Osobné príbehy

Milan Turek, spisovateľ:

„Áno, bol som do určitého času ateista.“

Celý príbeh si môžete prečítať na jeho osobnom blogu.

Ján Riapoš (32), učiteľ v materskej škole:

„Bol som au-pair v Anglicku.“

Pochádzam s katolíckej rodiny, bol som silným katolíkom a svojim rodičom vďačím za dobrú výchovu. I keď som bol poslušný voči cirkvi, v hlave mi vírili rôzne myšlienky, na ktoré som nikdy nedostal dostatočnú odpoveď.

V lete roku 1997 som sa zúčastnil programu Camp America. Na spiatočnej ceste som sa len „na chvíľu“ zastavil v Londýne. Z chvíľky sa stali 4 roky. Našiel som si rodinu, kde som býval a pracoval ako au-pair a samozrejme chodil do školy a zlepšoval si angličtinu. Londýn som si zamiloval aj preto, lebo tu sa dá stretnúť ktokoľvek a pre mňa to bolo miesto, kde som sa zoznamoval z rôznymi náboženstvami. Bolo to pre mňa niečo nové. Je ich to toľko a ich príslušníci sú schopní vzájomnej tolerancie. Chodil som od spoločenstva k spoločenstvu a objavoval, že takmer všetky hovoria o tom istom. Ako poslednú som stretol bahájsku vieru. Bol som pozvaný na oslavu bahájskeho Nového roku, ktorý je 21. marca v prvý jarný deň. Toto bol zážitok, na ktorý asi nikdy nezabudnem. Vedel som síce, že idem do bahájskeho spoločenstva, ale vtedy som o bahájskej viere nič nevedel. Oslava sa konala v miestnosti pri kostole, prvého koho som stretol bola žena oblečená v sárí, po nej kúzelníka ako zabáva deti. O chvíľu začínal hlavný program s príhovorom o jari, na to komediant rozprával vtipy, ktorým som nerozumel a po nich nasledovalo perzské jedlo. Začal som sa vypytovať...

A po troch mesiacoch som sa stal bahájom. Bahájska viera mi odpovedala na moje otázky. Pýtal som sa ako je to možné, že v Starom zákone je zmienka o toľkých prorokoch a Božích posloch a po Kristovi už neprišiel žiadny? Vďaka bahájskej viere som pochopil, že Boh na svoje stvorenie nezabudol a v plnosti časov posiela Božích poslov, aby vzdelávali a viedli ľudstvo. Všetci sme Božím stvorením a Boh predsa najlepšie vie, čo je pre nás dobré, a to sa dá dozvedieť jedine cez jeho Poslov. V osobe Bahá’u’lláha som rozpoznal Jeho Posla, ktorý možno má iné meno, na aké sme zvyknutí, ale dokážem v ňom vidieť ducha Kristovho tak, ako to Kristus aj sám predpovedal.

Z Anglicka som sa vrátil späť na Slovensko. Práca z deťmi ma v Londýne tak uchvátila, že som sa jej nemohol vzdať. Pracujem v medzinárodnej materskej škole. Som šťastný, že môžem vychovávať práve takéto malé deti, lebo ony sú v období, v ktorom si vytvárajú svoj budúci charakter. Učím ich o tom, že „zem je jediným domov, ktorej obyvateľmi sú ľudia“. Neučím ich, aby len tolerovali iných, ale aby ich  milovali, aby milovali rôznorodosť. Ľudstvo je ako záhrada a rôzne národnosti sú jej kvetmi, ktoré vytvárajú ich pôvab a ozdobu. Ak by bola záhrada jednofarebná bola by nudná a monotónna.

Martina Mojžišová (32), administratívna asistentka:

„Pracovala som v Izraeli..."

Martina Mojžíšová pochádza zo Štósu na východe Slovenska. Nedávno sa vrátila z Izraela, kde vo Svetovom bahájskom centre v Hajfe tri a pol roka pracovala ako dobrovoľníčka. Získala veľa skúseností, či už z hľadiska duchovného života alebo práce s množstvom rozličných ľudí z celého sveta. Za túto dobu nadobudla tiež veľa cenných pracovných skúseností v oblasti manažmentu a administratívy.

Ako si sa stala bahájkou?

Prvýkrát som sa o bahájskej viere dozvedela od amerických bahájov, ktorí žili neďaleko našej dediny. Čo ma na týchto ľuďoch veľmi upútalo bolo, že nielen hovorili o učení svojej viery, ale sa ho aj naozaj snažili uplatniť vo svojom živote. Po preštudovaní bahájskej literatúry som si uvedomila, že zdieľam tieto duchovné, morálne a spoločenské princípy a rozhodla som sa stať členkou bahájskej viery.

Prečo si sa rozhodla odísť do Izraela?

V Londýne som sa zúčastnila jednej prezentácii, na ktorej sa hovorilo o práci dobrovoľníkov v Bahájskom svetovom centre, a keďže som nejakým priamym spôsobom túžila slúžiť bahájskej viere, rozhodla som sa podať si žiadosť o prácu. Pre každého bahája je Svetové centrum v Hajfe tým najsvätejším miestom a som veľmi rada, že mi bola poskytnutá táto výnimočná príležitosť. 

