorok Mohamed nie je posledným v rade, bahájske učenie navyše
priznáva plnú rovnosť ženám a nepozná kňazov ani duchovenstvo, ale
volené inštitúcie. Na takú mieru demokracie nie sú zvyknutí.
„Naša
viera nepopiera, ale zahŕňa ostatné vierovyznania. Predtým som bola
neveriaca a vieru v Krista som teda dostala ako bonus, darček,“ uvádza
tlačová tajomníčka slovenských Bahájov.
V rokoch 1978 až
1998 bolo v Iráne popravených približne dvesto Bahájov a viac ako tisíc
ich uväznili. V auguste 1980 bez akejkoľvek stopy zmizla kompletná
9-členná Národná duchovná rada. Následne síce Rada zvolila nových
členov, došlo však opäť k únosu a poprave ôsmich z nich. V roku 1980
bolo v krajine zabitých 24 Bahájov, o rok neskôr dvakrát toľko. V
priebehu 80-tych rokov prišlo o prácu vo vládnych a vzdelávacích
inštitúciách odhadom až desaťtisíc členov tohto náboženstva. Tisícky
stratili prácu, ich majetok bol konfiškovaný. Pustošeniu Revolučných
gárd neodolali mnohé pamiatky vrátane domu zvestovateľa Bába v Širaze, a
dokonca ani cintoríny. V Iráne sa pritom k tejto viere hlási približne
350-tisíc ľudí.
V roku 1982 v
iránskej dedine Rahimkhani vtrhli ozbrojení útočníci do domu Askara
Muhammadiho a zastrelili ho. Keď vrahovia z miesta činu odchádzali, jeho
bratovi jednoducho vysvetlili: „Bol to baháj a zabiť bahája je pre
pravoverného moslima dobrý skutok.“ Od iránskej revolúcie v roku
1979 bolo mučenie Bahájov v iránskych väzniciach bežné a systematické;
so snahou prinútiť ich vzdať sa svojej viery. Zahŕňalo vytrvalé bitie,
bičovanie, údery po chodidlách, vytrhávanie nechtov a zubov a
niekoľkodenné vyhladovanie. Často sa tomu museli prizerať členovia
rodiny a priatelia. Za vrchol cynizmu možno považovať to, keď od roku
1980 iránski úradníci často po rodinách obetí požadovali zaplatenie ceny
guliek použitých pri poprave.
Vláda v Teheráne
roku 1991 vydala tajný dokument nazvaný Bahájska otázka,
podpísaný Najvyšším vodcom Alí Chameneím, ktorý zdôvodňuje sériu
reštrikcií proti Bahájom v oblasti školstva a životných podmienok.
Príznačná je výslovná formulácia, že „rozvoj a pokrok Bahájskej komunity
bude zastavený“. Medzinárodné spoločenstvo sa o tomto šokujúcom
dokumente dozvedelo o dva roky neskôr, keď ho zverejnil zvláštny
spravodajca OSN Reynaldo Galindo Pohl vo Výročnej správe o Iráne, ktorú
vydala Komisia pre ľudské práva. Je to prvý jasný dôkaz toho, že
represálie voči Bahájom centrálne koordinuje priamo vláda v Teheráne.
Ako jeden z výslovne menovaných cieľov sa napríklad spomína snaha vlády
znemožniť Bahájom prístup ku vzdelaniu a umožniť im existenciu iba na
najnižšej možnej úrovni, pričom akékoľvek ich snahy vymaniť sa z kruhu
represálií sa budú trestať „väzením alebo ešte tvrdšie“. Pre pokrytecké
zachovanie dojmu spravodlivosti sa v dokumente Bahájska otázka uvádza,
že nesmú byť väznení či vyhostení z Iránu bezdôvodne. Dôvod sa však vždy
nájde. Je ním rozpor s učením Koránu.
Podobne ako v iných
totalitných krajinách, aj v Iráne vzniká začiatkom 80-tych rokov
paralelné, tajné školstvo. Ani jeden z kvalifikovaných bahájskych
učiteľov nebol za svoju prácu platený: pracovali ako dobrovoľníci. Často
išlo pritom o absolventov prominentných západných univerzít v USA,
Veľkej Británii či Francúzsku. Súkromné školy a univerzity pôsobia v
bytoch a rodinných domoch, pričom žiaci a študenti nepoznajú skutočné
meno učiteľa; aby nedošlo k jeho odhaleniu a ohrozeniu na živote.
Študenti do týchto škôl prichádzali a odchádzali z nich v malých
skupinách, aby nevzbudili pozornosť bezpečnostných zložiek. Aj napriek
tomu iránske úrady v roku 1998 objavili a zrušili až 500 takýchto škôl,
zatkli 30 učiteľov a konfiškovali majetok (učebnice, nábytok a
vyučovacie pomôcky) v hodnote státisícov dolárov.
