|
Bahájska viera učí, že život
ľudskej duše sa nekončí smrťou. Keďže duša je nesmrteľná a večná, pokračuje
vo svojom vývoji aj po tom, čo sa oddelí od ľudského tela. Duša teda naďalej
existuje v ďalších svetoch Božích a je si vedomá svojich skutkov na zemi. Tie duše,
ktoré si boli blízke na tomto svete, si budú blízke aj v ďalších Božích svetoch.
Za duše mŕtvych ľudí sa môžeme modliť, a tým napomôcť ich rozvoju. Baháji
neveria v nebo či v peklo ako v nejaké konkrétne miesta, kam duše po smrti
odchádzajú. Tieto pojmy vyjadrujú len duchovné postavenie týchto duší po smrti.
Nebo vyjadruje to, že duša je blízko k Bohu, peklo označuje skutočnosť, že duša je
Bohu vzdialená. Inými slovami tieto termíny vyjadrujú duchovný pokrok duše na ceste
k Bohu. Bahá´u´lláh vysvetľuje, že ďalšie svety Božie sú také odlišné od
tohto sveta, ako je odlišný tento svet od sveta, v ktorom žije dieťa pred narodením.
Čo sa s
človekom stane po smrti? Končí sa všetko smrťou? Potom si už človek
nebude vedomý vôbec ničoho? Je smrť ako spánok, čierna temnota? Ak
život v nejakej forme pokračuje, ako to vyzerá? Dá sa to vôbec zistiť?
Táto téma je pre
mnohých natoľko odstrašujúca, že sa o nej radšej neodvážime premýšľať.
Alebo sme o nej premýšľali len ako deti a teraz nám už skrátka
nezostáva čas. A predsa, od toho, ako na tieto otázky odpovieme, sa
môže odvíjať celý náš život.
Keď sa skutočne
vžijeme do toho, že sa našou smrťou všetko končí, vzbúri sa v človeku
všetka intuícia. Aký má potom zmysel, aby sa človek v živote o niečo
usiloval? Na predstavu, že vedomie človeka, jeho duša, pokračuje aj
ďalej, ľudia vo svojom vnútri reagujú uspokojivým „áno“. Je to
predstava všetkých veľkých svetových náboženstiev. Bahájska viera tieto predstavy aj ďalej konkretizuje:
Baháji veria, že každý človek má nesmrteľnú dušu:
„...duša je znamením Božím, nebeským
drahokamom, ktorého skutočnú podobu nepochopili ani tí najučenejší
z ľudí...“
Každá duša je po narodení čistá a nepoškvrnená, pretože každý človek
sa rodí ako vznešená bytosť: „Učinil som ťa
vznešeným. Prečo sa pokoruješ?“
Duša
Baháji veria v nesmrteľnosť
duše. Ľudskej duše sa netýkajú problémy tela či mysle. Telo je ako
lampa a duša je ako svetlo. Aj keď sa kryt lampy rozbije, svetlu to
nijako neublíži.
Telo tiež možno
prirovnať ku klietke a dušu ku vtákovi. Keď sa klietka otvorí a vták
vyletí, klietku nechá na zemi - a vták má ďaleko väčšie
schopnosti než v klietke. Duša je znamením Boha: „Ak bude Bohu verná, bude odrážať Jeho svetlo a nakoniec sa k
Nemu navráti. Ak však vernosť k Stvoriteľovi nedodrží, stane sa obeťou
ega a túžob a na konci sa prepadne do ich hlbín.“ (Bahá´u´lláh)
Čo sa deje, keď zomierame?
„Všetci
ľudia po telesnej smrti docenia hodnotu svojich skutkov a uvedomia si
všetko, čo ich ruky vykonali.“ Podľa toho, aký bol ich život buď „v okamihu
odchodu z tohto života zakúsia takú radosť a potešenie, aké sa nedá
popísať,“ alebo „tých, ktorí žili v mýlke, zachváti strach a
triaška a naplní ich zdesenie, ktorému sa nič nevyrovná.“ Ľudia,
ktorí v Boha neverili si „uvedomia všetko dobré, čo im uniklo, budú
oplakávať svoj údel a pokoria sa pred Bohom. A budú tak činiť i po
oddelení duše od tela.“ Tento rozdiel medzi „radosťou“ a
„zdesením“ je to, čo sa kedysi alegoricky popisovalo, ako nebo a
peklo.
