Príbehy z minulosti

Ako sa básnici stali bahájmi

Prečítajte si skutočný príbeh z obdobia počiatkov bahájskej viery v Perzii o tom, ako sa básnici stali bahájmi:

V okolí mesta Isfáhán rastú prekrásne sady. Jedného dňa v jednom z nich sedela skupina talentovaných mladých básnikov. Na´ím práve dočítal svoju najnovšiu báseň a priatelia naňho obdivne hľadeli. „Ako to robíš?" zvolal Síná. „Je len málo básnikov ktorí dokážu o náboženstve písať v takých nádherne plynúcich veršoch." „Najúžasnejšie je," hovorí Nayyir, „že v tom nie je žiaden pátos. Na´ím dokáže písať o svätcovi s rovnakou sviežosťou, ako keď popisuje ružový puk na jar." „Ale no tak," odvetil skromný básnik, „obaja z vás bratov píšete nádhernú poéziu. A čo vy ostatní?" spýtal sa obrátiac sa na ostatných. „Vypočujme si, čo ste napísali, odkedy sme sa naposledy stretli."

Tak tam sedeli medzi farbami a hudbou prírody, recitovali poéziu, rozprávali sa o rôznych témach a snažili sa odhaľovať tajomstvá života. Čoskoro sa vrátili k téme náboženstvo a každý sa chcel vyjadriť:

„Nie je možné, aby ste našli človeka, ktorý nemá predsudky voči ostatným náboženstvám."

„To preto, že každý je úplne presvedčený, že jeho vlastné náboženstvo je správne a ostatné sú falošné."

„Taký postoj je úplne nelogický, ale ako si môže byť nezávislý pozorovateľ, ktorý hľadá pravé náboženstvo, úplne istý, že ho našiel?"

„Mal by si náboženstvá preštudovať a potom sa medzi nimi rozhodnúť."

„Každé náboženstvo! To by trvalo stovky životov! A aj keby sa to dalo stihnúť, ako si môže byť istý, že sa nakoniec rozhodne správne? Desať rôznych ľudí pravdepodobne dospeje za pomoci vlastného rozumu k desiatim rôznym záverom."

„A záleží na to vlastne?"

„Samozrejme. Všetky náboženstvá učia, že Boh ukazuje cestu, ktorou sa má človek vydať. Ak to tak je, nie všetci z desiatich ľudí idúcich desiatimi rôznymi smermi našli správnu cestu. A okrem toho je potom ťažké, aby takíto ľudia spolupracovali a pracovali na spoločných cieľoch. V tom dnes spočíva problém medzi ľuďmi vyznávajúcimi rozličné náboženstvá."

„Tak aká je teda odpoveď? Máme sa azda domnievať, že Boh nám poskytol k Sebe cestu a potom nám neumožnil, aby sme ju našli?"

„Tak to nemôže byť. Isté je, že človek nemôže dúfať, že nájde pravú cestu bez pomoci Boha. Keď si uvedomíme svoje obmedzené možnosti, budeme pripravení o tú pomoc požiadať. Samozrejme, že sa musíme snažiť hľadať pravdu, zabudnúť na predsudky a používať rozum. Ale čo je najdôležitejšie musíme si očistiť srdce a modliť sa za božské vedenie."

Títo básnici sa na konci svojej diskusie dohodli, že sa budú zoznamovať s rozličnými skupinami ľudí, počúvať ich názory, a nevzdajú sa, až kým nedosiahnu cieľ, ktorý hľadajú.

Odvtedy prešlo veľa času a zatiaľ nedospeli k pravde o nič bližšie. Odpovedá vôbec Boh na modlitby ľudí, ktorý ho prosia o pomoc?

Až raz sedeli dvaja z nich v hostinci v Tabríze. Práve prišiel muž na koni. Nikdy predtým ho nevideli, ale keď vošiel, zvítali sa s ním. Muž si sadol a dal s nimi do reči. Spýtal sa ich: „Už ste počuli tú novinu?" Hovoril o príchode nového Posla Božieho - Bahá´u´lláha -  Toho, ktorého príchod sľubovali všetky náboženstvá minulosti. Povedal im o mladom Zvestovateľovi, ktorý prišiel, aby pre veľkého Posla pripravil cestu, a ktorý za Neho obetoval život.

