„Všetci ľudia boli stvorení, aby napomáhali neustále sa rozvíjajúcej civilizácii.“ – Bahá’u’lláh

Viera a rozum

Viera a rozum sú charakteristikami ľudskej duše. Vďaka nim možno získavať poznanie o fyzických a duchovných rozmeroch existencie. ‘Abdu’l‑Bahá hovorí: „Vierou sa myslí po prvé vedomé poznanie a po druhé konanie dobrých skutkov.“ 1 Rozum opisuje ako „prvú schopnosť človeka“ 2 a podotýka, že rozumová schopnosť „vyčleňuje človeka spomedzi všetkých stvorených bytostí a činí z neho výnimočné stvorenie.“ 3 „Boh nám dal racionálnu myseľ za tým účelom, aby sme prenikali všetkými vecami a nachádzali pravdu. Ak človek poprie rozum, čo potom ostane?“ 4 Viera a rozum spoločne umožňujú odhaľovať schopnosti a danosti skryté v jednotlivcoch a v ľudstvu ako celku. Umožňujú ľuďom pracovať na tom, aby sa tento potenciál využil.

Často sa hovorí, že medzi vierou a rozumom existuje akási dualita, že srdce a myseľ sú v neustálom rozpore. No toto tvrdenie sa zakladá na nedostatočnom opise viery a rozumu. Napríklad vieru častokrát chápeme ako vymýšľanie si, povery, iracionalitu a ignorovanie faktov. Opisuje sa ako protiklad k poznaniu. Podobne je zasa rozum redukovaný na určitý typ racionality, ktorý sa obmedzuje na empirickú oblasť, pričom odmieta všetko, čo sa nedá spočítať, a neuznáva akékoľvek domnienky. V skutočnosti sú viera a rozum dve vzájomne sa dopĺňajúce schopnosti ľudskej bytosti, ktoré spoločne umožňujú chápanie skutočnosti. Oba sú nástrojmi, pomocou ktorých spoločnosť chápe pravdu. ‘Abdu’l‑Bahá píše: „Ak náboženstvo oponuje rozumu a vede, nie je možné uveriť. A ak sa viera a dôvera v božské náboženstvo neprejavia v srdci, nemožno dosiahnuť žiaden duchovný úspech.“ 5

Mať vieru neznamená iba „poznať“ pravdu. Skutočná viera je vedomé poznanie vyjadrené skutkami. Bahá’u’lláh vraví, že „podstatu viery predstavuje nemnoho slov a preveľa činov…“ 6 Na tú istú tému ‘Abdu’l‑Bahá napísal: „na prvom mieste je poznať a potom konať.“ 7 Ak poznáme pravdu, potom sme povinní konať v súlade s ňou, odpútaní od vecí tohto sveta. „Tí, ktorí kráčajú chodníkom viery,“ napísal Bahá’u’lláh, „sa musia očistiť od všetkého pozemského – uši od planých rečí, myseľ od márnivých predstáv, srdce od svetských záľub, oči od pominuteľného. Mali by vložiť dôveru v Boha a, pevne sa Ho pridržiavajúc, kráčať Jeho cestou.“ 8

‘Abdu’l‑Bahá v početných úryvkoch podčiarkuje dôležitosť rozumu a racionality a poznamenáva, že tieto schopnosti povyšujú ľudskú bytosť „nad všetky ostatné formy života“. 9 Hovorí, že „Najväčšie dary človeka sú rozum a výrečnosť vyjadrovania.“ 10 Pýta sa: „Ako môže človek veriť tomu, o čom vie, že sa to prieči rozumu? … Môže srdce prijať to, čo rozum popiera?“ 11„Ako môže človek veriť, že niečo je fakt, ak veda dokázala, že to nie je možné?“ a dochádza k záveru, že ak človek verí napriek tomu, že sa to prieči jeho rozumu, „jedná sa viac o nerozumnú poveru, než o vieru.“ 12 Vysvetľuje, že by sme mali svoje rozumové schopnosti venovať „službe spoločnému dobru“, aby ľudské bytosti, ktoré „sa odlišujú nad všetky formy života vnímaním a rozumovými schopnosťami“, mohli neustále pracovať, „pokým nebude celé ľudstvo bezpečne zhromaždené v nedobytnej pevnosti poznania.“ 13

  1. ‘Abdu’l‑Bahá, Tablets of ‘Abdu’l‑Bahá, vol.3, str. 549 

  2. ‘Abdu’l‑Bahá, The Promulgation of Universal Peace 

  3. ‘Abdu’l‑Bahá, Pařížské promluvy 

  4. ‘Abdu’l‑Bahá, Divine Philosophy, str. 102 

  5. ‘Abdu’l‑Bahá, The Promulgation of Universal Peace 

  6. Bahá’u’lláh, Bahá’u’lláhove Tabuľky zjavené po Kitáb-i-aqdas, str. 156 

  7. ‘Abdu’l‑Bahá, Tablets of ‘Abdu’l‑Bahá, vol.3, str. 549 

  8. Bahá’u’lláh, Kniha istoty, Kitáb-i-iqán, str. 23 

  9. ‘Abdu’l‑Bahá, The Secret of Divine Civilization 

  10. ‘Abdu’l‑Bahá, Divine Philosophy, str. 103 

  11. ‘Abdu’l‑Bahá, The Promulgation of Universal Peace 

  12. ‘Abdu’l‑Bahá, Pařížské promluvy 

  13. ‘Abdu’l‑Bahá, The Secret of Divine Civilization