„...keby sme mali
možnosť vidieť druhý svet a keby sme mali myseľ na to, aby sme si
predstavili jeho slávu, netúžili by sme tu na zemi zostať ani na chvíľku.
... život na tejto zemi je len prvou etapou ... rozvoja. ... Smrť
nazývame smrťou len pre našu vlastnú krátkozrakosť. Ďaleko vhodnejšie by
bolo pomenovanie ,bohatší život‛.“
Čo
sa deje po smrti?
Baháji veria, že „duša sa
bude po oddelení od tela rozvíjať, až kým nedospeje do prítomnosti
Boha.“ (Bahá´u´lláh) Bahájske spisy ďalej na túto tému poskytujú
veľmi pekný príklad:
Pozrime sa na
vývoj dieťaťa v tele matky počas tehotenstva – podobný vývoj sa
odohráva i tu na zemi. „Druhý svet
sa od tohto sveta líši tak, ako sa tento svet líši od sveta dieťaťa v
lone matky.“ (Bahá´u´lláh) V tele matky si dieťa rozvíja svoju
telesnú stránku, rastú mu rôzne orgány a celým zmyslom je príprava na
život na zemi, keď sa narodí. Podobným spôsobom sa rozvíja i človek na
zemi. Počas pozemského života si rozvíja duchovné vlastnosti, ktoré
potom využije, keď príde na „druhý svet“. Zmyslom života je preto
rozvoj duchovných vlastností, aby bol čo najlepšie pripravený na
„posmrtný“ život.
Budeme si pamätať náš život na
zemi?
Takúto
otázku sa spýtali aj Bahá´u´lláha, ktorý odpovedal takto:
„Spytoval si sa Ma, či si po
telesnej smrti ... ľudia zachovajú tú istú jedinečnosť, osobnosť,
vedomie a chápanie, ktorým sa vyznačuje život na tomto svete. Ak by to
tak bolo, poznamenal si, prečo im potom také mierne narušenie
duševných schopností ako omdletie a ťažké onemocnenie odníma chápanie
a vedomie, kým smrť, ktorá musí zahŕňať rozklad tela a rozloženie jeho
častíc, nie je schopná toto chápanie zničiť a odňať vedomie? Ako si
môže niekto predstavovať, že ľudské vedomie a osobnosť budú zachované
po tom, čo sa úplne rozpadnú nástroje, ktoré sú potrebné na ich
jestvovanie a fungovanie?
Vedz, že
ľudská duša je vyvýšená nad neduhy tela a mysle a je od nich
nezávislá. To, že chorý človek vykazuje známky slabosti, spočíva v
prekážkach, ktoré sa stavajú medzi dušu a telo. Pretože samotnej duše
sa telesné ťažkosti netýkajú. Uvažuj nad svetlom lampy. I keď vonkajší
predmet bráni jej žiare, samotné svetlo i naďalej svieti nezmenšenou
silou. Podobnou zábranou je nemoc, ktorá postihne ľudské telo, a
zamedzí tomu, aby duša prejavovala svoju prirodzenú moc a silu. Keď
však opustí telo, preukáže takú moc a zjaví taký vplyv, že sa jej
nevyrovná žiadna pozemská sila. Každá čistá, každá rýdza a posvätená
duša bude obdarená ohromnou mocou a bude jasať neprekonateľnou
radosťou. Predstav si lampu, ktorá je ukrytá pod nádobou. I keby
svietila, jej žiara je pred ľuďmi ukrytá.“
Budeme si uvedomovať prítomnosť
ľudí, ktorých sme na zemi poznali?
Bahá´u´lláh vraví, že duše
„sa budú stýkať, dôverne sa zhovárať a vo svojom živote, túžbach a
cieľoch budú tak úzko späté, že budú ako jedna duša.“ Avšak
„takýto stav ... musí závisieť od ich viery a správania. Tí, ktorí sú
na tom istom stupni a majú to isté postavenie si vzájomne plne
uvedomujú schopnosti, povahu, úspechy a zásluhy. Avšak tí, ktorí sú na
nižšom stupni, nemôžu primerane chápať postavenie tých, ktorí sú nad
nimi, ani nemôžu doceniť ich zásluhy.“
Prinášame vám
odpovede na tri vaše otázky:
1. Čo učí bahájska
viera o smrti?
