Život Bahá’u’lláha

Apríl 1863. Ľudia všetkých spoločenských vrstiev, muži a ženy, mladí a starí, sa zhromaždili na rozlúčkovej procesii, ktorá viedla ku brehom rieky Tigris v Bagdade, aby sa srdcervúco lúčili s Tým, kto bol ich priateľom, kto ich utešoval a kto im radil, keď to potrebovali.

Ten, ktorého od nich vyháňali preč, bol Mírzá Husayn-‘Alí, známy ako Bahá’u’lláh. Prominentný nasledovník Bába, ktorého učenie sa pred dvadsiatimi rokmi začalo rýchlo šíriť po celej Perzii, sa vzdal privilegovaného života v prepychu, do ktorého sa narodil, a namiesto neho si vybral väznenie a vyhnanstvo trvajúce do konca života. No zúfalstvo sa malo čoskoro premeniť na nádej: Skôr, než Bahá’u’lláh opustí Bagdad, oznámi Svojim spoločníkom to, čo mnohí z nich už tušili: On je Tým veľkým Božským Vzdelávateľom, ktorého príchod predpovedal Báb. Je iniciátorom novej éry v histórii, kedy tyrania a nespravodlivosť ustúpia mierovému a spravodlivému svetu, stelesneniu princípu jednoty ľudstva.

Jednoznačne vyhlási, že „Božská jar“ nastala.

Detstvo a mladosť

Mirzá Husayn-‘Alí sa narodil 12. novembra 1817 v Teheráne do vznešenej rodiny a zažíval všetky výhody, ktoré Mu Jeho postavenie poskytovalo. Už od veľmi útleho veku sa vyznačoval výnimočným poznaním a múdrosťou.

Mírzá Husayn-‘Alí si ako mladý muž nevybral kariéru vo vládnych službách ako Jeho otec. Rozhodol sa starať o chudobných ľudí. Nemal žiadny záujem o vysoko postavenú pozíciu.

Keď tento mladý šľachtic prijal Bábove náboženstvo, Jeho život a život Jeho rodiny sa navždy zmenil. Od okamihu, keď sa Mirzá Husayn-‘Alí dozvedel o Bábovom posolstve, bezvýhradne mu uveril a všetku Svoju energiu a vplyv využil na jeho šírenie, hoci sa s Bábom nikdy osobne nestretol.

Teherán, Irán. Mesto, v ktorom sa Bahá’u’lláh narodil.
Teherán, Irán. Mesto, v ktorom sa Bahá’u’lláh narodil.

V roku 1848 sa v dedine Badasht na severovýchode od Iránu konalo významné stretnutie Bábových nasledovníkov. Ústrednú úlohu v ňom hral Mírzá Husayn-‘Alí. Tieto udalosti potvrdili nezávislý charakter nového náboženstva. Mírzá Husayn-‘Alí sa odvtedy stal známym ako Bahá’u’lláh, čo po arabsky znamená „Sláva Božia“.

Spoločenstvo Bábových nasledovníkov sa rozrastalo a spolu s ním rástla aj tvrdá opozícia, ktorú vyvolalo. Mnoho tisícov ľudí sa stalo obeťami najkrutejšieho barbarského zaobchádzania a mnohí z nich boli popravení. Tristo nasledovníkov Bába sa uchýlilo do svätyne Shaykh Tabarsi, stojacej v púšti. Bahá’u’lláh sa za nimi vybral, no nepodarilo sa Mu dôjsť do cieľa.

V roku 1850 bol Báb verejne popravený. Takmer všetci poprední nasledovníci Bába prišli o život a čoskoro sa stalo zrejmým, že Bahá’u’lláh je Jediný, na Koho sa zostatok Bábových veriacich mohol obracať.

Zjavenie

V roku 1852 bol Bahá’u’lláh falošne obvinený z účasti na pokuse o atentát na Násiri’d-Dín šacha, kráľa Iránu. Keď vyšiel zatykač, Bahá’u’lláh sa vydal čeliť tým, ktorí Ho obvinili. Vojaci, ktorí Ho mali zatknúť, boli tým veľmi prekvapení. Viedli Ho bosého v reťaziach cez preplnené ulice k neslávne známemu podzemnému žaláru, nazývanému „Čierna diera“.

Žalár kedysi slúžil ako nádrž pre verejné kúpele. Väzni v ňom chradli v chladnom nezdravom vzduchu, zviazaní jeden ku druhému neznesiteľne ťažkými reťazami. Bahá’u’lláhovi po nich ostali jazvy na tele po zvyšok Jeho života.

Práve na tomto príšerne odpudivom mieste sa opäť odohrala tá najzriedkavejšia a najuctievanejšia udalosť: Boh si vybral smrteľníka, ktorý navonok v každom ohľade vyzeral ako človek, aby ľudstvu priniesol Jeho nové posolstvo.

