Citáty
Úvodný výber výňatkov z Bahájskych spisov na tému duchovného a materiálneho pokroku civilizácie.
Všetci ľudia boli stvorení, aby napomáhali neustále sa rozvíjajúcej civilizácii. Nadovšetko Mocný Mi je svedkom: Konať ako poľné zvieratá nie je človeka hodno. K jeho dôstojnosti patria cnosti, akými sú znášanlivosť, milosrdenstvo, súcit a láskyplnosť voči všetkým národom a kmeňom zeme. Vrav: Ó priatelia! Vypite svoj diel z krištáľového prameňa plynúceho z nebeskej milosti Toho, kto je Pán mien. Dajte i iným, nech sa v Mojom mene napijú z jeho vôd, aby v každej krajine vodcovia ľudí plne spoznali zámer, s ktorým bola zjavená večná pravda, a dôvod, pre ktorý boli oni sami stvorení. (Bahá’u’lláh, Výber z Bahá’u’lláhových spisov, CIX)
Blahobyt ľudstva, jeho mier a bezpečie nemožno dosiahnuť, pokiaľ nebude pevne ustanovená jeho jednota. A jednotu nemožno dosiahnuť, pokým strpíte, aby rady zjavené Perom Najvyššieho zostávali bez povšimnutia. (Bahá’u’lláh, Výber z Bahá’u’lláhových spisov, CXXXI)
Náboženstvo Boha a Jeho božské zákony sú najsilnejším nástrojom a najistejším zo všetkých prostriedkov na to, aby medzi ľuďmi svitlo svetlo jednoty. Pokrok sveta, rozvoj národov, pokoj ľudí a mier pre všetkých, ktorí prebývajú na zemi, to všetko patrí medzi zásady a nariadenia Božie... Zvolávame prejavy moci Božej – vladárov a vládcov zeme – aby sa snažili a činili všetko, čo je v ich moci, aby zo sveta zniesli nezhody a rozjasnili ho svetlom súladu. (Bahá’u’lláh, Bahá’u’lláhove Tabuľky zjavené po Kitáb-i-aqdas, Ishráqát, str. 131)
Dlhé obdobia dojčenského veku a detstva, ktorými musel ľudský rod prejsť, ustupujú do pozadia. Ľudstvo teraz prežíva zmätky nevyhnutne spojené s najbúrlivejším štádiom svojho vývoja, štádiom dospievania, kedy impulzívnosť mladosti a jej horlivosť dosahujú vrchol a musia byť postupne nahradené kľudom, múdrosťou a zrelosťou, ktoré charakterizujú štádium dospelosti. Potom ľudský rod dosiahne úroveň zrelosti, ktorá mu umožní získať všetok potenciál a schopnosti, na ktorých musí závisieť jeho konečný rozvoj. (Shoghi Effendi, Světový řád Bahá’u’lláha)
Známkou štádia, do ktorého teraz ľudská spoločnosť vstupuje, je zjednotenie celého ľudstva. Jednota rodiny, kmeňa, mestského štátu a národa bola postupne vyskúšaná a plne dosiahnutá. Celosvetová jednota je cieľom, ktorý sa utrápené ľudstvo snaží teraz dosiahnuť. Budovanie národov sa ukončilo. Anarchia neoddeliteľne spätá so štátnou suverenitou sa blíži ku svojmu vrcholu. Svet dospievajúci do dospelosti sa musí vzdať tohto fetiša, uznať jednotu a celistvosť ľudských vzťahov a raz a navždy vytvoriť aparát, ktorý môže najlepšie stelesňovať tento základný princíp jeho života. (Shoghi Effendi, Světový řád Bahá’u’lláha)
