Ženy v bahájskej viere

Ženy ako hrdinky

„… emancipáciu žien ale zastaviť nedokážete …“

Povedala predtým, než bola uškrtená. A jej predpoveď nezostala nenaplnená.

Krásna a vzdelaná poetka menom Táhirih[1], ktorá bola inšpirovaná novým náboženským učením hlásaným v Perzii od roku 1844, je i dnes príkladom odvahy pri šírení zásady rovnoprávnosti mužov a žien. Táto zásada je ústredným bodom spoločenského učenia bahájskej viery, ktorá „sa neodškriepiteľne zasadzuje za princíp rovnakých práv, možností a privilégií pre mužov i ženy“[2].[3]

Táhirih poukázala na rovnoprávnosť mužov a žien veľmi symbolickým spôsobom: V čase (50. roky 19. storočia), keď všetky ženy v Perzii nosili závoj a v prítomnosti mužov mohli hovoriť len spoza zásteny, Táhirih predstúpila bez závoja pred zhromaždenie osemdesiatich mužov, ktorí sa zišli, aby diskutovali o náboženských doktrínach, a prednášala im. Dnes je azda nemožné predstaviť si, akí museli byť šokovaní, keď uvideli jej tvár bez závoja. Takýmto symbolickým a nebojácnym spôsobom – ako povedala – „už navždy odstránila závoj z tváre všetkých žien“.[4] To však nebolo všetko. Ukázala tak tiež, že nové náboženstvo, ktoré prijala za svoje, je nezávislé od zákonov, tradícií a doktrín islamu.

Poznanie vtedajšej perzskej kultúry a histórie umožňuje väčšmi doceniť, aké skutočne fenomenálne bolo úsilie Táhirih o rovnoprávnosť mužov a žien:

„V devätnástom storočí sa v  Iráne ženy považovali za ďaleko menejcennejšie než muži. A to i ohľadne intelektuálnej kapacity, i čo sa týka duchovnosti. Nábožensky založení muži sa na ne dívali s podozrením a s odporom ako na potenciálnu príčinu straty duchovnej čistoty. O ženách si mysleli, že ich úlohou na zemi je zvádzať mužov. Menej nábožensky založení muži na ženy pomýšľali len ako na zdroj sexuálneho potešenia a vedenia domácnosti. Nemali vyššie postavenie než nevoľníci a otroci. Istotne neboli hodné toho, aby sa s nimi diskutovalo o rodinných záležitostiach. Nepožívali dostatočnú dôveru, aby sa mohli samy rozhodovať. Muži sa dokonca domnievali, že povaha žien nie je vôbec vhodná na akékoľvek seriózne rozpravy či racionálne úvahy.

Výsledkom toho bolo, že len máloktorej žene sa dostalo akéhokoľvek vzdelania a nemali takmer žiadne možnosti, aby okrem svojich domácich záväzkov urobili niečo zmysluplné pre spoločnosť. Spoločenské kontakty ženy sa obmedzovali na jej vlastného manžela, jej najbližších mužských príbuzných a okruh ďalších žien. ... I keď islam ženám zaručoval určité presne definované práva, máloktoré z nich si boli schopné tieto práva uplatňovať, pretože neexistovali mechanizmy na to, aby mohli v spoločnosti konať nezávisle od mužov.“[5]

Táhirih bola teda na svoju dobu a miesto výnimočná žena, pretože odmietla zotročovanie žien, a dokonca odmietla aj, keď jej panovník, šach Perzie, vzhľadom na jej krásu ponúkol manželstvo. Bola vysoko vzdelaná a jej poézia sa v perzskej literatúre považuje za majstrovské dielo. Táhirih bola súčasťou vedenia spoločenstva Bábových nasledovníkov, bola väznená a následne uškrtená skupinou vojakov, ktorí jej telo hodili do studne.