Aký je život v Izraeli?

Život v Izraeli je na jednej strane veľmi podobný tomu nášmu európskemu. Je to  rozvinutá krajina, s množstvom veľkých supermarketov a obchodných domov, kde sú k dispozícii všetky vymoženosti moderného života. Mladí ľudia bežne navštevujú kiná, počúvajú hudbu, moderne sa obliekajú. Na druhej strane klíma je o čosi iná ako tá naša, okrem krátkej, chladnej a daždivej zimy, väčšinu času roka je tam veľmi horúco a vlhko. Táto klíma samozrejme vplýva na charakter tohto národa, ľudia sú veľmi spoločenskí, trávia veľa času vonku, napr. na pláži, večernými prechádzkami, radi sedia v útulných pouličných kaviarničkách, alebo sa na ulici rozprávajú so susedmi.

Sami seba charakterizujú ako „pichľavé hrušky“, čo je ovocie kaktusa, ktoré je hrubé a drsné zvonku, ale vo vnútri je mäkké a sladké. Trvá dlho bližšie sa s nimi spoznať, ale keď sa stanete ich priateľmi, správajú sa k vám ako k členovi svojej rodiny.

Ako vyzeral tvoj bežný deň?

Bežný pracovný deň v Bahájskom svetovom centre začína o ôsmej ráno a končí sa o pol šiestej. Obed sme zväčšia trávili v spoločnej jedálni, alebo s priateľmi  v nejakej kaviarni. Raz za týždeň pred prácou sa všetci kolegovia stretávali k spoločným modlitbám a konzultácii. Po práci sme mali veľa možnosti ako tráviť čas, mohli sme si napr. vypočuť prednášky členov Svetového domu spravodlivosti, tráviť čas rozjímaním v Bábovej svätyni, stretnúť sa s priateľmi na večeru, alebo jednoducho stráviť čas doma. Počas víkendov sme chodili na rôzne výlety a spoznávali dejiny a krásy Izraela.

Našla si si vo Svetovom centre nejakých priateľov?

Áno, našla som si tam tých najlepších priateľov, z rôznych krajín a kultúr sveta, s mnohými z nich som ešte stále v kontakte.

Čo bolo pre Teba počas pobytu najnáročnejšie?

Najnáročnejšia bola asi častá zmena ľudí, ktorí tam pracovali. Hlavne mladí ľudia prichádzali do Svetového centra iba na krátku dobu, väčšina na jeden rok prípadne osemnásť mesiacov, takže ste sa s niekým spoznali a spriatelili a o krátky čas ste sa museli opäť lúčiť, vo veľa prípadoch možno aj na dlhý čas, keďže vaši priatelia pochádzali z rôznych kútov sveta.

Popíš nám, ako vôbec Svetové centrum bahájskej viery vyzerá a aké je to žiť priamo uprostred Svätých miest?

Všetky Sväté miesta a administratívne budovy sú presne také krásne, ako ich vidíme na rôznych fotografiách. Nachádzať sa na svätých miestach a ich okolitých záhradách znamená cítiť pokoj. Kvôli tejto duchovnej atmosfére máte pocit, ako keby ste sa nachádzali na tom najdokonalejšom mieste na svete.

Ktorú skúsenosť si najviac ceníš?

Najviac si asi cením  to, že som na vlastné oči mala možnosť vidieť, ako ľudia rôznych rás a kultúr dokážu spolu žiť v harmónii a bez väčších konfliktov, a jednotne pracovať pre spoločný cieľ.

Zmenil sa Tvoj život alebo postoj k bahájskej viere vďaka Tvojim skúsenostiam z Izraela?

Celkom určite. Predtým, než som odišla do Izraela som síce vedela, že baháji sa nachádzajú v mnohých krajinách sveta, ale až keď som stretla ľudí napr. z Kostariky, Kene, Islandu či Nového Zélandu, zdieľajúcich spoločné princípy, skutočne som pochopila, že táto viera má naozaj globálny charakter.

Aké máš plány do budúcnosti?

V blízkej budúcnosti by som ešte chcela doplniť moje vzdelanie, a eventuálne by som sa rada venovala sociálnej práci. Okrem toho, keďže rada cestujem, želám si navštíviť čo najviac krajín a zoznámiť sa so zvykmi a spôsobom života rôznych národov.

  MUDr. Jela Maliariková (34), psychiatrička:

„Bahájsku vieru som objavila v kníhkupectve...“

„V čase vysokoškolského štúdia (ale i v súčasnosti) ma zaujímali rozličné náboženské smery, životné filozofie, či alternatívne spôsoby liečby (keďže mojím povolaním je medicína). Snažila som sa o nich dozvedieť čo najviac a najobjektívnejšie z kníh, časopisov, na stretnutiach, prednáškach, konferenciách. A tak sa mi v kníhkupectve dostala do rúk kniha o bahájskej viere, ktorú som dôkladne prečítala. Zároveň som mala možnosť stretať sa s bahájmi a v ich prítomnosti som sa dobre cítila. Požičala som si od nich ďalšie knihy, pýtala som sa ich, chodila som na ich stretnutia. Po pol roku som sa stala bahájkou.