Zážitok Božského zjavenia, o ktorom sa dozvedáme len nepriamo zo životopisu Mojžiša, Krista a Muhammada, opisuje Bahá’u’lláh vlastnými slovami: „Počas dní, keď som ležal v teheránskom väzení, hoci mi tiaž reťazí a zapáchajúci vzduch dovolili len málo spánku, som v tých zriedkavých okamihoch driemot cítil, akoby Mi niečo prúdilo z vrchu hlavy cez hruď ako mocný príval vody, ktorý padá na zem z vrchu mohutnej hory…V tých chvíľach Môj jazyk prednášal to, čo by žiaden človek neuniesol počúvať.“

Vyhnanstvo do Bagdadu

Po štyroch mesiacoch veľkého utrpenia prepustili Bahá’u’lláha z väzenia a navždy Ho vyhnali z rodného Iránu. Bol chorý a úplne vyčerpaný. Spolu s rodinou Ho poslali do Bagdadu. Bábovi nasledovníci, ktorí ešte ostali nažive, Ho stále viac a viac navštevovali a vyhľadávali Jeho morálne a duchovné rady. Bahá’u’lláh oživil toto zdecimované spoločenstvo vznešenosťou Svojho charakteru, láskavosťou, ktorú prejavoval všetkým, a stále očividnejšími dôkazmi Svojej nadľudskej veľkosti.

Skutočnosť, že sa Bahá’u’lláh stal vedúcou osobnosťou spoločenstva Bábových nasledovníkov, postupne vznietila silnú závisť Mírzú Yahyu, Bahá’u’lláhovho ctižiadostivého mladšieho nevlastného brata. Mírzá Yahyá sa niekoľkokrát nehanebne pokúsil Bahá’u’lláha očierniť a zasieval medzi Jeho spoločníkov semienka podozrenia a pochybností. Bahá’u’lláh sa nechcel stať príčinou nezhôd, a preto odišiel do hôr Kurdistanu. Prežil tam dva roky, rozjímajúc nad Svojím duchovným poslaním. Toto obdobie Jeho života sa ponáša na to, ako Mojžiš odišiel na horu Sinaj, ako Kristus prebýval na púšti a ako sa Muhammad vzdialil do arabských hôr.

Avšak aj v tejto odľahlej oblasti sa začala šíriť Bahá’u’lláhova povesť. Ľudia sa dopočuli, že tam žije človek oplývajúci výnimočnou múdrosťou a prehovorom. Keď sa tieto zvesti dostali do Bagdadu, Bábovi nasledovníci, tušiac, že sa jedná o Bahá’u’lláha, vyslali za Ním svojich zástupcov s prosbou, aby sa vrátil.

Keď sa Bahá’u’lláh vrátil do Bagdadu, oživil spoločenstvo Bábových nasledovníkov a to sa znovu začalo rozrastať. Bahá’u’lláhova povesť sa šírila stále viac a viac. Napísal tri najznámejšie diela tohto obdobia – Skryté slová, Sedem údolí a Knihu istoty (Kitáb-i-íqán). Hoci vo Svojich spisoch naznačoval Svoje postavenie, čas na to, aby o ňom vravel verejne, ešte nenastal. Bahá’u’lláhova popularita sa šírila a s ňou rástla aj závisť a zlé úmysly niektorých kňazov. Opätovne sa obracali na iránskeho šacha, aby požiadal otomanského sultána o preloženie Bahá’u’lláha ďalej od iránskych hraníc. Došlo k druhému vyhnanstvu.

Na konci apríla 1863, krátko pred tým, než Bahá’u’lláh odišiel z Bagdadu do Istanbulu (v tom čase v angličtine známom ako Konštantínopol), býval 12 dní so Svojimi spoločníkmi v záhrade, ktorú nazval Ridván, čo znamená „Raj“. Tam, na brehoch rieky Tigris, Bahá’u’lláh oznámil, že je Tým, Koho príchod predpovedal Báb – Boží Prejav pre éru kolektívnej dospelosti ľudstva, o ktorej sa píše vo všetkých svetových písmach.

Ďalšie vyhnanstvá

Bahá’u’lláh a Jeho druhovia cestovali z Bagdadu do Konštantínopolu tri mesiace. Boli tam len štyri mesiace a už museli ísť do tretieho vyhnanstva, ktoré ich priviedlo do Edirne (Adrianopolu). Museli podstúpiť vyčerpávajúcu cestu v najtreskúcejšej zime. Obydlie, do ktorého sa nasťahovali, ich vôbec nechránilo od prenikavého chladu.

Novodobý pohľad na dom v Adrianopole, ktorý patril Rida Bigovi. Bahá’u’lláh v ňom rok býval. V pozadí je mešita Sultána Salima.
Novodobý pohľad na dom v Adrianopole, ktorý patril Rida Bigovi. Bahá’u’lláh v ňom rok býval. V pozadí je mešita Sultána Salima.

