Súdržnosť medzi duchovnom a hmotou

Ak chceme dosiahnuť materiálne a duchovne prosperujúcu civilizáciu spojenú s vekom dospelosti ľudstva, je potrebné, aby praktické a duchovné aspekty života napredovali vo vzájomnom súlade. ‘Abdu’l‑Bahá hovorí, že „materiálna civilizácia je jedným z prostriedkov pokroku sveta ľudstva,“ pokým „sa nesnúbi s Božskou civilizáciou, nedosiahneme želateľný výsledok, ktorým je šťastie ľudstva.“ 1 Pokračuje:

Materiálna civilizácia je podobná sklu na lampe. Božská civilizácia je lampou samotnou a sklo bez svetla je tmou. Materiálna civilizácia je podobná telu. Nech je akokoľvek neskonale pôvabné, elegantné a krásne, je mŕtve. Božská civilizácia je ako duch a telo získava život od ducha, v opačnom prípade sa stáva mŕtvolou. Preto je očividné, že svet ľudstva potrebuje dych Ducha Svätého. Bez ducha je svet ľudstva ako bez života a bez tohto svetla je svet ľudstva úplnou temnotou. 2

Aby mohli materiálna a duchovná dimenzia civilizácie spoločne napredovať, treba znovu preskúmať pojem prosperity. Je jasné, že materiálne prostriedky sú životne dôležité pre pokrok civilizácie. Dosiahnuť prosperitu znamená, že všetci ľudia by mali mať prístup k takýmto prostriedkom. Prosperitu však nemôžeme chápať len ako hromadenie osobného bohatstva. Takáto individualistická predstava, ktorej chýbajú hodnoty duchovnej civilizácie, nevyhnutne kladie nepatričnú váhu na baživé túžby a vedie ku rozvíjaniu si lásky ku prepychu. Aby materiálne prostriedky prispievali ku pokroku materiálnej a duchovnej civilizácie, je nutné využívať ich na oveľa vyššie ciele, napríklad na posilňovanie jednoty, na pozdvihnutie a povznesenie života spoločnosti a na to, aby mali všetci ľudia lepší prístup k poznaniu.

Treba sa zmieniť aj o tom, ako chápeme duchovnosť. Je príliš jednoduché pozerať sa na tento koncept povrchne, chápať ju len čisto ako nástroj na maximalizáciu uspokojenia alebo ako pozlátku na aktivitách alebo rituáloch určených na upokojenie nervov a úzkosti vyvolanej materialistickým životom. Skutočná duchovnosť siaha až ku koreňom ľudskej existencie: preniká činnosťou a smeruje individuálne a kolektívne snahy o zlepšenie spoločnosti. Pozdvihuje prácu na úroveň uctievania, podporuje empatiu, poskytuje nástroj na ovládanie sebeckých impulzov, zdôrazňuje jednotu a vzájomnú prepojenosť, posilňuje štedrosť a pokoru a živí schopnosť oceniť rôznorodosť a príťažlivosť ku kráse. „Duchovnosť“, vraví ‘Abdu’l‑Bahá, „je najväčším z Božích darov… Kiež by ste všetci do jedného každým dňom duchovne rástli, kiež by ste mocneli vo svojej láskavosti, kiež by vám viac a viac pomáhala Božia útecha, oslobodzoval vás Svätý Duch Boží a kiež by medzi vami žila a pracovala moc Nebeského Kráľovtsva.“ 3

  1. ‘Abdu’l‑Bahá, Selections from the Writings of ‘Abdu’l‑Bahá 

  2. ‘Abdu’l‑Bahá, Selections from the Writings of ‘Abdu’l‑Bahá 

  3. ‘Abdu’l‑Bahá, Pařížské promluvy