Prečo sa dlhoročný katolícky kňaz stal bahájom

Tento stručný životný príbeh uverejňujem po tom, čo som dostal veľa žiadostí, aby som napísal, ako som ja, 50 rokov aktívny katolík a z toho 30 rokov oddaný kňaz vo veku 74 rokov našiel a prijal bahájsku vieru, zjavenú Bahá´u´lláhom - jednoznačne Prisľúbeným všetkých hlavných náboženstiev.

Predovšetkým chcem povedať, že vôbec neľutujem toho, že som sa  ako katolík narodil, že ma tak vychovávali a že som tak po väčšinu svojho života žil. Viem, že sa mi od detstva dostávalo mnoho požehnania. Vždy som bol šťastný človek a za všetkých okolností som sa tešil sa zo života. Obzvlášť som vďačný za príležitosť veľa cestovať, spolu po 49 štátoch USA a 32 krajinách, čo mi umožnilo spoznať a vážiť si základnú jednotu našej krásnej celosvetovej ľudskej rodiny, ktorá sa prejavuje v nesmiernej rôznorodosti vonkajších prejavov, kultúr a náboženstiev. Nepociťujem ani žiaden hnev voči určitej osobe alebo skupine ľudí – či už patria ku katolíckej cirkvi alebo nie. Rešpektujem jedinečné svedomie každého človeka a nikoho neodsudzujem. Vždy som sa snažil žiť podľa Ježišova prikázania: „Nesúď, aby si nebol súdený.“ Ale Ježiš tiež nazval náboženských vodcov Svojej doby „slepými vodcami slepých“ (Mt. 15, 14). Môj hlavný problém ohľadne katolíckej cirkvi a ohľadne náboženstiev vo všeobecnosti spočíva v tom, že sú všetky podobným spôsobom vedené inštitúciami „duchovných“ vodcov – čo, mimochodom, Ježiš výslovne zakázal (Mt. 23, 8 - 10) – ktorí spôsobujú slepotu veriacich voči pravde obsiahnutej v božských zjaveniach a učia „učenia, ktoré sú nariadeniami ľudí“ (Mt. 15, 9).

Odkedy som sa pred ôsmimi rokmi stal bahájom, moji kresťanskí priatelia sa ma pýtajú, ako som mohol zameniť vernosť k Ježišovi za vernosť k Bahá´u´lláhovi, príslušnosť ku kresťanstvu za príslušnosť k bahájskej viere. Moja odpoveď znie: Neopustil som ani svoju oddanosť voči Ježišovi, ani svoju vernosť kresťanstvu. Práve naopak, stále sa považujem za kresťana v najčistejšom zmysle tohto slova: za nasledovníka toho, čo som už dlho považoval za pravé učenie Krista, a to mi potvrdzujú bahájske spisy vysvetľujúce obrazné a ťažko pochopiteľné časti židovských, kresťanských a islamských spisov, ktoré dlho miatli a skresľovali skutočnosť, že zjavenie je postupné a rozvíjajúce sa. Vďaka bahájskej viere moja vernosť a oddanosť ku Kristovi našla väčšiu hĺbku: Našiel som duchovnosť nahrádzajúcu religiozitu, dlho hľadanú životnú silu a naplnenie nahrádzajúce nudnú priemernosť ducha, úplný pokoj a radosť v láske ku Kristovi nahrádzajúce obavy a pochybnosti a stále viac sa nechávam nadchýnať ľúbostným vzťahom prehlbujúcej sa lásky k svojmu Bohu, môjmu „Najmilovanejšiemu“. To všetko vysvetľuje, prečo som svoj príbeh nazval: Rozkvitnúť ako ruža (Iz. 35, 1). Dovoľte mi spomenúť niekoľko z mnohých osobných skúseností, ktoré opisujú neustálu túžobnú snahu o pochopenie Krista. Moja prvá skúsenosť tohto druhu nastala, keď som začal chodiť do školy, a ukázalo sa, že je dôležitá pre celý môj život. Týkala sa samotného jadra Kristovho evanjelia, Jeho prikázania, aby sme svojich blížnych milovali tak, ako On miloval nás.