Básnici počúvali so zmiešanými pocitmi. Takéto reči už počuli a boli im nepríjemné. Ale neznámy im rozprával o dôkazoch, s ktorými sa títo dvaja Poslovia objavili. Jeho viera bola natoľko presvedčivá a jeho výklad natoľko výrečný, že začali počúvať s väčším záujmom. Po určitej dobe povedal: „A teraz si musíte vypočuť zopár prenádherných veršov, ktoré zapísalo pero Prisľúbeného - Bahá ´u´lláha." Z vrecka vytiahol poskladaný papier a predčítal im verše, ktoré básnikov uchvátili. Nič podobné predtým nepočuli. Vznešenosť tých nebeských slov im prenikla do hĺbky duše. Keď muž skončil, s úctou im papier venoval, vysadol na koňa a odišiel. To bolo ich prvé stretnutie s bahájskou vierou a spomedzi skupiny básnikov sa práve Nayyir a Síná stali bahájmi ako prví. Boli vtedy ďaleko od domova, ale dodržali svoj sľub a ponáhľali sa, aby priniesli radostnú správu o tom, že našli náboženstvo, ktoré hľadali, aj ostatným básnikom. Ná´ím si ich vypočul so záujmom a prijal bahájsku vieru. A rovnako aj ďalší dvaja zo skupiny básnikov.

ukážka je z knihy Fire on the Mountaintop od Glorie Faizi, s. 11

Aký bol ´Abdu´l-Bahá?

‘Abdu’l-Bahá sa nebál ticha. Naopak, poznal jeho moc. Howard Colby Ives, kresťanský kňaz, si takto spomína na ‘Abdu’l-Bahu: „Ak sa Ho niekto niečo spýtal, najprv odpovedal tichom. Vonkajším tichom. Vždy povzbudzoval druhých, aby hovorili a On mohol počúvať. Nebolo v Ňom nikdy netrpezlivého napätia a nepokoja, ktoré často ovládajú poslucháča, keď čaká na šancu, kedy vysloviť svoju pripravenú odpoveď.“ Potom Ives rozpráva očarujúcu príhodu o inom unitariánskom kňazovi, ktorý sa s ‘Abdu’l-Bahom zhováral o článku o bahájskej viere. Dával ‘Abdu’l-Bahovi nesmierne dlhé otázky. Ten počúval „s neustávajúcou pozornosťou“. Odpovedal prevažne jednoslabične, ale uvoľnene a so záujmom. Zahŕňal kňaza nesmierne „chápajúcou láskou“. Ives začínal byť netrpezlivý, nie však ‘Abdu’l-Bahá. Svojho hosťa musí úplne vypočuť. Keď záujemca konečne ustal, ‘Abdu’l-Bahá k nemu po chvíľke ticha prehovoril s múdrosťou a láskou, oslovujúc ho „môj drahý synu“. V priebehu piatich minút sa kňaz prinajmenšom na chvíľu stal pokorným žiakom pri Jeho nohách... Potom ‘Abdu’l-Bahá vstal... láskavo doktora objal a odprevadil ho k dverám. Na prahu sa zastavil. Jeho oči spočinuli na veľkej kytici ruží... Zasmial sa... Zohol sa, vzal celú kyticu do Svojho náručia... a vtisol ju Svojmu návštevníkovi. Nikdy nezabudnem na tú okrúhlu šedivú hlavu s okuliarmi nad obrovskou kyticou nádherných kvetov, takú prekvapenú, takú žiariacu, takú pokornú, takú zmenenú.“

