Veda a náboženstvo

Baháji odmietajú tvrdenie, že náboženstvo a veda sú v protiklade. Toto tvrdenie prevládalo v intelektuálnych rozhovoroch v časoch, kedy koncepcia každého systému vedomostí nebola ani zďaleka dostatočná. Súlad vedy a náboženstva je jedným zo základných princípov bahájskej viery. Bahájske učenie tvrdí, že náboženstvo bez vedy sa čoskoro zvrhne na povery a fanatizmus a veda bez náboženstva sa stane obyčajným nástrojom tvrdého materializmu. „Náboženstvo,“ píše sa v bahájskych spisoch, „je vonkajším vyjadrením božskej skutočnosti. Preto musí byť živé, oživujúce, hýbajúce sa a pokrokové.“ ¹ „Veda predstavuje prvé vyžarovanie od Boha smerom k človeku. Všetky stvorené veci potenciálne stelesňujú dokonalosť, ale schopnosť intelektuálneho zisťovania a vedeckého skúmania je cnosť, ktorú má iba človek. Ostatné bytosti a organizmy sú ochudobnené o túto schopnosť a vymoženosť.“ ²

Mnohé z najvýznamnejších výdobytkov náboženstva sú morálneho charakteru. Vďaka náboženskému učeniu a vďaka príkladom ľudských životov, ktoré boli inšpirované náboženským učením, sa počas všetkých období v histórii a vo všetkých krajinách veľké množstvá ľudí naučili vzájomne sa milovať, štedro dávať, slúžiť druhým, odpúšťať, dôverovať Bohu a obetovať sa pre spoločné dobro. Vytvorili sa sociálne štruktúry a systémy inštitúcií, tak, aby vo veľkom preniesli tento morálny pokrok do noriem sociálneho života. Duchovné impulzy, ktoré priniesli zakladatelia svetových náboženstiev, Prejavy Božie, predstavujú v konečnom dôsledku hlavný vplyv na civilizovanosť ľudského charakteru.

‘Abdu’l‑Bahá opísal vedu ako „najvznešenejšiu“ zo všetkých ľudských cností a „objaviteľa všetkých vecí“. ³ Veda umožňuje spoločnosti oddeľovať fakty od dohadov. Okrem toho vedecké schopnosti pozorovať, merať, prísne skúšať myšlienky umožňujú ľudstvu konštruovať súvislé chápanie zákonov a procesov, ktoré riadia fyzickú skutočnosť, ako aj porozumieť ľudskému správaniu a životu spoločnosti.

Veda a náboženstvo ruka v ruke poskytujú zásadné organizujúce princípy, na základe ktorých fungujú a rozvíjajú sa jednotlivci, spoločnosti a inštitúcie. Keď si uvedomujeme materiálne a duchovné rozmery života spoločenstva a venujeme náležitú pozornosť vedeckému a duchovnému poznaniu, vyhneme sa tendencii redukovať ľudský pokrok na konzumáciu tovaru, služieb a technologických balíčkov. Vedecké poznanie, ako jeden z príkladov, pomáha členom spoločenstva analyzovať fyzické a sociálne implikácie daného technologického návrhu, teda jeho dopadu na životné prostredie, a duchovné chápanie kladie morálne požiadavky, ktoré podporujú sociálnu harmóniu. Tak sa dosiahne to, že technológia slúži spoločnému dobru. Tieto dva zdroje poznania sú podstatné na to, aby sa jednotlivci a spoločenstvá vyslobodili z pasce nevedomosti a pasivity. Sú nepostrádateľné pre pokrok civilizácie.