Veľmi ma oslovila ústredná myšlienka bahájskej viery o jednote Boha, jednote náboženstiev, jednote ľudstva, presvedčenie, že rozličné náboženstvá hlásajú rovnakú pravdu o jedinom Bohu, ktorý stvoril všetkých ľudí, ktorí sú navzájom rovnoprávni. Páčila sa mi veľmi jeho aktuálnosť pre dnešnú dobu. No bahájkou som sa stala až po osobnej skúsenosti – keď som sa modlila bahájske modlitby, rozjímala nad bahájskym Písmom. Vtedy som z hĺbky duše cítila, že zdrojom týchto slov je samotný Boh. Cítila som sa úplne rovnako ako napríklad pri hĺbaní nad Bibliou.

Bahá’u’lláhovo učenie je pre mňa celé krásne vo svojej dokonalosti. Je nesmierne duchovné a pritom úžasne praktické a až neuveriteľne aktuálne. Prináša nevyhnutný liek na choroby dnešného ľudstva a krásne sa osvedčuje v praxi. Som naozaj nekonečne šťastná, že Boh dal cez Bahá’u’lláha ľudstvu toto učenie, som veľmi rada, že som bahájkou a že mám hodnoty, podľa ktorých budem vychovávať svoje deti.“

Mgr. Janka Buchelová (35), učiteľka:

O bahájskej viere mi povedal skutočný indiánsky náčelník!

Bahájska viera mi je v živote veľkou oporou. Bahájkou som sa stala v roku 1991. Tí, čo ste z Košíc, si možno (určite!) spomeniete na známe postavičky košických ulíc – dobrosrdečného chlapíka, v ktorého medveďom objatí ste sa ocitli, ani neviete ako, a na drobnú žienku po jeho boku – manželov Boisclairovcov, Jerryho a Patty.  Jerry bol pravý indián z kmeňa Šošónov ako v rozprávke! Indiánska kultúra, zvyky a história boli vždy mojou srdcovou záležitosťou....(a stále sú). Nuž, nečudo, že keď som sa zoznámila s týmito vzácnymi ľuďmi, bolo to ako splnený krásny sen. Museli by ste ich poznať. Z oboch vyžarovalo svetlo a ja som chcela poznať jeho zdroj. Poznáte to, keď si vaša duša s niekým porozumie a teší sa už len zo vzájomnej prítomnosti? Aj keď som v tom čase nevedela až tak dobre po anglicky, rozumela som srdcom dosť na to, aby som cítila, že títo ľudia majú pre mňa nejaké dôležité posolstvo. Nechcem, aby to znelo banálne, ale tak som to vtedy cítila. So sestrou sme boli vychované k úcte ku všetkému stvorenému, lásku a pravdu sme si ctili, ale o Bohu sme sa doma nikdy nerozprávali... A ďakujem rodičom, že nás nenútili chodiť do kostola len preto, aby sme  neboli čierne ovce rodiny. Od malička som však veľmi intenzívne cítila, že Boh jestvuje a občas, keď mi bývalo smutno, modlila som sa jedinú modlitbu, ktorú som vedela od babičky. A keď som potom stretla Jerryho a Patty a počúvala ich, kamienky začali do seba zapadať. Prichádzali odpovede na otázky, ktoré som v sebe nosila. Prečo je na svete toľko rôznych náboženstiev? A prečo každé chce mať pravdu? Prečo sú ľudia ochotní v mene náboženstva aj zabíjať, keď Boh chcel, aby sme sa milovali? Načo sme tu na zemi? A tak ďalej a tak ďalej. Jednoducho som našla. A som Bohu za to vďačná. 

A čo sa mi na bahájskej viere páči najviac? Všetko. Napríklad to, že sa na človeka díva ako na „studnicu oplývajúcu drahokamami nedoceniteľnej hodnoty“ – to mi dodáva odvahu, nádej a optimizmus, keď rozmýšľam o budúcnosti našej planéty a tiež pokoru, keď prosím, aby som tieto drahokamy ľudských cností vo svojom živote nepremárnila, ale vybrúsila a využila, ako najlepšie budem vedieť.

Omid Djalili, herec, ktorý žil na Slovensku

„Snažím sa skĺbiť hollywoodsku kariéru a vysokú morálku...“

Anglické noviny The Guardian pri charakteristike Omida Djaliliho ako humoristu napísali, „keby USA namiesto bombardovania Iraku po celom Západe zhadzovali klony Omida Djaliliho, svet by bol ďaleko šťastnejší“. A tak sme sa Omida Djaliliho, ktorý v 90. rokoch býval aj na Slovensku a teraz znovu navštívil Čechy, spýtali:

Ako môže humorista urobiť svet šťastnejším?