Nezávislí európski bádatelia nazvali Táhirih „prvou obeťou za práva žien“ „ktorá v Perzii otvorila katalóg sociálnych reforiem“,  prirovnali ju k Johanke z Arku a jej príbeh považovali za „jednu z najdojímavejších epizód v modernej histórii“. E. G. Brown, britský orientalista, označil jej „pôsobenie“ za „fenomenálne, ba priam takmer zázračné“.[6] Farzaneh Milani, nezávislá odborníčka na práva žien, o Táhirih píše, že „sa nikdy neuspokojila s postavením, ktoré sa ženám prirodzene pripisovalo. ... Tahereh nechcela byť obeťou stereotypov, predstáv, ideálov a príbehov, ktoré jej vnucovali tradície.“[7]

Vďaka úsiliu zo strany Táhirih a vďaka tomu, že baháji uplatňovali princíp rovnoprávnosti mužov a žien, bolo bahájske spoločenstvo v Perzii na čele emancipácie žien. Zakladalo školy pre dievčatá, vzdelávalo ženy, ženy mali právo voliť a byť volené do administratívnych orgánov bahájskej viery a nabádalo ženy, aby viedli aktívnejší a napĺňajúcejší život.[8] Okrem toho „je tiež isté, že baháji v Iráne za života Bahá’u’lláha [9] boli vnímaní a aj sami seba vnímali ako spoločenstvo, ktoré sa usiluje o povznesenie postavenia žien.“[10]

Odvaha čeliť verejnému pohŕdaniu

O nič menej odvážne nebolo ani konanie Louisy Mathew, bahájky, belošky, narodenej vo Veľkej Británii, s Cambridgeským vzdelaním, ktorá sa v roku 1912 – v čase rasovej segregácie v USA – vydala za amerického černocha menom Louis Gregory. Louisa Mathew bola k tomuto, v tej dobe neslýchanému, kroku inšpirovaná vďaka stretnutiu s ‘Abdu’l-Bahom[11] a tým, že si vypočula Jeho prednášku o bahájskom učení o jednotnosti ľudstva a rasovej rovnoprávnosti: „Jednou z dôležitých otázok, ktoré ovplyvňujú jednotu a solidaritu ľudstva je priateľstvo a rovnoprávnosť bielej a farebnej rasy. .. je potrebná vyššia moc, aby mohli byť prekonané ľudské predsudky... Tou neodolateľnou mocou je láska Božia. ... Bahá’u’lláh šíril myšlienku jednoty ľudského sveta. Spôsobil, aby sa rozličné národy a rozmanité vyznania zjednotili.“[12] Bahá’u’lláh vykreslil veľmi živý obraz toho, že jednotnosťou sa nemyslí uniformnosť, ale oslava a oceňovanie rozdielnosti. Ľudstvo prirovnal k záhrade a povedal, že rozličné rasy a farby pleti sú ako rozličné farby kvetov.

Louisa Mathew si bola plne vedomá, aké pohŕdanie ju čaká, keď „prekoná ľudské predsudky“ a keď ich spolu s jej manželom uvidia na verejnosti, a tiež vedela, že nebudú môcť spolu cestovať, pretože zmiešané manželstvá boli v tom čase vo väčšine štátov USA buď ilegálne alebo neuznávané. Nič z toho ju však neodradilo od toho, aby nasledujúcich 40 rokov (až do manželovej smrti v roku 1951) nestrávila v láskyplnom manželstve dokazujúcom myšlienku rasovej rovnoprávnosti.