Na ceste k najbližšej katolíckej škole sme spolu s ostatnými katolíckymi spolužiakmi museli prejsť okolo štátnej školy, ktorú sme nazývali protestantskou. Niekedy nás niektorí chlapci z tejto školy volali „špinavci“, a tím sa snažili vyvolať medzi nami bitku. Moji kamaráti im odpovedali a dychtivo vítali boj. Ja som sa odmietal biť, a tak ma volali „padavka“ a „zbabelec“. Povedal som im, že ma otec učil nebiť sa, lebo ako kresťania máme poslúchať Kristovo nariadenie „nastaviť i druhé líce“ (Mt. 5, 39). Ani katolícki, ani protestantskí chlapci o tom nikdy pred tím nepočuli. Očividne ich kresťanskí rodičia nikdy neučili toto dôležité Kristovo prikázanie!

Vďaka svojim mierumilovným rodičom, ktorí sa nikdy nebili, nikdy nehádali a vždy boli ku všetkým milí, som sa už v rannom detstve naučil, aké dôležité je prinášať pokoj, ak mám byť kresťanom. Presvedčili ma, že nenásilná a bezpodmienečná láska je základom Kristovho učenia: „Nové prikázanie vám dávam – aby ste sa milovali navzájom; tak ako som vás miloval.“ (Jn. 13, 34) Tiež ma uistili, že je to jediný spôsob, ako môžeme dosiahnuť svoj duchový cieľ – stať sa „synmi Božími“: „Blahoslavení, ktorí pôsobia pokoj, lebo oni sa budú volať synmi Božími.“ (Mt. 5, 9) Moja sestra a dvaja bratia boli podobne duchovne požehnaní učením a príkladom našich rodičov. Hoci som si iba ja zvolil náboženstvo za „profesiu“ a stal som sa kňazom, život každého z nich svedčil o kresťanstvom pokoji. Počas stredoškolského štúdia som si stále viac uvedomoval, že väčšina kresťanov, ktorých som poznal, očividne venuje pramalú pozornosť životu v duchu tohto základného posolstva Kristovho evanjelia. Pýtal som sa, ako si vôbec môžu hovoriť „kresťania“!

Kľúč k odpovedi na svoju otázku som dostal počas štúdia na univerzite v Notre Dame, kde som ako člen Kongregácie svätého kríža študoval za kňaza. Medzi mnohými hosťujúcimi prednášajúcimi, ktorých som na prednáškach v Notre Dame počul, si pamätám iba jedného, slávneho anglického spisovateľa, G. K. Chestertona. Pamätám si iba jeden jeho výrok. Keď sa ho spýtali, či škandálne dejiny kresťanstva, so svojou históriou upaľovania kacírov na hraniciach, strašného drancovania a zabíjania takzvanými „svätými“ križiakmi v 11. až 13. storočí, chladnokrvného vyvraždenia miliónov pôvodných obyvateľov európskymi kolonizátormi, s históriou tragických do dnes pretrvávajúcich krívd voči farebným ľuďom kvôli rasovým predsudkom a častých a pokračujúcich nezhôd a vojen medzi národmi, ktoré sa nazývajú kresťanské, nenaznačujú, že kresťanstvo zlyhalo, odpovedal: „Nie, kresťanstvo nezlyhalo, jednoducho ho nikdy ani nevyskúšali!“ Tento výrok mi poskytol látku na premýšľanie. („Premýšľať samostatne“ je veľmi zdôrazňovaná bahájska zásada!) Možno to bolo v tom čase, kedy som si po prvý raz uvedomil, že byť „kresťanom“ bežne neznamená nič viac ako patriť ku kresťanskej cirkvi, nasledovať určité učenie formulované touto cirkvou, ale vôbec to nemusí znamenať byť nasledovníkom skutočného učenia Krista!

