Rané bahájske spoločenstvo
Počas desaťročia, ktoré nasledovalo po umučení Bába, sa Bahá’u’lláh stal vedúcou osobnosťou spoločenstva Bábových nasledovníkov v Bagdade. Zreorganizoval záležitosti spoločenstva a vzkriesil jeho ducha. Taktiež sa začal stretávať s obyvateľmi Bagdadu a ich náboženskými vodcami.
Napriek tomu, že Bahá’u’lláh pri odchode z Bagdadu oboznámil Svojich spoločníkov so Svojím poslaním, až v Adrianopole začal otvorene hlásať, že je Prejavom Božím pre dnešnú dobu, ktorého príchod prisľúbil Báb. Do Iránu poslal vyslancov, aby tieto radostné zvesti šírili medzi ostatnými Bábovými nasledovníkmi. Z nich sa všetci, až na malú hŕstku, obrátili k Bahá’u’lláhovi a začali sa nazývať baháji.
Jedným z týchto vyslancov bol aj oddaný veriaci z Yazdu, ktorý sa volal Ahmad. V roku 1865 poslal Bahá’u’lláh Ahmadovi veľmi významný list, alebo „tabuľku“, v ktorom Sám Seba opisuje ako „Slávika Raja“ a „oslnivú Krásu“, ktorú predpovedali sväté knihy minulosti. Táto tabuľka je dnes zdrojom úľavy pre bahájov na celom svete, ktorí si ju často čítajú v časoch ťažkostí.
Prenasledovanie bahájov v Iráne
Rodiace sa bahájske spoločenstvo muselo vo svojich počiatkoch v Iráne často čeliť krutému prenasledovaniu a utláčaniu. Medzi najslávnejších bahájov, ktorí prišli o život v tej dobe, bol mládenec menom Badí. V roku 1869 vo veku asi 17 rokov bol jedným z prvých bahájov z Iránu, ktorým sa podarilo prísť do väzenského mesta ‘Akká a vstúpiť do Bahá’u’lláhovej prítomnosti. Bahá’u’lláh zveril Badímu list pre iránskeho šacha a povedal mu, aby sa sám vrátil do Iránu a list doručil. Badí šachovi toto posolstvo odvážne odovzdal, keď bol šach na poľovačke, za čo ho mučili a kruto popravili.
V roku 1879 v meste Isfahán uväznili a popravili dvoch bratov, miestnych obchodníkov, ktorých si ľudia vysoko vážili a dôverovali im. Tento čin podnietil vodca piatkových modlitieb, ktorý im dlžil obrovskú sumu peňazí a chcel sa vyhnúť zaplateniu dlhu. Bahá’u’lláh trúchlil nad stratou týchto dvoch bratov vo viacerých Svojich spisoch a nazval ich „Kráľ a Milovaný mučeníkov“ a „Dvojo žiarivých svetiel.“
Keď sa Bahá’u’lláhove väzenské podmienky v ‘Akká začali zmierňovať, počet pútnikov, ktorí prichádzali do Svätej zeme z Iránu, sa zvyšoval. Keď sa vrátili domov, nárast ich aktivít vyvolával ďalšiu opozíciu zo strany iránskych úradov. V rokoch 1882 až 1883 bolo uväznených a popravených mnoho vedúcich členov teheránskeho bahájskeho spoločenstva. Bahájov často zatýkali aj v iných väčších mestách.
Počiatok šírenia bahájskej viery
Počas posledných rokov Svojho života dal Bahá’u’lláh pokyny niektorým Svojim nasledovníkom a podnietil ich k tomu, aby sa presťahovali do iných krajín, napríklad do Egypta, na Kaukaz, do Turkmenistanu a Indie, kde šírili nové náboženstvo. Kým Bábovo hnutie bolo zamerané v podstate len na šiítskych moslimov, počas neskoršieho obdobia Bahá’u’lláhovho pôsobenia sa do radov Jeho nasledovníkov pridávali aj židia, zoroastrijci a kresťania.
Nabíl-i-A’zam, autor najznámejšieho záznamu dejín Bábovho pôsobenia, cestoval po Egypte, Iraku a Iráne a hlásal medzi ľuďmi zvesti o Bahá’u’lláhovom príchode. V Káhire ho uväznili. Vo väzení sa spriatelil s kresťanským spoluväzňom. Farís Effendi sa stal pravdepodobne prvým kresťanom, ktorý prijal Bahá’u’lláhovu vieru.
V roku 1875 vyslal Bahá’u’lláh ďalšieho vynikajúceho učiteľa Svojej viery, Jamála Effendiho, do Indie. Tam pomohol založiť bahájske spoločenstvá v Bombaji, Kalkate a Madrase. Medzi tými, ktorých učil vieru, bol aj istý Siyyid Mustafa Rumí, ktorý následne založil bahájske spoločenstvo v Barme. V neskorších rokoch aj sám Jamál Effendi vycestoval učiť bahájsku vieru do Barmy, ako aj na Jávu, do Thajska, Singapuru, Kašmíru, Tibetu, severozápadnej Číny a Afganistanu.
Na sklonku Bahá’u’lláhovho života sa slovo Jeho viery začalo šíriť aj na Západ. V marci 1889 význačný orientalista, profesor Edward G. Browne z Cambridgeskej univerzity, prednášal v anglickom Newcastle o vzniku novej viery. Následne mal rovnakú prednášku v Kráľovskej ázijskej spoločnosti v Londýne.
Keď Bahá’u’lláh v roku 1892 zosnul, Jeho viera bola rozšírená asi v pätnástich krajinách.