Precestovala päť kontinentov a stretávala sa s vysoko postavenými mužmi

Približne v rovnakom čase bolo rovnako neobvyklé, ak sa žena nevydala, ak mala svoje vlastné povolanie a bola finančne nezávislá. O to viac, ak cestovala osamote. Avšak takýto príklad nachádzame v živote Marthy Root, americkej bahájky a známej esperantistky, ktorá ako novinárka precestovala celý svet a stretávala sa s vysoko postavenými mužmi, kráľmi, kráľovnami, prezidentmi, ministrami, štátnikmi, profesormi, kňazmi a básnikmi. K týmto dlhým cestám po piatich kontinentoch v rokoch 1915 – 1939 ju podnietili Bahá’u’lláhove slová zdôrazňujúce jednotu ľudstva, službu celému ľudstvu a potrebu podpory „najlepších záujmov národov ... zeme“: „Pýšiť sa nemá ten, kto miluje vlastnú krajinu, ale skôr ten, kto miluje celý svet. Zem je len jediná krajina, ktorú obýva ľudstvo.“[13]

Ako esperantistka prednášala Martha Root na mnohých esperantistických konferenciách a bola nadšená tým, s akou naliehavosťou Bahá’u’lláh vyjadril potrebu jedného spoločného jazyka, ktorý by sa všetci ľudia učili okrem svojho materinského jazyka: „Blíži sa deň, keď všetky národy sveta prijmú jeden celosvetový jazyk a jedno spoločné písmo. Keď to nastane, tak nech pôjdete do ktoréhokoľvek mesta, bude to, ako keby ste vstupovali do vlastného domova.“[14]

A práve Martha Root počas ciest po Európe predstavila učenie bahájskej viery rumunskej kráľovnej Márii. Kráľovná ho prijala a stala sa bahájkou. V tomto čase Martha Root niekoľkokrát navštívila aj vtedajšie Československo, pričom sa stretla s prezidentom Masarykom aj s prezidentom Benešom a stala sa priateľkou Masarykovej dcéry Alice. Prezident Masaryk sa oboznámil s bahájskym učením a súhlasil s tým, aby jeho ocenenie bahájskej viery bolo uvedené v predhovore k prvej bahájskej knihe preloženej do čestiny s názvom Bahá’u’lláh a nová doba od Dr. J. E. Esslemonta. O bahájskej viere Marthe Root povedal: „Pokračujte v tom, co děláte, rozšiřujte tyto zásady humanity a nečekejte na diplomaty. Samotní diplomaté nemohou přinést mír, ale je to veliká věc, že lidé na vlivných místech začínají mluvit o těchto univerzálních mírových principech. Jděte s těmito principy mezi diplomaty, do univerzit, vysokých škol a dalších škol, a také o nich pište. Světový mír mohou přinést jen a jen lidé.“[15]

Prezident Beneš sa vyjadril nasledovne: „Bahájská víra je jednou z velikých morálních a společenských sil na celém dnešním světě. Jsem více přesvědčen než kdy jindy, že s rostoucími morálními a politickými krizemi ve světě, musíme mít větší mezinárodní koordinaci. Hnutí jako bahájská víra, které razí cestu pro univerzální mírové uspořádání, je nutností.“[16]

Kráľovná

Prvým príslušníkom kráľovského rodu, ktorý prijal bahájsku vieru, nebol muž, ale žena. Išlo o rumunskú kráľovnú Máriu, vnučku britskej kráľovnej Viktórie. Prečítala si knihy, ktoré jej dala Martha Root, a bola presvedčená o ich pravdivosti, ako je zrejmé aj z článku, ktorý napísala pre noviny Toronto Daily Star: „A keď som otvorila tú knihu, uvidela som slovo ‘Abdu’l-Bahovo, proroka lásky a vľúdnosti, a jeho otca, veľkého učiteľa medzinárodnej dobrej vôle a porozumenia – náboženstva, ktoré spája všetky vyznania.“[17] V tomto článku popísala Bahá’u’lláhovo posolstvo ako „zázračné“, spisy bahájskej viery ako „veľké volanie po mieri, ktoré preniká cez všetky hranice a cez všetky rozpory o rituáloch a dogmách“, ako „Kristovo posolstvo, ktoré je poňaté novým spôsobom“.[18] A ďalej poznamenala: „Ak sa niekedy stretnete s menom Bahá´u´lláh či ´Abdu´l-Bahá, neodkladajte ich písmo preč. Preštudujte ich knihy a nech sa ich nádherné, mier prinášajúce, lásku vytvárajúce slová a ponaučenia ponoria do vašich sŕdc tak ako do môjho.“[19]