Bahá’u’lláhovo zjavenie, ktorého najvyšším poslaním nie je nič iného, než dosiahnutie tejto organickej a duchovnej jednoty celého zoskupenia národov, by sa malo, pokiaľ budeme verní jeho hlbším súvislostiam, považovať za také zjavenie, ktoré svojím príchodom signalizuje príchod dospelosti celého ľudského rodu... Vynorenie sa svetového spoločenstva, vedomie svetoobčianstva, založenie svetovej civilizácie a kultúry... by sa svojou povahou malo považovať, čo sa života na planéte Zem týka, za najvzdialenejšie hranice ľudskej spoločnosti, i keď človek ako jedinec bude, ba vskutku musí, v dôsledku takéhoto dovŕšenia neobmedzene pokračovať vo svojom pokroku a rozvoji. (Shoghi Effendi, Světový řád Bahá’u’lláha)
Poznanie je pre život človeka sťa perute a rebrík, po ktorom môže vystupovať. Každý má za povinnosť si ho osvojiť. Je však potrebné osvojiť si poznanie takých vied, ktoré môžu byť na prospech národov zeme, a nie tých, ktoré sa začínajú slovami a slovami sa i končia. Vedci a remeselníci majú vskutku veľké práva voči národom sveta. To dosvedčuje Materská kniha v deň Jeho návratu. Šťastní sú tí, ktorých uši počujú. V pravde, poznanie je pre človeka ozajstným pokladom a zdrojom slávy, požehnania, radosti, povznesenosti, veselia a potešenia. Tak v Najhoršom väzení prehovoril Jazyk veľkoleposti. (Bahá’u’lláh, Bahá’u’lláhove Tabuľky zjavené po Kitáb-i-aqdas, Ishráqát, str. 63)
Pokrok sveta ľudstva závisí od poznania a jeho úpadok má na svedomí nevedomosť. Keď ľudská rasa získava poznanie, stáva sa nebeskou, a keď si osvojuje učenosť, nadobúda vznešené vlastnosti. (‘Abdu’l‑Bahá, citovaný v liste od Svetového domu spravodlivosti veriacim v kolíske viery, 17. júna 2011)
Materiálna civilizácia je podobná sklu na lampe. Božská civilizácia je lampou samotnou a sklo bez svetla je tmou. Materiálna civilizácia je podobná telu. Nech je akokoľvek neskonale pôvabné, elegantné a krásne, je mŕtve. Božská civilizácia je ako duch a telo získava život od ducha, v opačnom prípade sa stáva mŕtvolou. Preto je očividné, že svet ľudstva potrebuje dych Ducha Svätého. Bez ducha je svet ľudstva ako bez života a bez tohto svetla je svet ľudstva úplnou temnotou. (‘Abdu’l‑Bahá, Selection from the Writings of ‘Abdu’l‑Bahá)
Boh nám dal oči, aby sme sa mohli pozerať na svet a pridržiavať sa všetkého, čo podporí napredovanie civilizácie a umenia žiť. Dal nám uši, aby sme mohli počúvať múdrosť učencov a filozofov a aby sme z nej mali prospech a aby sme povstali a túto múdrosť šírili a konali podľa nej. Zmysly a schopnosti nám boli dané, aby sme sa oddali službe všeobecnému blahu. A to všetko preto, aby sme sa my, ktorí sa odlišujeme od ostatných foriem života vnímavosťou a rozumom, snažili pracovať vždy a všade, či už sa naskytne príležitosť veľká alebo malá, obyčajná alebo výnimočná, pokým nebude celé ľudstvo bezpečne zhromaždené v nedobytnej pevnosti poznania. (‘Abdu’l‑Bahá, The Secret of Divine Civilization)
Vynaložte všetko úsilie, aby ste sledovali súčasný pokrok v poznaní, a zo všetkých síl sa snažte napomáhať rozvoju civilizácie. (‘Abdu’l‑Bahá, z tabuľky preloženej z perzštiny)