Predvlani – v
reakcii na tlak medzinárodného spoločenstva – iránska vláda sľúbila
zmenu zákazu štúdia Bahájov na univerzitách, na základe čoho sa viac
tisíc bahájskych študentov zúčastnilo prijímacích pohovorov. Čakala však
na nich pasca: na formulároch mali v kolónke náboženstvo predtlačené
slovo islam. Veľká väčšina z nich ho prečiarkla, pretože princípy ich
viery im zakazujú klamať. 800 uchádzačov sa tak napriek dobrým výsledkom
prijímacích skúšok nedostalo na školu, a to kvôli jednému jedinému
slovu. Alebo, ak chcete, kvôli princípu, ktorí ctia a rešpektujú. Ak by
na túto hru pristúpili, Teherán by oficiálne zdôvodňoval, že žiadni
Baháji v krajine neexistujú, sú to predsa moslimovia. Korán za Ľudí
Knihy považuje a vládnuci režim uznáva iba štyri náboženstvá: islamské,
kresťanské, židovské a s niektorými výnimkami aj zaraostriánske.
V dôsledku mnohých
rezolúcií OSN vláda islamskej republiky znížila počet väznených Bahájov,
represálie však pokračujú. Na jar 2005 bolo bezdôvodne zatknutých 35
Bahájov z rôznych oblastí Iránu; niektorých prepustili po týždni, iných
držali aj tri mesiace na samotke na neznámych miestach. Revolučné súdy
zdôvodňovali legitimitu represálií tvrdením, že Iránec, ktorý zabije
alebo zraní Bahája nespácha trestný čin, pretože obeťou je „nechránený
bezverec“. Podnetom pre najnovšie znepokojenie bolo vyhlásenie osobitnej
spravodajkyne OSN pre ľudské práva a náboženskú slobodu Asma Jahangirová,
ktorá sa v marci tohto roku odvolala na dôverný list zaslaný dňa 29.
októbra 2005 predsedom Veliteľských jednotiek ozbrojených síl Iránu.
Uvádza sa v ňom, že najvyšší vodca ajatolláh Alí Hosejní Chameneí žiada
identifikovať všetky osoby hlásiace sa k bahájskej viere, vrátane ich
zamestnania, a monitorovať ich aktivity. Mimoriadna spravodajkyňa to
(oprávnene) považuje za neprípustné a neprijateľné porušovanie práv
príslušníkov náboženských menšín a predzvesť možného zosilnenia
prenasledovania a diskriminácie.
Na Slovensku žije
približne dvesto členov bahájskeho spoločenstva. Keďže nespĺňajú zákonnú
požiadavku minimálne dvadsiatich tisícov veriacich, nie sú registrovanou
cirkvou. „To, že nemáme právnu formu, nám komplikuje život. Ak
organizujeme podujatia, napríklad letné či zimné školy, koncerty alebo
prednášky, hmotnú zodpovednosť nesie ten z nás, kto si priestor
prenajal. Bahájske centrum v Bratislave vlastní jednotlivec, nie
spoločenstvo, takže dediť náš spoločný majetok budú jeho najbližší
príbuzní. Vnímame to ako nespravodlivé. V Rakúsku pritom na
registrovanie cirkvi stačia traja, v Česku tristo a v Maďarsku desať
veriacich.“ Na druhú stranu, náš rezort diplomacie sa aktívne zapája do
iniciatív OSN a EÚ voči porušovaniu ľudských práv Bahájov v Iráne.
„Nemôžeme
mlčať. Irán vždy počítal s tým, že medzitým, ako sa svet sústredí na
jeden problém, napríklad jadrový program, potichu prenasledujú našich
členov,“ hovorí aktívna členka bahájskeho spoločenstva na Slovensku
Venus Jahanpour, ktorá emigrovala z Iránu v roku 1984, kde ostala žiť
veľká časť jej rodiny, najmä matka a bratia. Najprv žila vo Švédsku,
neskôr v Česku, dnes vedie medzinárodnú škôlku v Bratislave. Jej dedo
bol moslimský kňaz a otec sa s bahájskym učením oboznámil už v mladosti.
Po nástupe Chomejního v roku 1979 štát skonfiškoval celý rodinný
majetok. Jednému bratovi sa podarilo ujsť do Švédska, druhý skončil vo
väzení. „Bolo to strašné a bojím sa, aby sa to nezopakovalo,“ dodáva
Jahanpour.
Video: Pieseň o
dievčati Mone, ktorá sa stala obeťou iránskeho režimu vo veku 16 rokov (angl.)
|