Je až prekvapujúce, aké presné bolo jej pochopenie bahájskej viery a s akým nadšením sa o nej vyjadrovala. Vzhľadom na vtedajší nedostatok literatúry je tiež pozoruhodné, ako do hĺbky poznala bahájsku teológiu, o čom svedčí aj článok, ktorý napísala pre ďalší časopis: „Svojimi pozemskými schopnosťami nedokážeme úplne pochopiť Jeho [Boží] zámer – o nič viac než dokážeme skutočne porozumieť významu večnosti. Boh istotne nie je starý pán s dlhou bradou, ktorého sme v detstve videli ako sedí v oblakoch ... Boh ... je sila, z ktorej pochádzajú všetky začiatky. On je tým nevyčerpateľným zdrojom sily, lásky, dobra, pokroku, úspechov.“[20] A po vysvetlení, že podľa bahájskeho učenia je Boh nepoznateľný, objasnila, ako Boha ľudstvo môže poznávať: „... zvolil si Vyvolených, aby medzi nás prišli na zem, aby vysvetlili Jeho slovo, to, čo skutočne zamýšľal. Na to sú proroci, na to je Kristus, Mohamed, Bahá’u’lláh. Pretože človek čas od času potrebuje hlas na zemi, ktorý by mu predstavil Boha, spresnil uvedomovanie si existencie pravého Boha. Tieto hlasy, ktoré nám boli poslané, sa museli stať telom, aby ich naše pozemské uši mohli vypočuť a pochopiť.“[21]

Ženy ako predstaviteľky náboženstva

Podľa učenia bahájskej viery sa od žien očakáva, že budú zastávať vedúce funkcie a že sa budú aktívne zúčastňovať na spravovaní záležitostí spoločenstva.[22] Pozoruhodný príklad tohto princípu možno nájsť v ranej histórii bahájskej viery – v živote Bahiyyih Khánum, Bahá’u’lláhovej dcéry. Táto mimoriadna žena sa dvakrát musela chopiť celosvetovej správy záležitostí bahájskeho spoločenstva. Nie je bez zaujímavosti ani to, že v tom čase už mala viac ako 70 rokov. Jej obdivuhodné vodcovské schopnosti sa prejavovali skvelým riadením, udržiavaním vzťahov, štedrosťou, vľúdnosťou, láskyplnosťou a predovšetkým službou – „láskavou službou celému ľudstvu“[23] – a pokorou. A to všetko i napriek tomu, že celý život trpela nesmiernym strádaním a ponižovaním v dôsledku vyhnanstva a väzenia, ktoré zdieľala spolu so svojím otcom od svojich šiestich rokov.

Percentuálne zastúpenie žien vo volených a menovaných bahájskych správnych orgánoch je veľmi vysoké, na Slovensku sa pohybuje na hranici 50%.

Ženy ako tie, ktoré prinesú mier

História, v ktorej dominovali muži, sa sústreďovala na silu a agresiu. V súčasnosti však dochádza k zmene a do popredia sa dostáva intuícia ako aj duchovné vlastnosti ako láska a služba. Mužské a ženské vlastnosti budú v budúcnosti istotne vyváženejšie. Postavenie žien nie je len „vecou žien“, ale sa neoddeliteľne spája aj s blahobytom a pokrokom všetkých ľudí. A, nech to znie akokoľvek prekvapujúco, hlavne s ustanovením trvalého mieru na svete: „Emancipácia žien, dosiahnutie plnej rovnosti oboch pohlaví, je jednou z najdôležitejších, i keď najmenej uznaných, podmienok mieru. Odopieranie takejto rovnosti pácha bezprávie na polovici svetovej populácie a v mužoch podporuje škodlivé postoje a návyky, ktoré sa z rodiny prenášajú na pracovisko, do politického života a v konečnom dôsledku aj do medzinárodných vzťahov. Niet žiadnych dôvodov, morálnych, praktických či biologických, ktoré by takéto odopieranie ospravedlňovali. Až keď budú ženy prijaté do plného partnerstva vo všetkých oblastiach ľudského snaženia, bude vytvorená morálna a psychologická klíma, z ktorej sa bude môcť vynoriť medzinárodný mier.“[24]