Čo najnaliehavejšie žiadam priateľov, aby vynaložili všetko úsilie v rámci svojich kompetencií na tomto fronte. Čím usilovnejšie sa budú snažiť rozširovať svoje vedomosti, tým lepší a uspokojivejší bude výsledok. Nech Boží milovaní, či mladí či starí, či muži alebo ženy, každý podľa svojich schopností, povstanú a urobia všetko pre to, aby získavali rozličné odvetvia poznania, duchovné i svetské, aj umenia. (‘Abdu’l‑Bahá, z tabuľky preloženej z arabčiny)
Tí, ktorí kráčajú chodníkom viery, tí, ktorí prahnú po víne istoty, sa musia očistiť od všetkého pozemského – uši od planých rečí, myseľ od márnivých predstáv, srdce od svetských záľub, oči od pominuteľného. Mali by vložiť dôveru v Boha a, pevne sa Ho pridržiavajúc, kráčať Jeho cestou. Potom sa stanú hodnými žiarivej slávy slnca božského poznania a chápania a dostane sa im milosti nekonečnej a nevídanej. Pretože človek nikdy nemá nádej dospieť k poznaniu nadovšetko Slávneho, nikdy nemôže okúsiť z prameňa božského poznania a múdrosti, nikdy nemôže vstúpiť do príbytku nesmrteľnosti, ani upiť z pohára božskej blízkosti a priazne, pokiaľ neprestane považovať slová a skutky smrteľníkov za normu pravého pochopenia a uznania Boha a Jeho Prorokov. (Bahá’u’lláh, The Kitáb-i-íqan, Kniha istoty, str. 23)
Nepovažujte nadovšetko postačujúcu Božiu moc za plané výmysly. Jedná sa o skutočnú vieru v Boží Prejav v každom zriadení. O takú vieru, ktorá postačuje nadovšetko, čo jestvuje na zemi, zatiaľ čo žiadna stvorená vec na zemi okrem viery ti nebude postačovať. Ak by si nebol veriaci, Strom božskej pravdy by ťa odsúdil k zániku. Ak by si bol veriaci, tvoja viera by ti postačovala nado všetky veci, ktoré existujú na zemi, aj keby si nevlastnil vôbec nič. (Báb, Selection from the Writings of the Báb)
Úprimnosť je základným kameňom viery. To znamená, že náboženský človek nesmie hľadieť na svoje osobné trápenie a mal by sa z celého srdca zo všetkých síl zaoberať službou verejnému záujmu. Bez pravej náboženskej viery nie je možné, aby sa človek odvrátil od svojich vlastných sebeckých výhod a aby obetoval vlastné dobro pre dobro spoločenstva. Pretože láska k sebe je vmiesená priamo do hliny, z ktorej je človek stvorený, a nie je možné, aby človek opomenul svoje súčasné materiálne dobro bez toho, aby za to získal podstatnú odmenu. Avšak ten človek, ktorý vkladá vieru v Boha a verí v Božie svety, pretože mu je prisľúbená hojná odmena v ďalšom živote a on si ňou je istý a pretože svetské výhody sú pre neho ničím v porovnaní s trvalou radosťou a slávou budúcich úrovní existencie, taký človek v mene Boha opustí vlastný pokoj a zisk a slobodne obetuje srdce a dušu spoločnému dobru. „Aj taký človek jestvuje, kto ponúkne svoje najvnútornejšie ja v túžbe, aby uspokojil Boha.“ (‘Abdu’l‑Bahá, The Secret of Divine Civilization)