Som rád, keď sa ľudia smejú. ´Abdu´l-Bahá vraví, že smiech je duchovná relaxácia. Musíme sa snažiť o to, aby bol svet šťastnejším. Som bahájom, aby som vďaka princípom o mierovom spolužití ľudí a o potrebe odstránenia predsudkov medzi ľuďmi, ktoré bahájska viera obsahuje, mohol priniesť viac šťastia do života všetkých ľudí, s ktorými sa stretávam.

Ako vaša viera pomáha Vášmu hereckému umeniu?

Bahájska viera nesmierne podporuje umenie a umelci majú mať jednu dôležitú vlastnosť, a tou je snažiť sa o čo najlepší výkon. Keby som na tento princíp snahy o znamenitosť neustále nemyslel, viem, že by som sa snažil z každej situácie dostať s maximálnym výsledkom za vynaloženia minimálneho úsilia. Ja som prirodzene lenivý. A veľmi často mi nepomáha nič iné len myšlienka, že sa mám snažiť o znamenitosť, hlavne, keď som skutočne unavený, a režisér povie: Tak, a urobíme to ešte raz... Vtedy sa donútim jedine, ak si poviem, že sa mám snažiť o znamenitosť ako o duchovný princíp. Toto je moja motivácia, aby som to urobil lepšie. Inak by som veľmi, veľmi jednoducho skĺzol do toho, že by som niečo odflákol.

Je pre vás inšpiráciou pri príprave vašich vlastných divadelných vystúpení?

Jednoznačne. Pretože pri mojich humoristických scénkach si sám píšem aj scenár. A humoristi sa často obávajú toho, že nebudú mať dostatok materiálu na scenár, aj keď majú dostatočnú charizmu. Alebo keď majú dostatok materiálu, že nebudú mať charizmu, aby boli vtipní. Tá vtipnosť je v človeku a materiál musí byť niečo, čo sa ľudí skutočne dotkne. Práve moje humoristické vystúpenia ma vedú k tomu, aby som sa snažil o dokonalosť. Pretože tam môžem stratiť ďaleko viac. Mohol by som skutočne sklamať ľudí: hlasom, telom, slovami. Keď hráte vo filme, tak ste koliesko v celej mašinérii. Ľudia si môžu povedať: On to hral zle, ale aspoň film bol dobrý. Ako humorista v divadle, som v tom celkom sám. Ja som moja show. Moja osobnosť a môj scenár.

Používate pri svojich vystúpeniach nadávky, aby ste v divákoch vyvolali smiech?

Používam nadávky len, keď je to nevyhnutné. Keď si to vyžaduje scéna, napríklad, keď niekoho cituje. Myslím si, že jazyk ako taký je celý pekný. Ale nesnažím sa dosahovať komický efekt nadávkami. Keď hovorím za seba, nikdy nenadávam, ale keď niekoho zosobňujem, je to iná vec. Vo všeobecnosti sa snažím o reč bez nadávok. Ale nemám v tomto ohľade prísne pravidlá. Nepáči sa mi, keď ľudia nadávajú bez akéhokoľvek dôvodu. To robia niektorí humoristi. Ale iní vedia správne nadávky využiť. Myslím, že slová majú na ľudí silný účinok a aj nadávky vo veľmi obmedzenej miere majú silný účinok. Na mojom najnovšom DVD s mojimi humoristickými scénkami nazvanom No Agenda (Bez programu) až na jednu výnimku nadávky nenájdete.

Hráte Picassa vo filme Modigliani. Vaším hereckým partnerom je Andy Garcia...

Veľa zo scén, ktoré sme mali s Andy Garciom, bolo improvizovaných. Veľa z našich dialógov, scéna, v ktorej si vymieňame klobúky – tá bola celá improvizovaná. Režisér nám dával veľkú slobodu. Nakrútili sme veľa verzií a na niektoré z nich povedal, že sú príliš smiešne. Príliš zábavné. Keď pracujete s veľkými hollywoodskymi hviezdami ako Andy Garcia, tí neradi hrajú „vážne“, stále si scény vylepšujú vtipmi, správajú sa ako malé deti a bláznia sa. Bohužiaľ v tomto filme sme vtipkovali, ale tie bláznivé scény sa do filmu vôbec nehodili. No a ja som do začiatku nakrúcania nestihol dostatočne schudnúť, a tak teraz musím všetkým vysvetľovať, že Picasso mal medzi ružovou a modrou fázou ešte aj „džbánovitú“ fázu.

Zatiaľ v poslednej kapitole vašej filmografie, v animovanom filme Cez prekážku (Over the Hedge) ste prepožičali hlas tigrovi. Vnímate to ako vyznamenanie, ak vás angažuje Hollywood do dabingu medzi také esá, akými sú Bruce Willis či Nick Nolte?