Howard Ives napísal: „Pri každej príležitosti, keď som mal možnosť stretnúť sa s ‘Abdu’l-Bahom, počúvať Ho a rozprávať sa s Ním, som bol stále hlbšie a hlbšie dojatý, akým spôsobom učil vieru... Samozrejme, že sa nikdy nehádal. Nikdy nikomu nevnucoval Svoje stanovisko. Ľudia boli pri Ňom slobodní. Nikdy som si na Ňom nevšimol ani náznak autority, vždy bol skôr zosobnením pokory. Keď učil vieru, bolo to „akoby ponúkal dar kráľovi”. Nikdy mi nepovedal, čo by som mal robiť. Skôr naznačoval, že to, čo robím, je správne. Ani mi nikdy nepovedal, že čomu by som mal veriť. Spravil pravdu a lásku takými nádhernými a kráľovskými, že si ich srdce chtiac-nechtiac muselo vážiť. Ukázal mi Svojím hlasom, spôsobmi, správaním, úsmevom, akým by som mal byť, vediac, že z čistej zeme ľudskej bytosti istotne vyklíčia dobré plody činov a slov.“

Ako sa správať k ľuďom, ktorí odmietajú náboženstvo?

V roku 1921 sa s Majstrom rozprávali profesor Jakob Kunz a jeho manželka Anna. Chceli vedieť, ako sa správať k ľuďom, ktorí odmietajú náboženstvo. Odpovedal: „Musíte byť tolerantní a trpezliví. Pretože danosť vnútorného zraku je darom. Nie je založená na chápavosti. Takýchto ľudí treba vzdelávať.“

Roy Wilhelm patril k prvým pútnikom, ktorí navštívili Majstra, keď býval v ‘Akke. Všimol si, v akej úcte ‘Abdu’l-Bahu prechovávajú aj tí, ktorí neboli bahájmi: „Naša izba mala okná do malej záhradky s fontánou. Bolo tam prístrešie, kde ‘Abdu’l-Bahá prijímal Svojich početných návštevníkov. Nenávisť medzi prívržencami rozdielnych náboženstiev je taká veľká, že je nezvyčajné, ak ľudia rozprávajú v dobrom o niekom, kto k nim nepatrí. No ‘Abdu’l-Bahu považujú všetci za človeka takého múdreho a spravodlivého, že práve za Ním chodia, keď potrebujú nájsť vysvetlenie svojich náboženských kníh, urovnať svoje obchodné spory, či dokonca keď chcú napraviť rodinné nezhody. Povedia vám, že ‘Abbás Effendi (‘Abdu’l-Bahá) nerobí žiadne rozdiely. Pomáha rovnako židom, moslimom aj kresťanom.“ ‘Abdu’l-Bahá bol vo Svojom konaní taký poctivý, že miestodržiteľ ‘Akky Ahmad Big Tawfíq „posielal k ‘Abdu’l-Bahovi svojho syna na výučbu a obracal sa k Nemu o radu ako spravodlivo a čestne vládnuť.“

Ako vnímali ‘Abdu’l-Bahu kresťania?

V roku 1914 priniesol časopis The Christian Commonwealth (Kresťanské spoločenstvo) slová chvály o ‘Abdu’l-Bahovi: „Cítite sa úžasne, keď vidíte tú ctihodnú postavu váženého vodcu bahájskeho spoločenstva, ako prechádza úzkymi uličkami starobylého mesta (‘Akky), kde žil štyridsať rokov ako politický väzeň, a všímate si ten hlboký rešpekt, s akým Mu vzdávajú poctu tureckí štátni úradníci a posádka miestodržiteľových dôstojníkov. Neustále Ho navštevujú a s najväčšou pozornosťou načúvajú Jeho slovám. „Majster“ neučí v Sýrii tak, ako učil na Západe, ale stále koná dobro a moslimovia i kresťania zdieľajú rovnako Jeho dobrodenie. Pracuje od východu slnka často až do polnoci napriek podlomenému zdraviu. Nikdy sa nešetrí, ak treba napraviť krivdu alebo zmierniť niekomu utrpenie. Kresťanom, ktorí na ‘Abdu’l-Bahu hľadia nestrannými a chápavými očami, nemôže tento výnimočný nesebecký život nepripomenúť ten život, ktorého tragické ukončenie na Golgote si pripomína celý kresťanský svet...“