Keď som, po svojom vysvätení za kňaza v roku 1945, odišiel ako misionár do Indie, počul som potvrdenie tohto výroku vyjadrené iným spôsobom. Pri prechádzke po hinduistických dedinách som sa tamojších obyvateľov pýtal, prečo sa nestali kresťanmi – veď už predsa o Kristovi počuli od predošlých misionárov. Pravidelne mi odpovedali, že nasledujú Mahatmu Gándhiho ako svojho duchovného guru, a keď on sám dostal otázku, prečo sa nestal kresťanom, odpovedal: „V kresťanskom spoločenstve som nenašiel Krista.“ To mi poskytlo ďalšiu látku na premýšľanie najmä preto, že som Gándhiho osobne veľmi obdivoval. Zo všetkých, ktorých som poznal, bol najviac podobný Kristovi. Hoci som sa s ním nikdy nestretol, keď som prišiel do Indie, ešte žil, a pozorne som sledoval jeho hnutie nenásilnej, bezpodmienečnej, sťaby Kristovej lásky. Počas pobytu v Indii v roku 1947 som zažil strašné vzájomné zabíjanie tisícok hinduistov a moslimov. Bolo to v dobe, keď sa India získavala nezávislosť od Anglicka. Tomuto zabíjaniu sa dalo ľahko predísť, keby bol prijatý Gándhiho plán na nezávislý zjednotený indický štát. Avšak pretože Mohammad Ali Jinnah a jeho moslimská strana úspešne od Anglicka získali oddelený nezávislý moslimský štát, následné sťahovanie ľudí v celej krajine stalo sa príšernou katastrofou!

To, že som bol svedkom tejto epizódy mi poskytlo ešte viac látky na premýšľanie. Uvedomil som si, že kresťanstvo, tak ako bolo zvyčajne praktikované, nie je jediné náboženstvo spôsobujúce násilie, nenávisť a vojny. Dve iné skupiny ľudí – hinduisti a moslimovia – sa zabíjali a bojovali len preto, že verili v iné náboženstvo. Význam koreňa latinského slova pre náboženstvo (religio) je „pripojiť späť alebo dať dohromady“ – spojenie ľudí naspäť s Bohom, z ktorého všetci pochádzame. Bezpochyby sa to dá uskutočniť jedine, ak sa ľudia pokúsia žiť spolu v duchovnej jednote – jednote spočívajúcej v zhode, v mieri a v láske. Zrazu som sa začal pýtať: Prečo sa zdá, že sa toto VŠETKÝM náboženstvám nedarí? Prečo každé náboženstvo učí, že je oddelené od všetkých ostatných náboženstiev a je im nadradené? Jestvuje azda niečo v samotnej podstate náboženstva, v tom, ako zvyčajne používame a chápeme toto slovo, čo prináša takú negatívnu a neuspokojujúcu reakciu? Aby som našiel odpoveď na túto otázku, musel som počkať, kým som sa nestal bahájom.

Po siedmich rokoch v Indii, pravidlá môjho náboženského spoločenstva vyžadovali, aby som si vzal rok voľna na štúdium. Skutočne som chcel stráviť zvyšok života v Indii a pokúšal som sa získať občianstvo, ale moji nadriadení moju žiadosť zamietli. Po roku získavania peňazí kázaním v kostoloch po celých Spojených štátoch ma požiadali, aby som šiel na tri roky do Ríma a získal doktorát z misiológie – z vedy o misionárskej práci. Odišiel som do Ríma, ale po roku nezaujímavého počúvania starých akademikov, ktorí z pohodlia svojho kresla teoretizujú o misionárskej činnosti, som prosil o povolenie vrátiť sa do USA a dostal som ho. Ďalších päť rokov som pripravoval svoj vlastný kurz misiológie a vyučoval som ho našich študentov – misionárov v našom Seminári pre zahraničné misie vo Washingtone. Moja rozčarujúca skúsenosť z Ríma z Pontifikálnej univerzity v tieni Vatikánu a Baziliky sv. Petra len pridala k pocitom prekvapenia a odporu pri pohľade na pápežskú pompu, obradnosť a bohatstvo – vrátanie ich ochrany švajčiarskou gardou, ozbrojenými vojakmi v pozore. Moje nenásilné mierové zmýšľanie mi pripomenulo slová Ježiša: „...všetci, ktorí berú meč, zahynú mečom“ (Mt. 26, 52). (Zhodou okolností som neskôr čítal v bahájskych spisoch, že Bahá´u´lláh napísal osobný list pápežovi Piovi IX., v ktorom ho varoval, aby prenechal „svoje paláce tým, ktorí po nich túžia, aby predal všetky svoje krásne skvosty a využil ich na ceste Božej“. Pápež nedbal na toto varovanie a zanedlho mu kráľ Viktor Emanuel vyvlastnil rozsiahly Pápežský štát, ktorému pápeži vládli po tisíc rokov. A to sa prihodilo v tom istom roku (1870), ako vyhlásil novú cirkevnú doktrínu o pápežskej neomylnosti!)