Určite. Hoci tento film bol pre mňa prekvapením. Nezúčastnil som sa žiadneho kastingu. V roku 1999 som bol totiž na kastingu spoločnosti Dreamworks a povedali mi, že by som bol dobrým kandidátom na nejakú zelenú príšeru vo filme, kde bude hrať Edie Murphy a Cameron Diaz – až neskôr som pochopil, že išlo o úlohu Shreka. A myslím, že si ma zapamätali z tohto kastingu, pretože mi túto rolu ponúkli bez toho, aby som sa o ňu usiloval – vedeli, že viem robiť prapodivné hlasy. Je to skutočné uznanie, pretože za túto úlohu by veľa hercov dalo aj ľavú hlasivku, len aby mohli dabovať takýto film.

Vám sa v živote podarilo to, čo sa pre mnohých ľudí zdá byť rozprávkou: Keď ste bývali v malom panelákovom byte na Slovensku, často ste nemali dosť peňazí, a tak ste si príjem vylepšovali aj vyučovaním angličtiny. A potom sa vám podarilo preraziť v Hollywoode. Máte návod na úspech?

Všetci úspešní ľudia, ktorých som v živote videl, majú akýsi plán. Niektorí ľudia sú humanisti, ktorí veria v duchovnosť, ale neveria v organizované náboženstvo, a chcú byť k všetkým ľuďom milí. A to je v poriadku. To je ich plán. Niektorí ľudia si takýto plán vypracujú sami a snažia sa ho v živote dodržiavať. Myslím, že mať plán, je dôležité. A úspešní ste, či ho dodržiavate. Niektorí ľudia ho neustále menia. Pre mňa je takýmto plánom bahájska viera a je to plán, ktorý sa nikdy nemení, za čo som vďačný. Mám rovnaký plán už do mladosti. Je pravda, že nie vždy dodržím ten vysoký štandard, ktorý mi stanovuje, ale o pláne ako takom nemám pochybnosti. Nemení sa. Ale keď zlyhám, je nepríjemné, že moje zlyhanie niekedy vidí celá verejnosť – vo filme alebo v divadle. Napríklad, keď sa mi v niektorý deň nič nechce, nesnažím sa a je mi všetko jedno, vtedy môžem divákom sklamať. Ale vtedy je to moja chyba. Ale súčasťou toho plánu je, aby sa človek neutápal vo svojich chybách. Sme tu na to, aby sme robili chyby. Je však neodpustiteľné, keď sa zo svojich chýb nepoučím. Vždy, keď urobím chybu, tak sa zapotím a hovorím si: Ako to môžem urobiť lepšie?

Zdá sa teda, že musíte na sebe veľa pracovať?

Medzi nami komikmi koluje vtip, že genialita je 95% tvrdá práca a 8% matematiky. Myslím, že väčšina ľudí na svete nie je obdarená genialitou, ale že ju môžu nájsť, ak na sebe tvrdo pracujú.

Hrali ste vo filme Alien Autopsy, ktorý sa zaoberal tématikou UFO. Čo by bolo pre vás dôkazom existencie UFO?

Pre mňa by bol dôkazom skutočný priamy kontakt. Keď sa pozrieme na zákony pravdepodobnosti a na milióny hviezd a na to, že v blízkosti našej hviezdy existuje inteligentný život, a že každá ďalšia hviezda je slnkom, každé slnko musí mať okolo seba planéty – tá pravdepodobnosť, že tam je život, je veľmi vysoká. Už len z hľadiska pravdepodobnosti je to niečo, čo musí existovať. Matematicky to musí existovať.

Sú v živote tajomstvá, ktoré vás fascinujú?

Áno, to, že existuje život po smrti, že tento život má zmysel a že všetko, čo robíme, ovplyvňuje náš život po smrti. To, že je všetko navzájom prepojené. Toto je pre mňa fascinujúce a tajuplné. Tie všetky svety, ktoré sme ešte neobjavili a ktoré možno ani neobjavíme. A to, že existuje niečo neobjavené, je pre mňa nesmierne úžasné.

Hovoríte svojím hereckým kolegom o to, že ste bahájom?

Keď som sa rozprával s Robertom Redfordom, nemuseli sme si veľa povedať a rozumel, čo myslím. A chápal moje bahájske presvedčenie a už predtým počul o bahájskej viere. Mnohí hollywoodski herci vedia veľa o bahájskej viere. Mal som krásny rozhovor s Whoopi Goldbergovou. Pre mňa je dôležité, že v bahájskej viere nie je žiaden tlak na to, aby sa ľudia stali bahájmi. Baháji o svojej viere informujú, ale potom je na ľuďom, ako tieto informácie využijú. Niektorí z ľudí sa rozhodnú nasledovať niektoré z princípov viery, aby im pomohli v každodennom živote.

Omid Djalili účinkoval v mnohých filmoch, medzi ktoré patrí napríklad Múmia, Gladiátor, Kleopatra, Modigliani, Casanova a najnovšie Alien Autopsy a animovaný film Over the Hedge. Na webovej stránke Omida Djaliliho www.omid-djalili.com si môžete pozrieť krátke videoklipy z jeho vystúpení a tiež si zakúpiť jeho divadelné vystúpenie s názvom No Agenda (Bez programu) na DVD.