Keď budeme podrobne skúmať, zistíme, že primárnou príčinou útlaku a nespravodlivosti, nepoctivosti, nerovnomernosti a neporiadku je to, že ľudia nemajú dostatok náboženskej viery a skutočnosť, že sú nevzdelaní. Napríklad, keď sú ľudia naozaj nábožensky založení a sú gramotní a dobre vzdelaní a ak vyvstane nejaký problém, môžu sa obrátiť na miestne úrady. Ak sa nedovolajú spravodlivosti a svojich práv a ak vidia, že konanie miestnych úradov sa nezlučuje s tým, čo poteší Boha, a so spravodlivosťou kráľa, môžu svoj prípad postúpiť vyšším súdom a opísať to, ako sa miestna administratíva odklonila od duchovného zákona. Tieto súdy si následne môžu vyžiadať miestne spisy prípadu a týmto spôsobom sa dôjde ku spravodlivosti. Avšak v súčasnosti väčšina ľudí kvôli svojmu neadekvátnemu vzdelaniu nedokáže ani vyjadriť svoje potreby. (‘Abdu’l‑Bahá, The Secret of Divine Civilization)
Ako môže človek veriť nejakému faktu, ktorého nemožnosť preukázala veda? Ak verí navzdory svojmu rozumu, ide skôr o nevedomú poveru, než o vieru. (‘Abdu’l‑Bahá, Pařížské promluvy)
Uvažujte, čo je to, čo vyčleňuje človeka spomedzi ostatných stvorených bytostí a činí z neho tvora, ktorý sa od nich oddeľuje. Nie je to jeho schopnosť uvažovania, jeho inteligencia? (‘Abdu’l‑Bahá, Pařížské promluvy)
Koľké deti, hoci sú v mladom veku, majú dospelý a zdravý úsudok! Koľkí ľudia v staršom veku sú nevedomí a zmätení! Pretože rast a rozvoj závisia od toho, akú má človek schopnosť intelektu a rozumu, a nie od jeho veku. (‘Abdu’l‑Bahá, Selection from the Writings of ‘Abdu’l‑Bahá)
Preto človek nemôže pochopiť Podstatu Božstva, ale pomocou svojej schopnosti rozumu, pozorovaním, vďaka intuitívnym schopnostiam a mocou svojej viery, ktorá odhaľuje skutočnosti, môže uveriť v Boha, odhaliť štedrosti Jeho milosti. Nadobudne istotu, že hoci je Božská Podstata oku neviditeľná a existencia Božstva je nehmatateľná, napriek tomu duchovné dôkazy potvrdzujú existenciu tejto neviditeľnej Skutočnosti. Božská Podstata ako taká však presahuje akýkoľvek opis. Napríklad, podstata éteru je nepoznaná, no to, že existuje, je isté na základe jeho účinkov, akými sú teplo, svetlo a elektrina, ktoré sú jeho vlnami. Tieto vlny preto dokazujú existenciu éteru. A keď uvažujeme o prúdoch Božskej milosti, môžeme si byť istí, že Boh existuje. (‘Abdu’l‑Bahá, Tabuľka Augustovi Forelovi)
Náboženstvo je svetlom sveta a pokrok, úspechy a šťastie človeka sú výsledkom poslušnosti voči zákonom daných vo svätých knihách. V krátkosti, je preukázateľné, že v tomto svete, vonkajšom aj vnútornom, najmocnejšou stavbou, najpevnejšie ustanovenou, najtrvácnejšou, stojacou na stráži nad celým ľudstvom, zaisťujúcou duchovné aj materiálne dokonalosti ľudstva a ochraňujúcou šťastie a civilizáciu spoločnosti – je náboženstvo. (‘Abdu’l‑Bahá, The Secret of Divine Civilization)
Veda predstavuje prvé vyžarovanie od Boha smerom k človeku. Všetky stvorené veci potenciálne stelesňujú dokonalosť, ale schopnosť intelektuálneho zisťovania a vedeckého skúmania je cnosť, ktorú má iba človek. Ostatné bytosti a organizmy sú ochudobnené o túto schopnosť a vymoženosť. Boh stvoril alebo vložil túto lásku ku skutočnosti do človeka. (‘Abdu’l‑Bahá, The Promulgation of Universal Peace)