V roku 1959 moje náboženské spoločenstvo reagovalo na žiadosť o misionárov do Ugandy v srdci Afriky. Rýchlo som sa dobrovoľne prihlásil, dychtiac po návrate k misionárskemu životu, a zostal som tam do roku 1965, keď si nahromadené tropické choroby vynútili môj návrat do USA. Zmienim sa iba o jednej znepokojujúcej skúsenosti, ktorá zvýšila moje narastajúce povedomie o poľutovaniahodných medzináboženských konfliktoch. V Ugande ma môj biskup vymenoval za ugandského národného riaditeľa Katolíckej charity pre núdznych. Je to jedna z niekoľkých svetových organizácií, ktoré zadarmo poskytujú jedlo, šatstvo a iné potreby na pomoc chudobným ľuďom v cudzích krajinách. Taká služba ma tešila. Za pár mesiacov zaškoľovania v niekoľkých západoafrických krajinách som si myslel, že som na prácu pripravený. Ale sklamalo ma, keď som narazil na neprekonateľnú prekážku. Mal som poskytovať pomoc nielen pre miestnych katolíkov, ale pre VŠETKÝCH obyvateľov bez ohľadu na ich náboženské presvedčenie. V tej dobe bola Uganda pravdepodobne najkresťanskejšia krajina v Afrike – mala okolo 50% kresťanov takmer rovnomerne rozdelených na katolíkov a anglikánskych protestantov. Bolo teda dôležité, aby so mnou spolupracoval anglikánsky arcibiskup v Kampale, hlavnom meste Ugandy. Ale keď som ho požiadal o spoluprácu, kategoricky odmietol so slovami: „Moje misijné stanice v žiadnom prípade nesmú rozdávať potraviny a ošatenie, ktoré majú na štítku slovo katolícky. To by vám, katolíkom, pri misijnej činnosti poskytlo priveľkú prevahu nad nami.“ Aké poľutovaniahodné, nekresťanské správanie, pomyslel som si! Ale aká typická situácia vyskytujúca sa pri bežnom konkurenčnom boji medzi kresťanskými cirkvami!

Po návrate do USA ma moji nadriadení poslali do Kalifornie, ktorej počasie bolo najvhodnejšie na to, aby som sa zotavil. Pridelili ma ako jedného z dvoch pomocných pastorov pre farský kostol v Burbanku, na jedinú farnosť, ktorú naše spoločenstvo v tom čase v Kalifornii malo. Po roku a pol ma požiadali, aby som učil hodiny náboženstva v nižších triedach strednej školy na neďalekej Kabrinskej akadémii, dievčenskej škole vedenej kabrinskými mníškami. Neobytne ma prosili, aby som túto triedu prevzal uprostred školského roku. Matka predstavená mi vysvetlila, v akej sú zúfalej situácii. Už traja vyučujúci sa už pokúšali zvládnuť túto triedu: prvá, jedna z mníšok, ktorá sa nervovo zrútila, druhý bol kaplán miestnej katolíckej nemocnice a tretí, môj vlastný pastor. Všetci traja si sťažovali, že práve tieto študentky sú jednoducho skupinou rebelantov a nevzdelávateľných detí! Privítal som túto náročnú úlohu, pretože som si myslel, že z toho, čo som počul, viem, v čom je problém. Za krátku dobu sa mi môj predpoklad potvrdil. Dievčatá boli veľmi inteligentné a jednoducho sa úprimne vypytovali na to, čo sa učili, a očakávali úprimné odpovede – niečo, čo v katolíckych školách tradične často predstavuje tabu. Moje priaznivé reakcie na toto zakázané správanie znamenalo prelomové obdobie v mojom živote. Raz sa ma jedno dievča z tejto triedy opýtalo: „Otec, ako môžete súhlasiť s našimi pochybnosťami a problémami týkajúcimi sa cirkvi, a napriek tomu byť katolíckym kňazom?“