Laura Dreyfus-Barney, členka prvého bahájskeho spoločenstva v Európe, bola medzi hlavnými propagátormi pokroku žien na začiatku 20. storočia. Po 1. svetovej vojne sa sústredila na mobilizáciu žien za mier. Zastupovala Medzinárodnú radu žien (ICW) v Spoločnosti národov a bola prezidentkou Výboru pre mier a arbitráž v rámci ICW.

Čo sa týka praktických krokov potrebných na uznanie a ustanovenie rovnosti, bahájske spisy objasňujú, že i muži, i ženy musia zohrať zásadnú úlohu. Práve muži by mali využiť svoju moc a vplyv v občianskych, politických a náboženských inštitúciách na to, aby do týchto oblastí systematicky zapojili ženy. Nemali by to robiť len z blahosklonnosti či z predstieraného sebaobetovania. Muži by mali jednoznačne byť presvedčení o tom, že bez toho, aby ženy prispeli svojím dielom, nemôže spoločnosť napredovať.[25]

Ženy ako rovnocenné partnerky mužov

Rovnoprávnosť mužov a žien je v Svätých spisoch bahájskej viery hlboko zakorenená: „Božia spravodlivosť si vyžaduje, aby boli rovnako uznané práva oboch pohlaví, pretože ani jedno nie je druhému v nebeských očiach nadradené.“[26] Inými slovami, baháji veria, že Boh stvoril mužov i ženy ako rovnocenných a dal im rovnakú inteligenciu a duchovný potenciál: „V Bahá’u’lláhovom zjavením ženy kráčajú bok po boku s mužmi. V žiadnom hnutí nezostanú pozadu... Vstúpia do všetkých organizačných oblastí politiky ... a budú sa zúčastňovať všetkých záležitostí.“[27] Za kľúčové sa pri uskutočňovaní rovnoprávnosti mužov a žien považuje vzdelanie. Chlapci a dievčatá by mali mať v škole rovnaké osnovy. A za zmienku stojí aj to, že bahájske spisy uvádzajú, že ak by rodina nemala dostatok finančných prostriedkov na to, aby poskytla vzdelanie synovi aj dcére, mala by zaplatiť vzdelanie dcére, pretože ona ako budúca matka bude prvou vzdelávateľkou svojich detí.

Dávno pred tým, než ženy smeli voliť, bahájske spisy stanovovali: „V čase volieb je právo voliť neodškriepiteľným právom žien. A vstup žien do všetkých ľudských oblastí je nepochybná a nemenná otázka. Žiadna duša to nemôže spomaliť, ani tomu zabrániť.“[28] Ale napĺňanie myšlienky rovnoprávnosti mužov a žien, neznamená, že by si ženy a muži mali vzájomne konkurovať či bojovať o moc. Vďaka svojim prirodzeným rozdielom by sa mali vzájomne dopĺňať tak, aby z toho mali úžitok všetci: „Ľudstvo je sťa vtáča s dvoma krídlami... jedno krídlo predstavujú muži, druhé ženy. Pokým nebudú obe krídla silné a nebude ich poháňať spoločná sila, vtáča nevzlietne do výšav.“[29] Taktiež nestačí zabezpečiť, aby každé krídlo, muži i ženy, bolo rovnako silné. Musia sa naučiť lietať spoločne.