Bahájska
viera učí o nesmrteľnosti duše, o tom, že po smrti sa duša dostáva na ďalší
svet, kde sa pomocou Božej milosti približuje k Bohu. Baháji veria, že aj na
život tu na zemi by sme sa mali dívať z perspektívy smrti: Tento krátky úsek
života na zemi je prípravou na nekonečný život po smrti. Jeho účelom je
získavať duchovné vlastnosti potrebné pre pokrok duše. Podobne ako sa dieťa
v tele matky počas tehotenstva rozvíja telesne, aby po narodení malo všetky
orgány a končatiny potrebné pre život, tak sa má človek rozvíjať duchovne,
aby bol pripravený na život po smrti. Preto by mal klásť veľký dôraz na
duchovnú stránku svojho bytia, na rozvoj duchovných schopností, ktoré možno
rozvíjať prostredníctvom modlitby a rozjímania ako aj prostredníctvom pomoci
druhým a toho, že sa človek zaoberá riešením problémov doby, v ktorej žije.
Taktiež by si mal každodenne skladať účty, pretože človek sa bude musieť po
smrti za svoje skutky zodpovedať. Zakladateľ bahájskej viery, Bahá´u´lláh,
vysvetľuje, že stav duše po smrti priamo závisí od miery jej duchovného
rozvoja, od získania cností a dobrých vlastností, od dobrých skutkov a od
Božieho milosrdenstva. Preto duša môže mať duša po smrti blízko k Bohu alebo
Bohu naopak môže byť vzdialená. Blízkosť k Bohu je potom dušou pociťovaná
ako radostná, vzdialenosť od Boha ako smutná. Pre dušu, ktorá počas život
naplnila svoj duchovný potenciál, bude smrť predstavovať radostnú udalosť,
pretože jej dá voľnosť a slobodu, aby sa plne prejavila.
Bahájske
spisy hovoria o tom, že človek si po smrti zachováva svoje vedomie, svoju
jedinečnosť a osobnosť. A taktiež ľudia, ktorí sa poznali a ktorí sú na
rovnakom stupni duchovného vývoja, si budú vedomí jeden druhého a budú spolu
komunikovať. Budú mať takisto možnosť vnímať dianie na zemi, pretože
„posmrtný“ svet je s týmto svetom spätý rovnako ako je tento náš svet spätý
so svetom dieťaťa v tele matky.
2. Ako baháji
prežívajú úmrtie blízkej osoby? Spájajú sa s tým nejaké zvyky?
Blízki
zosnulého sa musia vždy vyrovnávať s pocitom straty telesnej blízkosti
niekoho, koho milovali. Počas toho im dodáva silu bahájske učenie o tom, že
prostredníctvom modlitby môžu byť so svojimi blízkymi v neustálom kontakte.
Zároveň však ako baháji vnímajú to, že daný človek môže po smrti podľa
Bahá´u´lláhových slov využívať svoje nadobudnuté duchovné schopnosti a že
rozvinuté duše zosnulých „v okamihu odchodu z tohto života zakúsia takú
radosť a potešenie, aké sa nedá popísať“. Pre pohrebný obrad zjavil
Bahá´u´lláh modlitbu, ktorá sa má predniesť pred uložením rakvy do hrobu. Je
tiež zvykom čítať aj ďalšie modlitby či úryvky z bahájskych spisov. K telu
zosnulého sa treba chovať čo najdôstojnejšie, pred pohrebným obradom by malo
byť umyté, zabalené do čistej látky a vložené do rakvy z čo najtrvácnejšieho
materiálu.
3. Ako si baháji
pripomínajú zosnulých?
V
bahájskych spisoch sú k dispozícii modlitby za zosnulých, ktoré majú za účel
pomôcť duchovnému rozvoju duše po smrti. Taktiež je chvályhodné konať v mene
zosnulých dobré skutky a prispievať tak k tomu, aby sa mohli približovať k
Bohu. Cintoríny podľa učenia bahájskej viery majú byť dôstojným miestom, kde
odpočívajú telá, ktoré mali tú výsadu, že mohli počas života na zemi slúžiť
duši človeka. Telu človeka pri pohrebe sa má preukazovať pietna úcta,
pretože je stvorením Božím.
Za
mimoriadne dôležité považujú baháji miesto posledného odpočinku zakladateľa
bahájskej viery – Bahá´u´lláha (1817 – 1892) v blízkosti izraelského mesta
Akká. Na tomto mieste je postavená svätyňa, ktorá je
najsvätejším miestom na zemi
RADI SPOZNÁME AJ VÁŠ NÁZOR! NAPÍŠTE NÁM, ČO SI O
DANEJ TÉME MYSLÍTE NA:
info@bahai.sk
 |
|