Eva Nosková (30), učiteľka:

„Aj vy môžete ísť pracovať do bahájskej školy v USA" (2)

Na raňajky sme piekli stovky palaciniek, potom chvíľa oddychu a pustili sme sa do prípravy obedov. Vy si asi myslíte, že ako učiteľka som v Boschovej bahájskej škole v USA učila. Nie je to tak. Pracovala som tam v kuchyni a pripravovali sme skvelé jedlá pre rôznych účastníkov seminárov a iných podujatí. Môjmu príchodu do USA však predchádzal pobyt v Dominikánskej republike. To je úplne iný kontinent, kultúra, zvyky, jedlo, jazyk. Dominikánci sú veľmi milí a láskaví ľudia. Dominikánska republika je krásna, je teplá a je voňavá. Leží na ostrove, ktorý z dvoch tretín patrí Dominikánskej republike a jedna tretina je Haiti. Ľudia sú skoro všetci mulati. Žijú tam aj černosi a belosi. Je to zaujímavé, keď vidíte, že v rodine babka je černoška, ujo je zase beloch, ktorý vyzerá ako normálny „slovenský“ ujo a zvyšok rodiny je ladený rôznymi farbami od tmavších až po takmer bielu, no všetci majú tmavé oči, modré sú naozaj raritou, a tak na tomto ostrove je ťažko byť rasistom, veď všetky farby pleti máte v rodine a Dominikánci  sú naozaj rodinne založení. Tu som si plne uvedomila krásu Bahá´u´lláhovho učenia o jednote všetkých rás a o potrebe vidieť všetkých ľudí rozmanitých farieb ako krásne rôznofarebné kvety jednej záhrady.

Keď si spomínam na Dominikánsku republiku, v pozadí je stále hudba. Merenge alebo salsa. S prvým vykročením na letisku sa stáva súčasťou vášho pohybu. Je všade! Úplne. Či ste v taxíku, obchode, na ulici, v „končo“ alebo sa veziete autobusom zo Santo Dominga do Santiaga, a ak by šofér náhodou zabudol, tak cestujúci určite nezabudnú pripomenúť: „Chofér, y la musica." A tak sa už veziete rytmami salsy a cestou sa mihajú palmy a kopce. Dominikánska Republika je hornatá – má vyššie pohorie ako naše Tatry. Ja som žila v Santiagu. Miliónové mesto hodinu od Puerto Plata. Keď sme pri cestovaní, tak určite nepoznáte končá a motokončá. Mestských autobusov nie je veľa, a tak tu fungujú končá. Sú to staré autá. Naozaj staré. Viezla som sa aj takými, kde vidno na cestu cez dierku v podlahe, kde chýbajú okná alebo z predného sedadla vyskočí šofér zabuchnúť vaše dvere vzadu, lebo zvnútra sa nedá, ale nevadí, hlavne že sa vezieme. Jazda stojí 5 peso a každé končo má svoju trasu, ktoré sú označené písmenami A, B, C.

Aby ste mali lepšiu predstavu o cestovaní, tak k šoférovi dopredu sa zmestia dvaja cestujúci a dozadu štyria! Takže sa cestuje svorne. Nefrflú, ešte Vás aj nabádajú, nech len nastúpite, veď sa potisnú. A motokončá sú zase motorky, ktoré stoja na určitých miestach a zavezú vás, kam chcete. Nezabudnite si ale dohodnúť cenu dopredu. Ja som už mala „známych“ motokončiarov, keď sa mi nechcelo kráčať.

V meste nájdete všetko. Značkové obchody – Oscar De La Renta, GAP, Beneton, Ralph Lauren, ak ste hladní McDonald, Pizza Hut, Wendy`s... alebo ak máte radšej dominikánsku kuchyňu, je na každom kroku. A ak máte radi ovocie, je to raj pre vás. Ja osobne som si obľúbila pomaranče a avokáda. Pomaranče som si kupovala denne. Najlepšie sú tie s najšpinavšou kožou. Tie veľmi oranžové, čo sa kupujú u nás, sa používajú na varenie a tie, čo majú kožu až do špinavo hneda, sú veľmi sladké.

Každé popoludnie v teple dobre padne džús. Pomarančový, mangový, ananásový, papayový alebo citrónový... Stačí len zájsť do obchodu na rohu a kúpiť si ovocie. Ovocie sa predáva všade. V supermarketoch, v maličkých obchodíkoch alebo rovno na chodníku. Cestou na chodníku môžete vidieť a zakúpiť si mangá z pyramíd, ktoré proste len vysypú na chodník a čakajú na zákazníka. Ceny sú naozaj nízke, nezabudnite vyjednávať. Alebo môžete vidieť staršiu ženu na somárovi, ktorá prichádza z dediny a nesie v košoch ovocie. Spôsob predávania ovocia z minulosti.