Môj sľub, že dievčatám budem na ich otázky odpovedať úprimne, ma prinútil dať im po kratučkej úvahe túto odpoveď: „Aj ja mám problém, ako vy všetky, s niektorými článkami učenia cirkvi, ako napríklad s tým, že Ježiša považuje za Boha, s doktrínou o Trojici a s celým systémom siedmych sviatostí – so všetkými dogmami, ktoré vytvorila cirkev (ľudia), a nie Kristus. Pýtaš sa oprávnene. Nemal by som a vlastne ani nemôžem dlhšie úprimne zostať kňazom. Preto hneď teraz urobím rozhodnutie. Odchádzam nielen z kňazského stavu, ale aj z katolíckej cirkvi.“ Potom som pred seba na stôl položil umelohmotný rímsky golier a povedal: „Ospravedlňujem sa, ak je to pre niektorú z vás šok.“ Ale nebol to šok. Skôr naopak. Celá trieda predstúpila predo mňa, aby ma všetky objali, a to napriek tomu, že si uvedomovali, že ich už nebudem učiť. Prosil som ich, aby ich moje rozhodnutie neovplyvnilo a aby neodišli z cirkvi. Nech sa rozhodnú akokoľvek, musia to urobiť v úprimnej modlitbe a rozjímaní a každé dievča nesie pred Bohom osobnú zodpovednosť za svoje rozhodnutie.

Chcem vám vylíčiť hlboký pocit pokoja a radosti, ktorý moju dušu naplnil v okamihu môjho rozhodnutia vystúpiť z cirkvi. Mal som pocit, ako keby mi z pliec spadlo tisíckilové závažie a zažil som najmä oslobodenie od všetkého STRACHU v mojom živote. Vtedy som jasne pochopil, azda po prvýkrát v živote, že predovšetkým strach je zodpovedný za zotročovanie väčšiny ľudí, aby slepo veria zastrašujúcim „tradíciám ľudí“, ktoré ich cirkvi učia. Ježiš učil, že nás nespasí to, čo mu VERÍME od ľudí (Mt. 7,  21), ale sme spasení skrze VIERU (Ef. 2, 8) – bezplatný dar človeku úprimne hľadajúcemu pravdu u Boha lásky – nie Boha strachu – ide o to, že celým srdcom dôverujeme tomu, že On si praje jedine to, aby sme kráčali v Kristovej láske voči Nemu a voči sebe navzájom. Odvtedy, čo som v roku 1967odišiel z katolíckej cirkvi, som si bol neustále vedomý toho, že moja viera v Boha a v Krista sa nezmenšila ani počas nasledujúcich dvadsiatich štyroch rokov, keď som skúmal rozličné náboženstvá. Nebudem písať o svojich skúsenostiach z týchto rokov. Dúfam, že môj príbeh, ktorý som rozpovedal, dostatočne vysvetľuje, prečo som opustil takzvané „kresťanské“ spoločenstvo a prijal bahájsku vieru.