Bahá’u’lláh sa zmieňoval o Adrianopole ako o „vzdialenom väzení“. Napriek nehostinným podmienkam, v ktorých boli vyhnanci nútení žiť, neprestávali spod Bahá’u’lláhovho pera plynúť inšpirované verše a Jeho posolstvo sa dostalo až do Egypta a Indie.

Počas tohto obdobia sa Mirzá Yahyá, Bahá’u’lláhov žiarlivý nevlastný brat, pokúsil Bahá’u’lláha otráviť. Táto tragická udalosť zanechala stopy na Bahá’u’lláhovom zdraví. Až do konca života sa Mu triasli ruky, čo bolo viditeľné aj na Jeho písme.

Začiatkom septembra 1867 napísal Bahá’u’lláh sériu listov vodcom a vládcom rozličných národov. V týchto jasnozrivých spisoch otvorene hlásal Svoje postavenie, hovoriac o úsvite nového veku. No varoval, že najskôr dôjde ku katastrofickým udalostiam týkajúcich sa svetového politického a sociálneho poriadku. Nabádal svetových vládcov, aby nastolili spravodlivosť, a vyzval ich, aby sa stretli a ukončili vojny. Povedal, že trvalý mier možno nastoliť iba spoločným úsilím. Jeho slová ostali nevypočuté.

Neustála agitácia zo strany Bahá’u’lláhových ohováračov donútila otomanskú vládu, aby Ho vyhnali naposledy, a to do svojej neslávne známej trestaneckej kolónie. Bahá’u’lláh prišiel do väzenského mesta ‘Akká na brehu Stredozemného mora 31. augusta 1868 a mal v ňom a v jeho okolí stráviť zvyšok Svojho života.

Iluminované vydanie Kitáb-i-aqdas, uznané ‘Abdu’l‑Bahom v roku 1902.
Iluminované vydanie Kitáb-i-aqdas, uznané ‘Abdu’l‑Bahom v roku 1902.

Najskôr bol viac než dva roky zatvorený vo väzení, rovnako aj Jeho druhovia. Potom ich presťahovali do domu so stiesnenými priestormi vo vnútri mestských hradieb. Postupne však morálny charakter bahájov, najmä Bahá’u’lláhovho najstaršieho syna ‘Abdu’l‑Bahu, obmäkčil srdcia väzniteľov a oslabil predsudky a ľahostajnosť obyvateľov mesta. Rovnako ako v Bagdade a Adrianopole, aj v ‘Akká si Bahá’u’lláh vznešenosťou Svojho charakteru získal obdiv širokej verejnosti, vrátane niektorých vládnucich predstaviteľov.

V ‘Akká Bahá’u’lláh zjavil Svoje najdôležitejšie dielo, Kitáb-i-aqdas (Najsvätejšiu knihu), v ktorom načrtol základné zákony a princípy Svojej viery a položil základy celosvetového administratívneho poriadku.

Záver života

Keď sa blížil rok 1880, nadobudol Bahá’u’lláh, ktorý bol ešte stále väzňom, určitú slobodu a mohol sa vysťahovať za hradby mesta. Vďaka tomu sa s Ním mohli Jeho nasledovníci stretávať v relatívnom pokoji. V apríli 1890 sa s Bahá’u’lláhom stretol profesor Edward Granville Browne z Cambridgeskej univerzity. Stalo sa tak v sídle blízko ‘Akká, kde Bahá’u’lláh býval.

Sídlo Mazra’ih – jeden z domov, kde Bahá’u’lláh býval po tom, ako bol prepustený z väzenského mesta ‘Akká.
Sídlo Mazra’ih – jeden z domov, kde Bahá’u’lláh býval po tom, ako bol prepustený z väzenského mesta ‘Akká.

Edward Browne o ich stretnutí napísal: „Na tvár Toho, na Koho som hľadel, nikdy nezabudnem, hoci ju nedokážem opísať. Prenikavé oči hľadeli do hĺbky duše. V obočí sa zračila moc a autorita… Nebolo treba sa pýtať, v Koho prítomnosti stojím, klaňal som sa Tomu, ktorý je predmetom oddanosti a lásky, ktorú králi môžu závidieť a v ktorú vladári márne dúfajú.“

Bahá’u’lláh zomrel 29. mája 1892. Vo Svojej vôli určil ‘Abdu’l‑Bahu za Svojho nástupcu a Hlavu bahájskej viery. Tak sa po prvýkrát v histórii stalo, že zakladateľ svetového náboženstva vymenoval Svojho nástupcu v nespornej písomnej forme. Takéto určovanie nástupcu je ústredným ustanovením takzvanej „Bahá’u’lláhovej zmluvy“, ktorá umožňuje bahájskemu spoločenstvu, aby navždy zostalo zjednotené.