Ak by ste chceli ísť na diskotéku, tak americkú hudbu veľmi nečakajte. Zase len salsa, merenge, bachata... Ale aspoň môže ísť celá rodina! Lebo na diskotéke nájdete naozaj všetky vekové kategórie. Aj 80-ročných. Veď všetci majú radi rovnakú hudbu a tanec. Ja som sa ani veľmi nepokúšala tancovať. Keď vidíte ako tancujú, tak si možno pomyslíte, že ste možno aj na nejakých tanečných pretekoch. Krása. Radosť z hudby a tanca. Zladení. Nádherné, tak sa len usadím a všímam si ľudí, ako sa hýbu rytmami salsy.

Skoro každá rodina má na obed ryžu a fazuľu. Robia ju na všelijaké spôsoby. Ja som si to tiež obľúbila. Na večeru býva yuca alebo platano, čo je zelený banán (trochu väčší ako normálny) a tie sa pripravujú na rôzne spôsoby. Môj najobľúbenejší je vyprážaná yuca. Dominikáni majú radi kávu, ktorá sa u nich aj pestuje. Takže každé ráno sa v mojej domácnosti ozývalo od mojej domácej: „Eva, quiere s cafe?" A ja som si rada dala ráno kávu predtým, ako som sa išla učiť.

Z Dominikánskej republiky som odišla do slnečnej Kalifornie v USA, aby som pracovala v Boschovej bahájskej škole.

Boschova bahájska škola

Rok som strávila v Boschovej bahájskej škole (Bosch Bahá´í School - www.bosch.org), kde som pracovala ako dobrovoľník. Bola vo výnimočná skúsenosť a jeden z mojich najšťastnejších rokov. Boschova škola v Kalifornii funguje ako škola, ale nie je to škola pre deti ako si to ľudia často myslia. Je umiestnená v nádhernom horskom prostredí asi pol hodiny od prímorského mesta Santacruz. Je to miesto, kde sa konajú konferencie a prednášky.

V škole sú zamestnaní stáli zamestnanci. Riaditeľka je sympatická pani Bahia, ktorá dohliada na chod školy. V office je Zoe, v kníhkupectve Cris. Potom máme šéfkuchára Kevina, ten má iba 25 rokov. Kulinársku školu študoval v Paríži, takže hovorí aj francúzsky a jeho asistent je dokonca ešte mladší Cyrus, ktorý je z Porto Rica. Ďalej k stálym zamestnancom patrí Ala. Ala má na starosti všetky chatky, stará sa o návštevníkov, aby mali všetko potrebné. Ala je z Havajských ostrovov a na škole už je asi 14 rokov. Ďalej bol na údržbe Mahmud. Má úplne zázračné ruky. Opravuje všetko pokazené. Keď som tam bola, tak v tom čase komplet prerábali kuchyňu, menili sa podlahy v chatkách, ďalej má na starosti trávniky, stromy, maľovanie, prosto kopec vecí.

K týmto stálym pracovníkom pribúdajú dobrovoľníci. Skoro počas celého môjho pobytu nás bolo sedem dobrovoľníkov: Mona (Tennessee), Stephanie (Pennsylvánia), Greg (Chicago), Marita (Atlanta), Alejandro (Peru), Adan (_self) a ja.

Mona pracovala v kancelárii. Dvíhala telefóny, pripravovala poštu, pomáhala Zoe s registráciou a každý piatok, keď sa začínala konferencia, tak privítala v hlavnom sále Martha Root Hall všetkých hostí, oboznámila ich s programom, s harmonogramom a vlastne vždy bola poruke, čo sa týkalo administratívnej časti. Mona bola tiež naša „hovorkyňa“. Každý utorok sme sa my mladí zišli väčšinou po večeri a každý mal priestor vyjadriť sa, predniesť nejaké návrhy, pripomienky a Mona o to potom referovala na porade s vedením školy. Mona je teraz späť v Nashville a študuje medicínu. Má nesmierny potenciál a viem, že raz bude úžasnou lekárkou.

Stephanie bola z nás najmladšia. Mala iba 18 rokov a prišla hneď po strednej škole. Bola moja spolubývajúca. Vďaka nej som sa aj veľa dozvedela o X-menoch, Pánovi prsteňov a o Hviezdnych vojnách. Stephanie totiž prijali na jednu z najlepších Univerzít v USA na štúdium réžie. Chce robiť filmy. V Boschi pracovala s Alou a pripravovala chatky, aby boli čisté. Každý návštevník dostal balíček s čistými obliečkami, uterákom a plachtou. Návštevníci si prezliekali postele sami. My sme iba zozbierali špinavé prádlo a poriadne vyčistili chatky. Ja som v stredu a vo štvrtok robila s nimi, a tak veľakrát v práčovni pri skladaní plachiet sme sa rozprávali o veľa veciach o filmoch, o našich životoch, o Slovensku, o Dominikánskej Republike… V USA premiérové filmy spúšťajú o 12 večer. Na Pána prsteňov 2 sa vybrala aj skupinka od nás. Stephanie mala na sebe biele dlhé šaty, na tom zamatový plášť s kapucňou bez rukávov, na čele retiazku s „perlou“ a na ušiach nalepené elfské uši. Bola nadšená… Takže, ak o 6-7 rokov uvidíte X-menov v réžii Stephanie Lozen-Kawalski, je to moja spolubývajúca z Boschu, ktorej veľmi držím palce, aby jej to vyšlo.