Náboženstvo a veda predstavujú dve krídla, pomocou ktorých môže ľudská inteligencia vzlietnuť do výšin, pomocou ktorých môže ľudská duša napredovať. (‘Abdu’l‑Bahá, Pařížské promluvy)
Ľudstvo oplýva mnohými cnosťami, no najvznešenejšia spomedzi nich všetkých je veda. Vďaka tejto najdôležitejšej cnosti sa človek teší postaveniu, ktoré je nadradené postaveniu zvierat. Je to dar od Boha, nie je materiálny, je božský. Veda predstavuje vyžarovanie Slnca skutočnosti, schopnosť skúmať a odhaľovať pravdy vesmíru, prostriedok, pomocou ktorého človek nachádza cestu k Bohu. Všetky schopnosti a vlastnosti človeka sú ľudské a vo svojej podstate dedičné, sú výsledkom prírodných procesov, okrem intelektu, ktorý je nad prírodou. Veda odhaľuje všetky veci pomocou intelektuálneho a inteligentného skúmania. Zjednocuje súčasnosť a minulosť, odhaľuje históriu zašlých národov a udalostí, udeľuje dnešnému človeku podstatu všetkého ľudského poznania a znalostí získaných vo všetkých dobách. Táto úžasná schopnosť v človeku môže pomocou intelektuálnych procesov a logického rozumového uvažovania preniknúť záhadami budúcnosti a predpovedať, čo sa v nej udeje. (‘Abdu’l‑Bahá, The Promulgation of Universal Peace)
Božie náboženstvo podporuje pravdu a je základom pre vedu a poznanie, preto je pre učených ľudí plné dobra. Civilizuje ľudstvo, odhaľuje tajomstvá prírody, osvetľuje obzory sveta. Ako teda možno povedať, že protirečí poznaniu? Bože chráň! Nie, pretože poznanie je pre Boha najskvelejší dar človeku a najvznešenejšia ľudská dokonalosť. Oponovať poznaniu je nevedomé a ten, kto nemôže vystáť poznanie a vedu, nie je človekom, ale skôr živočíchom bez inteligencie. Pretože poznanie je svetlo, život, blaženosť, dokonalosť, krása a prostriedok, vďaka ktorému možno pristúpiť ku Prahu jednoty. Predstavuje česť a slávu vo svete ľudstva a najväčšiu z Božích štedrostí. Poznanie je totožné s usmernením a nevedomosť je skutočná chyba. (‘Abdu’l‑Bahá, Odpovědi na některé otázky)
Medzi pravým náboženstvom a vedou neexistuje rozpor. Keď náboženstvo odporuje vede, stáva sa obyčajnou poverou: to, čo sa prieči rozumu, je nevedomosť. (‘Abdu’l‑Bahá, Pařížské promluvy)
Čím väčšie sú tvoje úspechy, tým vyššia bude tvoja úroveň v božskom zámere. Človek zaoberajúci sa vedou je vnímavý a obdarený zrakom, zatiaľ čo ten, kto je nevedomý a nedbalý voči tomuto vývoju, je slepý. Skúmajúca myseľ je pozorná, živá. Zatvrdnutá a ľahostajná myseľ je hluchá a mŕtva. Vedecký človek je skutočný indikátor a predstaviteľ ľudstva. Vďaka procesu induktívneho uvažovania a výskumu sa dozvedá o všetkom, čo náleží ľudstvu, jeho postaveniu, podmienkam a udalostiam. Zaoberá sa ľudským štátom, chápe sociálne problémy a tká sieť a tkaninu civilizácie. Vedu možno vskutku prirovnať ku zrkadlu, v ktorom sa zjavujú a odrážajú najjemnejšie formy a obrazy existujúcich vecí. Je najdôležitejším základom všetkého individuálneho a národného vývoja. Bez tejto základne, ktorú tvorí skúmanie, nie je rozvoj možný. (‘Abdu’l‑Bahá, The Promulgation of Universal Peace)