Myslím, že môžem povedať, že som v duchu bol bahájom už od detstva, pretože som sa vždy úprimne snažil nasledovať obzvlášť podnetné nariadenia Krista – nariadenia, ktoré som považoval za nevyhnutné na, aby človek bol verným nasledovníkom Krista, a ktorým nominálni kresťania väčšinou nevenujú pozornosť. Myslím, že každý človek úprimne hľadajúci pravdu, ktorí žije podobným životom, taktiež nájde Bahá´u´lláha. Bahá´u´lláhovo zjavenie neruší, ale napĺňa zjavenia minulosti rovnakým spôsobom, ako Ježiš tvrdil, že neruší, ale napĺňa zjavenia minulosti (Mt. 5, 17) postupným odhaľovaním Večného Slova Božieho – Jednej „nemennej viery Božej, večnej v minulosti, večnej v budúcnosti“ (Bahá´u´lláh), JEDNÉHO Slova Božieho, hoci Boh posiela viacerých hlásateľov podľa našej potreby. Prosím čitateľa, aby sa na chvíľu zamyslel nad týmito úryvkami z Biblie a sám seba sa spýtal, do akej miery podľa nich skutočne žije: Mt. 6, 33; Mt. 5, 37 - 48; Mt. 12, 36; Mt. 6, 24; Mt. 10, 38; 1. J. 2, 15 - 17; Lk. 12, 35 - 40.

Ako som vlastne objavil bahájsku vieru? Keď som v roku 1991 s manželkou žil v kalifornskom Vacaville, po šestnástich rokoch spoločného duchovného hľadania sme si v miestnych novinách čítali článok. Napísalo ho mladé dievča, ktoré sa práve vrátilo z dobrovoľnej služby vo Svetovom bahájskom centre na hore Karmel v Izraeli. Niekoľko citátov z Bahá´u´lláhových spisov o celosvetovom mieri a jednote ma okamžite presvedčilo, že On je skutočne tým, čo o Sebe tvrdí – Prisľúbeným návratom Krista. Bahájska viera znova zdôrazňuje tieto večne platné prikázania Ježiša potrebné na ustanovenie „kráľovstva Božieho“ (Lk. 17, 21) vo vašich srdciach. Toto je jediné kráľovstvo, ktoré Ježiš prišiel ustanoviť, keď povedal: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta“ (Jn. 18, 36). V terajšom veku dospelosti ľudstva Bahá´u´lláhovo zjavenie pridáva prikázania a podrobný plán aj na ustanovenie celosvetového SPOLOČENSKÉHO kráľovstva Božieho, o ktorom Kristus vo Svojej predpovedi povedal, že nastane v priebehu doby Jeho druhého príchodu, a za ktoré sa výslovne modlil k Otcovi v jedinej modlitbe, ktorú nás naučil: „Príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoje ako v nebi, tak aj na zemi.“ Bezpochyby to znamená svet, kde vládne mier a súlad – svetový mier a súlad medzi všetkými ľuďmi. Na to som po väčšinu života čakal, túžil som po tom a pracoval za to. Taký mier a súlad iste príde len prostredníctvom celosvetového povedomia o duchovnej jednote. A jedine bahájska viera sa v prvom rade sústreďuje na toto POVEDOMIE JEDNOTY. Bahá´u´lláh napísal: „Blahobyt ľudstva, jeho mier a bezpečie, nemožno dosiahnuť, pokiaľ nebude pevne ustanovená jeho jednota... To, že by rozličným obciam zeme a rozmanitým sústavám náboženského vyznania nemalo byť nikdy dovolené posilňovať medzi ľuďmi pocity nepriateľstva, predstavuje v tento deň podstatu viery v Boha a v Jeho náboženstvo... Očistenie od takej hlboko zakorenenej a zdrvujúcej skazenosti nemôže nastať, pokým sa národy sveta nezjednotia pri sledovaní jedného spoločného cieľa a neprijmú jednu spoločnú vieru.“ Symbol bahájskej viery dnes možno vidieť na hore Karmel vo Svätej zemi, kam Bahá´u´lláha vyhnali ako väzňa. Na tejto posvätnej hore stojí veľkolepé, medzinárodne velebené Svetové bahájske centrum, Bahá´u´lláhov živý dôkaz, prorokovaná „Sláva Božia“ (Iz. 35, 2), Prisľúbený Mesiáš, ktorý príde „ ... s mocou a  slávou velikou“ (Mt. 24, 30), aby ustanovil „dom Hospodinov hore na vrchu vrchov ... a pohrnú sa k nemu všetky národy“ (Iz. 2, 2), vrátane šiestich miliónov bahájov zastupujúcich každý jeden národ na zemi.

Lou Meyer, C.S.C.
1108-A Parrett St.
Evansville, IN 47713