Greg mal 21 rokov. Je z Chicaga, ale 10 rokov prežil v Japonsku. Takže ovláda aj japončinu. Bol z nás najvyšší a je to basketbalista za Univerzitu, kde študoval. V Boschi pracoval s Mahmudom, takže sme ho často vídavali na traktore ako seká trávu, ako čistí chodníky od lístia, natiera dvere…

Marita mala 19 rokov a je z Atlanty. Pracovala v kuchyni. Takže piatky, soboty a nedele sme pracovali spolu. Je to neuveriteľné dievča. Neviem, na čo nemá talent! Píše básne, tancuje, športuje. Bolo obdobie, keď nám chýbal asistent kuchára, takže sme raňajky museli zvládať samé. Kevin (náš šéfkuchár) bol viac potrebný pri obedoch a večerách. Každý pracoval 2 smeny. Niekedy aj 150 ľudí, čo znamenalo okolo 200 palaciniek, 300 slaniniek, veľa praženice! Ešte šťastie, že sme obidve boli športovo založené. Kopa riadu, ale vždy sme ho zvládli! Po raňajkách jedna hodina na oddych a hneď potom sa začínala príprava na obed! Marita chce byť psychologička. Viem, že keby si vybrala hocičo, bude v tom dobrá (okrem matematiky, tú nemala v láske). Je to neobyčajné dievča a som rada, že som ju stretla.

Alejandro! Alejandro má 25 rokov a je z Peru. Do Boschu prišiel v októbri na dva týždne a zostal až do júna. Pracoval s Mahmudom na údržbe. Často bol celý špinavý od farby a stále si pospevoval španielske pesničky. Nevedel dobre po anglicky, ale snažil sa. Často som mu pomáhala s angličtinou, bola som veľmi rada, že tam bol, a tak som mala príležitosť hovoriť po španielsky. Vnášal do našej skupiny trochu iný pohľad.

Adam má 25 rokov. Pochádza z _selfu. V januári 2002 sa stal bahájom a v septembri 2002 prišiel na rok do Boschu. S Adamom sme mali viac spoločných vecí. Boli sme najstarší a tiež sme ostali celý rok. Naši kamaráti sa vracali v júni domov, aby sa pripravili na univerzitu. Adam bol veľmi zodpovedný a často zastupoval Mahmuda v jeho neprítomnosti. Bol jeho pravou rukou. Teraz žije v Orange County v Kalifornii Dúfam, že sa mu darí!

Tak to boli moji kamaráti. V lete prišlo veľa nových dobrovoľníkov. Potrebovali sme pomoc, lebo v lete konferencie trvajú od pondelka do soboty! Bolo nás počas leta 16. Počas roka sme sa 3-krát do týždňa stretávali a študovali sme knihy Ruhi, spolu sme si čítali Bahá´u´lláhovo mystické dielo 7 údolí a 4 údolia. V nedeľu prichádzal Jeff, s ktorým sme diskutovali na rôzne témy. Témy na diskusiu alebo čítanie sme si vždy spolu vybrali počas našich utorkových stretnutí. V pondelok a v utorok sme mali vždy voľno. V utorok sme ale chodili do neďalekej základnej školy a pomáhali sme deťom s úlohami. Veľmi rýchlo sme sa s deckami skamarátili a tešili sme sa na ne. Po škole sme často išli do mesta. Chodievali sme do kina, do kaviarní alebo sme si dali voľný čas a každý si išiel nakúpiť. Radi sme chodievali na pláž. Oceán je veľmi studený, nedá sa kúpať, ale aj tak je na pláži veľa ľudí. Vo vode vidíte len surfistov v neoprénoch. Občas sme išli na výlet do San Francisca, ktoré je len jednu hodinu od Boschu. Raz sme boli na štyri dni v Los Angeles. Navštívili sme bahájske centrum, ktoré je naozaj veľké, boli sme pri hrobe prvého amerického bahája, Thortona Chasea. Keďže sme mali v skupinke vášnivých basketbalistov, tak sme boli na zápase LA Lakers – Houston Rackets. Neuveriteľný zážitok! A boli sme tiež pozrieť v nahrávacích štúdiách (vplyv Stephanie) Warner Brother studios, takže sme videli ako sa robí Pohotovosť, Dievčatá z rodu Gilmorovcov, Priatelia …

Na záver chcem len povedať, že to bol úžasný rok, skvelí ľudia a nezabudnuteľné zážitky. Ak by ste chceli v živote poskytnúť službu, stretnúť nových ľudí, mali chuť sa vzdelávať, tak vrelo odporúčam. Často sú dobrovoľníci potrební, takže sa môžete prihlásiť aj vy!