Náš vzťah s prírodou

Náš vzťah ku svetu prírody možno prirovnať ku vzťahu embrya ku maternici jeho matky. Fyzický vesmír je prostredím, v ktorom si rozvíjame vrodený potenciál. Tu si kultivujeme zručnosti a vlastnosti potrebné pre duchovný a materiálny pokrok ľudstva a pre neustále pokračujúcu cestu našej vlastnej duše po smrti.

Trvalo milióny rokov, kým sa ľudské telo vyvinulo z jednoduchých organizmov, ktoré predstavovali prvé živé bytosti na zemi. Teória evolúcie, jedna z najúspešnejších zo všetkých vedeckých teórií, vysvetľuje pôsobenie tohto procesu a odhaľuje spletitosti spojené s rozvojom a diverzitou života na planéte.

Bahájske spisy na druhej strane vysvetľujú, že ľudský duch existoval už od začiatku stvorenia. Atribúty tohto ducha sa mohli prejaviť na úrovni existencie až vtedy, keď sa ľudské telo rozvinulo do dostatočnej komplexnosti. Toto otvorilo cestu pre evolučné procesy odlišného druhu, pre sociálnu a duchovnú evolúciu, ktoré sa mohli dostať do popredia. Dnešný pokrok civilizácie je hnaný rapídne sa rozvíjajúcim množstvom poznatkov, poznatkov, ktoré získavame vedeckým bádaním v prírode a zároveň pomocou štúdia a aplikácie náboženskej pravdy, ktorá je postupne zjavovaná ľudstvu.

‘Abdu’l‑Bahá na rozličných miestach opísal ľudskú bytosť ako „najvznešenejší plod stvorenia“ ¹, ktorý „by sa mal oslobodiť a vymaniť zo zajatia prírodného sveta.“ ² a ktorý pomocou využitia vedeckých a intelektuálnych schopností môže „upravovať, meniť a ovládať prírodu“ ³ a „riadiť a prispôsobovať“ prírodné zákony „podľa svojich potrieb.“ ⁴

Toto neznamená, že ľudstvo by malo ku prírode zaujať predátorský postoj. Nekonečné drancovanie materiálnych prostriedkov poháňané individuálnou a kolektívnou nenásytnosťou iba prehlbuje ničenie životného prostredia. Stále viac a viac ľudí prichádza na to, že stvorenie predstavuje organický celok, zároveň uznávajúc, že jedinečná moc ľudstva nad prírodou so sebou prináša povinnosť chrániť jej poriadok a rovnováhu.

Uvažovanie nad fenoménom prírody nám pomáha lepšie pochopiť duchovnú skutočnosť. „Dívaj sa na svet a chvíľu nad ním premýšľaj! Pred zrakom ti odhaľuje knihu seba samého a zjavuje ti to, čo do nej vpísalo Pero tvojho Pána, Tvorcu, so všetkým Oboznámeného.“ ⁵ Príroda môže napríklad inšpirovať hlbšie pochopenie konceptu jednoty v rôznorodosti. „Uvažuj nad svetom stvorených bytostí, aké rozmanité a rôznorodé sú druhy, hoci majú rovnaký pôvod. Všetky viditeľné rozdiely sú rozdiely vo vonkajšej podobe a farbe. Táto rozmanitosť druhu je očividná v celej prírode… pozrime sa na krásu v rozmanitosti, krásu v harmónii a poučme sa z toho…“ ⁶

Bahájske spisy sú plné metafor týkajúcich sa prírody, ktoré vyjadrujú duchovné koncepty. Napríklad v tejto modlitbe pre deti: „Ó Bože! Vzdelávaj tieto deti. Tieto deti sú rastlinami v Tvojom sade, kvietím na Tvojej lúke, ružami v Tvojej záhrade. Nech na nich prší Tvoj dážď. Nech na nich Slnko skutočnosti svieti Tvojou láskou. Nech ich osvieži Tvoj vánok, aby sa mohli vzdelávať, rásť a rozvíjať a ukázať sa v najväčšej kráse. Ty si Darca. Ty si Súcitný.“ ⁷

Keď vnímame, že v prírode sa prejavujú Božie prívlastky a chápeme to ako prejav Jeho vôle, inšpiruje nás to k hlbokému rešpektu voči svetu prírody. Ľudstvo má schopnosť vymaniť sa spod prírodného sveta. „Pretože kým je človek v zajatí prírody, je dravým zvieraťom, keďže boj o existenciu je jednou z nevyhnutností sveta prírody.“ ⁸ Avšak prírodný svet je duchovným dedičstvom, za ktoré sú zodpovední všetci členovia ľudskej rodiny – ako správcovia obrovských zdrojov planéty.

Táto povinnosť starať sa o planétu sa týka aj zaobchádzania so zvieratami. ‘Abdu’l‑Bahá píše: „milovaní Boha by sa mali milostivo a súcitne správať nielen ku svojim blížnym ľudským bytostiam, ale musia preukazovať najväčšiu láskyplnosť každej živej bytosti… Vychovávajte svoje deti od najútlejšieho detstva k tomu, aby boli nesmierne nežné a láskavé ku zvieratám.“ ⁹